(KR 8/2011)
Rakúšania nám na úvod ústami Petra Habermaiera opatrne oznámili, že sú s mantrailingom len na začiatku. Žeby prehnaná skromnosť na počiatku tejto strastiplnej cesty, alebo lacné alibi pred možným zlyhaním v praktickej ukážke? My sme však boli skalopevne rozhodnutí uvidieť avizované „zázraky“ na vlastné oči a nedali sme sa od tohto zámeru v žiadnom prípade odradiť. Skromnosť, u Rakúšanov možno niekedy podozrivá, či neskromnosť, nehrali žiadnu rolu.
Predstavenie sa mohlo začať.
Predmestie Viedne
Asi 400-metrová cudzia stopa, 60 minút stará, položená v miernej frekvencii na periférii Viedne, s nášľapom priamo pred miestnou poštou. Tak, ukážte sa!
Ukázali a predviedli prácu, ktorá bola prvým impulzom pre slovenskú políciu, aby analyzovala predvedené výsledky a začala seriózne uvažovať o implementácii mantrailingu do slovenskej policajnej praxe. Nakoniec s implementáciou „všetkého možného“, žiaľ, i „nemožného“, sme mali na Slovensku za ostatné roky dostatok skúseností… Tak prečo tentoraz neimplementovať práve mantrailing?
Policajný psovod Manfred Zlabinger si svoju 4,5-ročnú sučku Debby starostlivo vystrojil do stopovacieho postroja (viď foto č. 1), dal jej z igelitového vrecka načuchať predmet osoby, ktorá stopu našľapala, a uviedol ju do priestoru priamo pred vchodom do pošty. Ako predmet poslúžila kreditná karta pomocníka.
Debby úvod stopy spoľahlivo zvládla a pokojne sa vybrala po jej trase, nasledovaná svojím psovodom (viď foto č. 2)
Stopa bola mantrailerkou vypracovaná v celom jej priebehu bez ovplyvňovania zo strany policajného psovoda. Sučka pri práci na stope vzorovo predviedla oba spôsoby mantrailingu – trailing a air scenting. Pri trailingu ide o sledovanie individuálneho pachu osoby s nízkym nosom, pričom pes sa zameriava na pachové častice vzdialené často aj niekoľko metrov od skutočnej dráhy stopy. Počas air scentingu mantrailer stopuje s vysokým nosom. Doteraz je v našej národnej metodológii tento spôsob ponímaný za metodicky nesprávny a chybný, ak opomenieme tzv. Dostihovky, využívané najmä na zelenej hranici.
Technika predvedenia trackingu je od mantrailingu odlišná už pri prvom pohľade. Pri tomto spôsobe ide o stopu v našom pôvodnom ponímaní, vypracovanú podľa našej klasickej metodológie. Pri trackingu pes sleduje celé pachové spektrum, kompletný súbor pachu, z ktorého stopa pozostáva. Teda okrem komplexného pachu osoby aj celé pachové pozadie, pozostávajúce z narušenia terénu, rastlinstva, prípadne drobných živočíchov, a pod. Počas tohto spôsobu práce sa pes prirodzene drží čo najviac pri povrchu terénu a priamo v dráhe stopy. Vzdialenie sa od stopy, napríklad, na desať – dvadsať metrov, tak bežné u mantrailerov, znamená väčšinou ukončenie stopovania.
Štyri pravouhlé lomy boli policajnou bloodhoundkou vypracované rovnako spoľahlivo, s príznačným niekoľkometrovým overovaním na obe strany, ktoré je pre mantrailing typický a tvorí súčasť tejto práce. Mantrailing je prirodzená a spontánna činnosť psa. Pripomína spôsob, akým postupujú psovité šelmy v ich pôvodnom biotope, napríklad, pri love koristi, a pod. Mantrailer nikdy nebude vypracovávať lomy s presnosťou, akú cibríme tréningom v dnešnom športovom ponímaní.
Záver stopy Debby vypracovala opäť variantom príznačným pre bloodhoundov. Jednoducho prešla vedľa šľapača, stojaceho v strede parkoviska, asi vo vzdialenosti dvoch metrov a pokračovala ešte v stopovaní po vetre približne 15 metrov, plne sa sústreďujúc na prácu. Potom zachytila v uvedenej vzdialenosti odviaty pach osoby, s potešením k nej pribehla a prednými labami na ňu vyskočila (viď foto č. 3).
Mantrailer označuje osobu výskokom. Bloodhoundy majú ľudí rady a s radosťou na nich vyskakujú. Výskok je tak pre nich prirodzený spôsob ukončenia práce, ktorý si tieto psy vyberajú samy. Nasleduje zaslúžená odmena vo forme chutnej pečeňovej paštéty v tube (pozri foto č. 4). Pomocník sa potom so psom do sýtosti vyhrá. Psovod následne tiež prejaví svoju radosť, posilnenú hrou, napríklad, s loptičkou.
Mantrailing je špecifická metóda stopovania ľudskej pachovej stopy. Charakterizuje ju odlišná filozofia a iný prístup k predmetu stopovania. Tieto zjavné rozdiely sú principiálne vzdialené od klasickej a dobre prepracovanej metodológie, ktorá je už desaťročia záujmom nielen profesionálnych, ale aj športových kynologických aktivít u nás a v zahraničí. Mimochodom, rakúsky policajný psovod, ktorý prezentačnú stopu našľapal a na jej konci bloodhoundku odmenil (viď foto č. 4), otvorene priznal: „Ja by som na toto nervy nemal!“
Aj tento úprimný komentár dokumentuje náročnosť práce, na ktorú sa hodláme podujať v podmienkach Policajného zboru v Slovenskej republike. Ale pre úplnú istotu a potvrdenie správnosti zvolenej cesty, pozývame rakúskych priateľov na demoštráciu metódy mantrailingu k nám. Bratislavské korzo bude tým najlepším testom hodnovernosti práce s bloodhoundmi na náročnej frekvencii v historickom strede, tentoraz slovenského mesta na Dunaji.
Policajní mantraileri z rakúskej metropoly si veria a naše pozvanie prijímajú.
RNDr. Vladimír Ďurišin
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2011