– peruánsky naháč
(KR 10/2011)
Mierumilovný, avšak ostražitý, strážiaci svoju svorku či rodinu, k cudzím ľuďom pristupujúci opatrne až nedôverčivo. Áno, aj takýto je peruánsky naháč, pochádzajúci, ako už samotný názov azda nie najznámejšieho a, dovolím si tvrdiť, možno dodnes nie veľmi poznaného plemena prezrádza, z latinskoamerickej krajiny Peru. Toto zaujímavé plemeno dnes môžeme nájsť i pod názvami Peruvian Hairless-PEN, Peruvian Inca Odchod-PIO, či pod najčastejším označením Perro sin Pelo del Peru.
Pramene o pôvode peruánskych naháčov sa však líšia a verzií je niekoľko. Najpravdepodobnejšia je tá, ktorá predpokladá príchod psov sprevádzajúcich človeka pri jeho migrácii z Ázie na oba americké kontinenty cez Beringovu úžinu. Medzi najstaršie doposiaľ objavené zobrazenia psov v Južnej Amerike bezo sporu patria nálezy z obdobia Chavín-Sachímskej kultúry (9. – 2. storočia p.n.l.). Že sa naozaj jedná o naháča, by bolo pomerne špekulatívnym tvrdením. No tak či tak máme od tejto doby možnosť sledovať rôzne zobrazenia psov naprieč historickým prierezom takmer u všetkých významných predkolumbovských juhoamerických kultúr vyskytujúcich sa na území dnešného Peru. Pizarrovi kronikári z polovice 16. storočia sa zmieňujú o nahých psoch chovaných indskou šľachtou.
12. júna roku 1985 požiadala peruánska kynologická organizácia (KPC) medzinárodnú kynologickú federáciu FCI o zaregistrovanie štandardu a dnešného názovu Perro sin Pelo del Peru. Peruánskeho naháča odvtedy považujú a prehlasujú za národný poklad. Ich skvelý pohyb a rýchlosť bol dôvodom, prečo sa využívali ako posli, doručujúci poštu medzi dedinami.
Peruán existuje v troch veľkostných rázoch, a to ako malý vo výške minimálne 25 a maximálne 40 cm pri hmotnosti 4 – 8 kg, potom stredný, ktorého výška sa pohybuje od 40 – 50 cm a váha od 8 – 12 kg, a napokon veľký, ktorého s povolenou výškou od 50 – 65 cm a váhou 12 – 25 kg.
Farba kože peruáncov je prípustná od čiernej, cez všetky odtiene šedej, modročiernej, bridlicovo čiernej, až po odtiene hnedej, plavej či svetlo plavej. Môžu byť jednofarební, ale aj s ružovo zafarbenými škvrnami kdekoľvek na tele. Existujú dva varianty, čo sa srsti týka – holý a osrstený peruánsky naháč, avšak medzinárodná kynologická federácia uznáva iba variantu holú, aj napriek tomu, že vrh peruánskych naháčov má často 25 – 50 % osrstených šteniat. Vo Švédsku sa však aj vystavuje, či dokonca chová na osrstených, v susednej Českej republike sa len vystavujú na klubových výstavách, no aj to zvlášť, avšak u nás na Slovensku osrstených nestretávame ani na tých klubových.
U holých peruánov sa často vyskytuje absencia premolárov – chudozubosť. Tí chlpatí majú úplne rovnakú povahu i spôsob života ako holí, akurát majú kožuch a väčšinou všetky zuby. Starostlivosť o nich je rovnaká, s tým rozdielom, že o srsť sa stará ako u iného chlpatého psa, napríklad sa učeše, či vykúpe.
Je zaujímavé, že v posledných rokoch sa naháč chová najviac v členských krajinách FCI, ako, napríklad, vo Francúzsku, Fínsku, Švédsku či v spomínanej Českej republike.
Nám, psíčkarom, je známe, že telesná teplota psa je vyššia než u človeka, a z tohto dôvodu juhoamerickí indiáni používali naháčov k liečbe rôznych ochorení, ako aj na zahrievanie lôžka. Je dokázané, že vďaka zvýšenej telesnej teplote a taktiež maximálnej obľube telesného kontaktu s človekom sú naháčom pripisované liečebné účinky, ako, napríklad, znižovanie krvného tlaku, reumatických bolestí, ale aj pozitívne pôsobenie na psychiku človeka.
Peruánsky naháč je veľmi rýchly a obratný, niektoré jedince sú dokonca vhodné aj na výstavy, ale, prirodzene, aj na šport, ako je agility či coursing. Počas celého života – už od útleho veku, keď začínajú chodiť – sa pohybujú veľmi elegantne, dokonca sa zvykne spomínať, že sa pohybujú ako kone Paso Fino. Ich rýchlosť vždy dosiahne vysoké čísla, preto sú na trati veľmi využívaní. Povaha tohto plemena je neuveriteľne ušľachtilá, jedince bývajú oddané svojej rodine, ktorú bezhranične milujú, no i oni sami veľkú lásku a pozornosť vyžadujú a potrebujú. Dokážu sa hrať sami, stačí im, napríklad, šiška či drievko a majú na niekoľko desiatok minút o zábavu postarané. No taktiež majú radi spoločnosť iných peruánov či ostatných psov, a preto je možné chovať viac jedincov vo svorke. Každý z nich je niečím výnimočný – ako vzhľadom, povahovým rysom, tak aj rozumom a zručnosťou. Ich zvláštnosťou je i mimika, stačí sa na nich pozrieť a hneď viete, čo si myslia a akú majú náladu. Je s nimi veľká zábava, tento pes jednoducho nie je nudný, môžete ho pozorovať hodiny a hodiny a vždy sa dočkáte nových kúskov, ktoré pre vás radi vytvárajú.
