kolovala aj v krvi
Andrássyovcov
(KR 9/2011)
Každá historická osobnosť skrýva niečo zaujímavé nielen pre historikov, ale aj pre obyčajných ľudí. Niektorí mali zaujímavý milenecký život, iní radi experimentovali s medicínou, no boli i takí, ktorí sa venovali psom a mali ich radi ako ľudí. Tentokrát som pre vás pripravila niečo o osobnosti, ktorá žila na našom území, a so svojou manželkou splnila poslanie, v ktoré spoločne verili.
Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí je unikátnou secesnou pamiatkou dokončenou v jeseni roku 1904. Stavbu obklopenú rozsiahlym parkom, s hodnotnou exteriérovou i interiérovou výzdobou, obyvatelia Gemera vnímajú ako bežnú každodennú skutočnosť. Málokto z nich si uvedomuje, že toto mauzóleum je ojedinelým objektom, na ktorom boli použité, do secesného tvaru pretavené prvky ranokresťanského a čiastočne i staroorientálneho umenia. Zároveň je jednou z mála realizácií na Slovensku zo začiatku 20. storočia, ktorá je výsledkom práce predstaviteľov mníchovského jugendstillu, a nie viedensko-budapeštianskeho prúdu secesie, ktorý priamo pôsobil na naše územie.
Gróf Dionýz Andrássy (1835 – 1913), staviteľ mauzólea v Krásnohorskom Podhradí, bol posledným mužským potomkom mladšej vetvy Andrássyovcov, jedného z najvýznamnejších rodov bývalého Uhorska a neskôr i rakúsko-uhorskej monarchie. Začiatkom 60-tych rokov 19. storočia sa mladý gróf počas viedenských štúdií zoznámil so svojou budúcou manželkou – Viedenčankou Františkou Hablawtzovou (1838 – 1902), dievčaťom meštianskeho pôvodu. Aj napriek nesúhlasu Dionýzových rodičov uzavreli 6. apríla 1866 v Pise manželstvo. Dionýz týmto sobášom porušil šľachtické tradície, preto bol z rodu vydedený.
Hovorí sa, že Dionýz mal od malička veľmi rád zvieratá, predovšetkým psov. Existovalo mnoho dôkazov – portrétov, spisov – no po prepuknutí vojny boli, žiaľ, zničené. Historici však jeho náklonnosti k zvieratám veria, pretože svojou láskou ku psom sa netajil ani potom. Opusteným hľadal spolu s Františkou nový domov a i sám si zvieratá nechával a brával so sebou na všetky cesty. S manželkou sa utiahli do zahraničia, kde striedavo žili v Mníchove a vo Viedni, ako inak, i so svojimi najvernejšími spoločníkmi. Grófsky pár však veľa cestoval, často sa vracal i do Pisy. Jemného, citlivého a milujúceho Dionýza otcov chladný, neprívetivý vzťah natoľko znechutil, že celou svojou bytosťou lipol na žene, ktorú nielen miloval, ale pre ktorú žil. Bola stelesnením dobroty, šľachetnosti a jemnosti. Za svoju prvoradú povinnosť obidvaja považovali pomáhať chudobným a na to odkázaným. Taktiež pomáhali opusteným zvieratám, ktoré Dionýz nachádzal na poľovačke, či tým, ktoré im priniesol obyčajný ľud s prosbou o pomoc. Išlo o zvieratá rôzneho druhu, no záznamy ukazujú, že zachránili najmä nespočetné množstvo psov, vlkov, dravých vtákov. Samozrejme i iné. Dobročinnosť grófskeho páru nepoznala hraníc, stala sa pojmom v celom Uhorsku. Manželstvo Dionýza a Františky trvalo 36 rokov. Potomkov spolu nemali, milovali obyčajný ľud, chudobné deti, a svojich psíkov, najmä najobľúbenejšieho Tascherliho, ktorého Dionýz daroval svojej manželke. Kúpil ho v zahraničí a Františka s manželom verila, že má „magickú“ moc. Možno nie doslovne, ako tvrdila samotná grófka, ale určite pozitívnu, pretože odkedy ho dostala, netrpela pocitom samoty, beznádeje a smútku. Na svet sa pozerala s väčšou radosťou. Keď jeden z ich psíkov uhynul vo vysokom veku, grófka smrť miláčika komentovala takto: „Som šťastná, pretože matkám ich deti umierajú oveľa skôr.“ Najobľúbenejší pes šľachtického páru, Tascherli, svoje poslanie v grófskej rodine splnil.
