Týždeň strávený v rakúskych Alpách
(KR 5/2011)
…pokračovanie z minulého čísla…
Letný dáždik mi jemne kropil srsť. Očakávala som oveľa väčšiu búrku, keď sa takto rýchlo pokazilo počasie a privialo toľko tmavých mrakov. Už som sa pomaly začala obávať, že sa nebudeme mať kam schovať, keby začalo hrmieť, blýskať sa a všetko naokolo by stmavlo. V takej situácii by mi teda nebolo vôbec do smiechu. Hoci sa my, psy, nevieme smiať tak ako ľudia.
Pravdou je, že keď sa na nás pozriete, a my práve dýchame s pootvorenou papuľkou, skutočne vyzeráme, akoby sme sa usmievali. Nie je to však prejav našej radosti. Takto sa len ochladzujeme a dýchame. Skutočnú radosť prejavujeme naším najvernejším spoločníkom – chvostíkom. Neviem, čo by sme bez neho robili. Nepretržite ním vrtíme a prejavujeme radosť a šťastie tak, že ním šviháme zo strany na stranu – niekedy tieto údery bývajú skutočne silné. Je to dôkaz našej obrovskej lásky.
Ale naspäť k nášmu výletu. Našťastie som sa poriadne zmýlila a mraky odviali preč snáď ešte rýchlejšie, než prišli. Aspoň nebudem mať premoknutý kožuch, pomyslela som si. Radšej nech svieti slniečko, v lese je aj tak príjemne chladno, a aj keď sa slnko do sveta poriadne oprie svojimi lúčmi, ja budem pred nimi schovaná medzi vetvami stromov. Je zaujímavé, ako si to príroda dokáže zariadiť. Stromy k svojmu životu potrebujú slnko. Ku konárom a listom sa ho dostane dosť, vďaka čomu strom môže rásť a chrániť vetvami všetko živé, rastúce pod ním. Vetvy ukrývajú pred ostrými slnečnými lúčmi lesné zvieratká, ktoré spokojne žijú a pomáhajú s prácou v lese. Príroda nám ponúka príklad najlepšej deľby práce, akú si dokážem predstaviť. Je priam fascinujúce, že každý tvor, každá rastlinka a strom má v lese svoje miesto. Ide o skutočné bohatstvo a výlet do drsnej prírody len zvýrazní obrovský význam lesa a hôr. Mám pred nimi rešpekt, no som rada, že aspoň na prechádzkach môžem byť súčasťou tejto harmónie. Cítim sa ako moji vlčí predkovia, hoci niektoré pudy vo mne boli už dávno domestikovaním utlmené. Napriek tomu, že sa zo mňa stal psí miláčik, som plnohodnotným členom rodiny a vychutnávam si každú chvíľu s mojou svorkou. Milujem výlety do neskrotnej prírody. Nesmierne si ich užívam, aj keď mi moji ľudia občas pripravia naozaj nezabudnuteľné, niekedy i trošku stresujúce zážitky – ako veľké výstupy, štvornohé kravky. Odpúšťam im však, lebo vďaka nim zažívam nové a nepoznané. Dnes chvalabohu nič nenasvedčovalo tomu, že by som sa musela báť a zažiť niečo hrozné.
Opäť slniečko a jemný vánok rozfúkal mraky nad našimi hlavami, vďaka čomu sme si užívali príjemnú druhú polovicu dňa. Len škoda, že slnko nemohlo vykuknúť skôr. Dala by som si chutnú maškrtku. Takto sme sa nezastavili na obed, iba sme kráčali. Môj pániček navrhoval, aby sme zastali, usadili sa na kameňoch, ktoré by mojim ľuďom poslúžili ako stoličky, no panička už nechcela. Nechápala som prečo, na nevyslovenú otázku však ihneď odpovedala: „Navrhujem, aby sme pokračovali, pretože – aha, ako ďaleko sme až zašli. Úplne sa nám naša dedina stratila z dohľadu a potrebujeme sa aj vrátiť naspäť. Nemôžeme si dovoliť nikde zastavovať. Desiatu, čo sme si nachystali, zjeme po ceste.“ Keď som sa zadívala do diaľky, naozaj som našu dedinu nevidela. Pravdepodobne sme zašli až na druhú stranu kopca a stratila sa za zákrutami. Niežeby mi to nahnalo strach, ale uvedomila som si, aká cesta naspäť je ešte pred nami. A vedeli to aj moji páničkovia. Preto vytiahli z batohu žemle, ktoré vynikajúco voňali, a jedli ich pri chôdzi.