Peruáni sú nekonfliktní a môžu bez problémov a v pohode žiť vo svorke aj s iným plemenom, najčastejšie sa chovajú spolu s mexickým peruánom alebo čínskym chocholatým psom, no nepohrdnú žiadnym iným plemenom a teoreticky a aj prakticky sa znesú s každým psom.
Ich zvedavosť ústi do túžby poznávať všetko nové, musia vidieť, ovoňať, poprípade ochutnať. Väčšinou ich zaujímajú prírodné materiály, ako sú šišky, z ktorých hryzú semienka, rôzne druhy orieškov, ktoré dokážu rozlúpnuť, a opatrne vyjedajú jadrá. Niektorí milujú aj chrobáčikov a lúčne kobylky. Sú rodenými degustátormi.
Ďalšou ich zvláštnosťou je používanie predných labiek, ktoré majú rovnako šikovné, ako má človek ruky. Ak od vás niečo chcú, dokážu si ukázať, chytia vás za ruku a položia ju tam, kde chcú, aby ste ich hladkali či škrabkali. Sú naozaj zdatnými zlodejmi, kam dosiahnu, tam si šikovnou labkou všetko pritiahnu. Napríklad, z kuchynskej linky za okamih ulovia surový obalený rezeň.
Sú veľmi vhodní k deťom, milujú ich a vyhľadávajú ich spoločnosť, sú veľmi hraví, maznaví a vynaliezaví, ich teplá, hebká koža pripomína tak trochu malé dieťa, sú príjemní na dotyk a majú svoju špecifickú vôňu. Dožívajú sa celkom vysokého veku, okolo 14 rokov.
Koža peruánskeho naháča je šupinatá a lúpe sa. Sú to maličké šupinky, inak je veľmi elastická a pevná. Tak ako všetky neosrstené plemená, vyžaduje aj peruánsky naháč špeciálnu starostlivosť. Kúpe sa podľa potreby, keď sa zašpiní, alebo ho majiteľ chce osviežiť. Po kúpeli sa jeho koža pretrie, najlepšie, napríklad, kokosovým olejom lisovaným za studena. Ak by si pes náhodou chcel kožu olizovať, tento olej mu je veľmi prospešný a neškodí tak, ako iné prípravky, napríklad telové mlieka a podobne. Na jar, kedy koža ešte nie je opálená, sa používa opaľovací krém s faktorom 10 – 15, ktorý sa natrie asi 20 minút predtým, ako sa ide na slniečko. Takýto postup je treba opakovať tak 3-krát. Keď už je opálený – tmavý, krém už potrebný nie je. Výhodou je, že peruáni sa opália veľmi rýchlo a majú ich koža sa veľmi rýchlo hojí – ak sa náhodou niekde poškriabu, za pár dní je to zahojené. Niektorí jedinci môžu od troch mesiacov trpieť na akné. Je možné použiť prípravky pre tínedžerov, prípadne aj trocha pozmeniť stravu. Väčšinou akné ustúpi hneď alebo do siedmeho mesiaca. Aby bola koža lesklá, hebká a kvalitná, odporúča sa občas, najmä v lete, robiť peeling, no veľmi jemný. Po ňom je treba kožu poriadne ponatierať a pomasírovať. Odumreté šupinky sa odstránia a koža je ako nová. U starších jedincov sa môžu okolo siedmeho roku života objavovať pigmentové škvrnky, tak ako u starších ľudí, s čím sa, bohužiaľ, nedá nič robiť.
Všeobecne sa o peruánoch dá povedať, že sú naozaj veľmi múdri a vnímaví. Jedinec, ktorý s vami žije aspoň pár mesiacov, a vy na neho pekne hovoríte, je schopný naučiť sa množstvo slov. Potom stačí už niečo povedať a vidíte, že naozaj vedia, o čom je reč. Od mladosti sú samostatní, vedia sa hrať a zabaviť, postačí vetvička, lupienok, drievko, ale rovnako dobre si rozumejú a hrajú sa vo svorke, je veľmi ťažké popísať tohto nádherného psa. Ten, kto sa s peruánom nestretol na dlhšiu chvíľu, ťažko pochopí, aké presvedčivé je to, že každý majiteľ, ktorý si peruána zaobstará, za niekoľko mesiacov pokukuje po ďalšom.
Nie je nad to, ako keď prídete domov, a oni vás objímu okolo krku labkami a pritúlia sa hlavou na váš krk. Sú teplučkí, voňaví a vždy dobre naladení, razom z vás opadne stres a únava. Je to neskutočný pocit, ktorý nejde ničím nahradiť.
Martina Graubner, Dominika Šusterová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2011