Manželstvo ukončila Františkina smrť 26. októbra 1902 v Mníchove, kde bola dočasne pochovaná. Grófa ovládla ľútosť a hlboký smútok. Nesmútil len on, ale aj celé rožňavské okolie, ktoré Františku vnímalo ako stelesnenie dobra a pomoci najchudobnejším. Gróf Andrássy sa pre manželku rozhodol postaviť samostatnú veľkolepú hrobku, v ktorej chcel byť pochovaný po jej boku. Preto treba túto stavbu chápať ako prejav nesmiernej vďaky a nikdy nehynúcej lásky k milovanej žene. Gróf dal podľa želania manželky na dočasný náhrobný kameň vytesať tento text: ,,HIER WEILT IHRER LETZTEN WANDERUNG HARREND FRAU FRANCISKA VON SZENTKIRÁLY +26.OKTOBER 1902 BEWEINT VON IHREM TROSTLOSEN GATTEN“. Kameň je uložený vo vnútornom nádvorí mauzólea. Dionýz nakoniec po smrti otca a brata zdedil celý rodinný majetok. Vtedy sa začalo so stavbou mauzólea. Presne na druhé výročie úmrtia Františky sa konal tzv. veľký krásnohorský pohreb, kedy boli grófkine telesné pozostatky prevezené z Mníchova a s veľkou slávou uložené do mauzólea. Dionýz prežil svoju manželku o 11 rokov, zomrel v roku 1913 v Palerme na Sicílii a pochovaný bol tiež v mauzóleu.
Zaujímavosťou je skutočnosť, že na Dionýzovom safkofágu sú vyrytí psi s upriameným pohľadom a zdvihnutou prednou labkou, čo znamenalo úprimnosť a vernosť. Aj sarkofág Františky je krásne zdobený, no pre nás, kynológov, je zaujímavá práve otázka, čo grófa podnietilo k tomu, aby si nechal sarkofág skrášliť práve psami. Odpovedať si vie iste každý sám. Ide o potvrdenie jeho úcty a lásky. Jeho želaním bolo, aby ho psi sprevádzali aj po smrti a boli v jeho blízkosti. Chcel cítiť „úprimnosť a vernosť“. Dionýz nezabudol ani na verného psíka Tascherliho, ktorému dal po smrti vytesať sochu s pravými smaragdami vsadenými do očí. Tascherli je pochovaný v zadnej časti areálu mauzólea pod secesným pomníčkom so sochou jazvečíka. Krátko po smrti Dionýza niekto smaragdy ukradol a dnes sú nahradené napodobeninou drahých kameňov.
Najdôležitejšie pre grófa bolo, aby aj Tascherli našiel svoj odpočinok. Socha sa nachádza v zadnej časti komplexu mauzólea preto, aby psík tento objekt chránil zozadu, vpredu strážili anjeli. Na jeho pomníku je v nemeckom jazyku vytesané „vernosť za vernosť“. Dionýz bol na dobu v ktorej žil, ale i s prihliadnutím na spoločenské postavenie a situáciu, v akej sa nejedenkrát ocitol, veľkým človekom. Ja však hlavne dúfam, že ho môžeme nazvať i kynológom s veľkým srdcom plným lásky k zvieratám, predovšetkým ku psom.
CHEEKY
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2011