Moji ľudia sú veľmi komunikatívni, niekedy mám dokonca pocit, že sa im ústa nezatvoria a stále iba rozprávajú, rozprávajú a rozprávajú. Aspoň pri jedle sú ticho. Jesť a zároveň rýchlo kráčať sa nedá, preto sme spomalili. Zatiaľ som si vychutnávala spev štebotajúcich vtáčikov z lesa. Samozrejme, ani ja som nakoniec neobišla naprázdno. To som už vtáčiky nepočula, pretože som tak hlasno chrúmala, že som ich zrejme vystrašila. Keksík ale skutočne za to stál a moje bruško to dosvedčilo.
Po kratučkej pauze a posilnení na spiatočnú cestu sme vykročili skutočne rezkým tempom. No namiesto toho, aby sme sa aspoň trochu približovali k našej dedine, sme prechádzali zákrutami ďalej a ďalej. Tentokrát sme však nešli po klasickej nebezpečnej skalnatej vysokohorskej cestičke, ale po jemne sa zvažujúcom kamienkovo-piesočnatom chodníčku. Podľa jeho šírky sa dalo odhadnúť, že po ňom pravdepodobne chodia aj autá k vysokohorskej chate. Bolo však zvláštne, že keď sme k nej smerovali pred pár dňami, kedy sme sa ani nezastavili na obed, lebo sme boli špinaví, stúpali sme do kopca. Teraz sa však cesta zvažovala nadol. Táto fáza cesty bola príjemná, uvedomila som si však, že akonáhle prídeme do údolia, budeme musieť opäť vykročiť do kopcov. Naša dedina totiž ležala v druhom údolí. To znamená, že sme najprv museli vyjsť opäť na kopce, a potom zasa zliezť dolu. Iná možnosť nám však nezostávala, a tak nás čakal ešte riadny kus cesty. Nemala som však žiadne obavy. Bolo mi príjemne, pretože tu boli so mnou moji ľudia a počasie sa vydarilo. Prihrievalo poriadne.
Kráčali sme stále nižšie do údolia. Pániček občas niečo vyfotografoval, aby naše spomienky nevybledli. Došli sme až na úplný koniec tohto úseku – pod majestátne vrchy hôr. Cítim sa ako maličký mravček. Naozaj ste hory obrovské, mohutné a mám pred vami veľký rešpekt. „Aha, aké domčeky sú pred nami!“ zvolala zrazu panička. Za poslednou zákrutou sa spoza hory vynorili drevené domčeky, pravdepodobne tiež chaty, no tentokrát v doline. Dokonca pri nich chovali ovečky. Nezdržali sme sa, len sme sa poobzerali, poobdivovali krásu naokolo a vykročili v ústrety poslednému úseku nášho výletu.
Zbadali sme značku s informáciami o tom, koľko nám ešte chýba do cieľa. Ukazovala čas, za ktorý by sme sa mali dostať do našej dediny. „No to teda nie. Pozri sa na to! Zas prídeme k vodopádu. To hádam ani nie je možné!“ zvolala panička. A skutočne. Aj pániček potvrdil, že tam pôjdeme opäť: „To pre veľký úspech, aký u nás mal. Aspoň si ho obzrieme z každej strany a príjemné ukončíme dnešnú turistiku,“ vyhlásil, a vybrali sme sa v smere šípky.
Prechádzali sme cez lesík. Pomaly som začínala pociťovať vzduch nasýtený vlhkosťou. Pravdepodobne sa k nemu pomaličky blížime, usúdila som. Aj zem pod labkami začínala obsahovať viac vody a cítila som, ako začínam čľupkať po chodníku. Domnienky blízkosti vodopádu nakoniec potvrdili moje uši, keď som zachytila hukot hektolitrov vody valiacej sa z výšky. Ešte stále som ho nevidela, ale všetko nasvedčovalo tomu, že sa už-už pred nami zjaví. Popri nás tiekol potôčik, pravdepodobne voda z vodopádu. Neuveriteľne rýchlo sa v ňom ihrali vlnky a plavili sa do neznáma. Netrvalo to však dlho a za poslednou zákrutou sa pred nami zjavil. „No teda, pozri na tú silu masy vody. Je to niečo neskutočné! Nedá sa na to prestať pozerať, aj keď sme už na tomto mieste stáli.“
Hoci sme tento vodopád videli počas nášho prvého výletu, stále pôsobil fascinujúco a mala som pred ním rešpekt. Na takúto krásu by sa dalo pozerať neustále. Aj keď ešte svietilo slniečko, pomaličky sa začalo ochladzovať. Najmä pod skalami pri vodopáde. Tušili sme, že je už neskoré popoludnie. Trošku nás tlačil čas, ale našťastie sme už vedeli, kde sa nachádzame, a ako ďaleko sme od domova. Vydali sme sa k rebríkom, po ktorých sme museli vyjsť hore a pokračovať. Našťastie som ich v prvý deň zvládla celkom slušne, preto pre mňa teraz nepredstavovali žiadny problém. Akurát som už bola unavená a moji ľudia tiež. Veď prejsť celú horu naozaj nie je jednoduché.
Cestu sme už poznali, preto sme sa veľmi neponáhľali. Vykračovali sme si miernym tempom a užívali si prírodu okolo nás. Túto trasu sme spoznali hneď v prvý deň a vôbec sme nepredpokladali, že by nás mohlo niečo prekvapiť. Pravdou je, že mohlo. Posledný úsek v lese, ktorý nás delil od asfaltového chodníčka, okupovali opäť obrovské štvornohé kravky. Hoci som dúfala, že sa s nimi ku koncu turistiky nestretnem, podarilo sa nám to aj dnes. Moji páničkovia si najprv mysleli, že okolo nich pokojne prejdeme. Veď si nás predsa nebudú všímať. Ale čo ja? Nedôverčivo som na ne pozerala a musím priznať, že tak blízko nich som nechcela nič riskovať. Hlavne keď nie sú za plotom, ale takto voľne v lese. Prvýkrát v živote som začala trucovať a nechcela som tým smerom ísť. Páničkovia pochopili, že tade cesta nepovedie, a rozhodli sa mi prispôsobiť. Hoci druhá cesta nebola taká príjemná, ale blatistá a mokrá, nakoniec sme aj toto spoločne zvládli, a ja som nemusela zažiť stresujúci zážitok s kravkami.
Vyšli sme z lesa a pred nami sa objavila naša známa cestička a dedinka v údolí. Trochu sme si oddýchli na lavičke, osviežili sa pri korýtkach s vodou a cítili vo vzduchu koniec dnešného výletu. Po príchode na hotel som sa zmorená uložila na podušku a oddychovala. Moji majitelia na tom boli podobne. Veď dnes sme si dali poriadny kus turistiky. Počas prípravy večere som zachytila rozhovor mojich ľudí. „Myslím, že náš celotýždenný pobyt v Alpách sme dnešným výletom k vysokohorskej chate a potom k vodopádu krásne ukončili. Čím sme začali, tým aj skončíme,“ spomínala na dnešné zážitky moja majiteľka. A bolo to vonku. Dúfala som, že ešte nenadišiel čas odchodu domov. Ale všetko dobré raz zrejme musí skončiť a aj my pôjdeme naspäť domov. „To máš pravdu, ale je pred nami ešte zajtrajší deň a uvidíme, čo nám prinesie.“
Týmito slovami mi pániček vlial ešte kúsok nádeje a predsavzala som si, že zajtrajšok si spolu ešte poriadne užijeme.
Pokračovanie nabudúce…
Lenka Illiťová (Preisingerová), foto: Ľuboš Illiť
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2011