(KR 5/2011)
Pes. Údajne najlepší priateľ človeka, a pritom toľko pohŕdame zvieraťom, ktorému dnes najviac vďačíme za veľké množstvo rozmanitých plemien našich verných spoločníkov. V dnešnej dobe sa väčšina vedcov zhoduje v názore, že práve vlk je predkom dnešných zdomácnených psov. Niektorí odborníci sa ale stále domnievajú, že medzi domestikáciou vlka a psa musí existovať i iný druh, akési pojidlo, ktoré nie je ani jedným, ani druhým. Za tento chýbajúci článok je považovaný Austrálsky divoký pes – Dingo. Vieme však, kto je predkom dnešného vlka? Ako sa začal vývoj tohto zvláštneho druhu mäsožravých predátorov, zaradených do čeľade „Canidae“, označovaných ako „canis“, čo v latinčine znamená „pes“?
Prvá psovitá šelma sa na našej planéte objavila zhruba pred 30 miliónmi rokov, v období Oligocénu. Išlo o tvora s názvom Cynodictis – zvláštne zviera s predĺženou papuľou, vzdialene pripomínajúce munga, ktoré vystriedalo prašelmy, akými boli Hyenodonty (napriek názvu nemali s hyenami nič spoločné). Ale poďme sa v dejinách vývoja našej planéty presunúť trochu bližšie, na koniec Doby ľadovej do obdobia Pleistocénu, kde spoznáme najväčšieho vlka, aký sa kedy po zemi pohyboval. Vlka „CANIS DIRUS“.
Pravlk, prezývaný tiež „Hrozný/Strašný vlk“, bol vrcholovým predátorom konca Doby ľadovej. Podobne ako dnešný vlk sa i on pohyboval vo svorkách, tvorených až približne 30 jednicami. Pravlk prežil viac než stotisíc rokov. Žil súčasne so svojím menším príbuzným, vlkom obecným, ktorému sa podarilo prežiť do dnes, no najväčší vlk sveta z neznámych príčin vyhynul. Bola snáď príčinou len zmena klímy, ňou a príchodom človeka spôsobený úhyn veľkej lovnej zvery, alebo za vymretie pravlka nesie vinu človek?
O tomto predátorovi sa dnes dozvedáme stále novšie informácie z fosílnych pozostatkov za pomoci najvyspelejších vedeckých a výskumných systémov. Za jedno z najlepších fosílnych nálezísk sa považuje lokalita v samotnom strede Hollywoodu s názvom La Brea Tar Pits. Ide o akýsi kráter neplnený horúcim asfaltom, ktorý zakonzervoval kostry rozličných živočíšnych druhov Doby ľadovej. V tejto oblasti bolo nájdených cez milión kostier viac než 230 rozličných druhov živočíchov. Je cenná najmä preto, lebo sa tu asfalt nachádza úplne prirodzene. Ten v priebehu zimy zasychá, zatiaľ čo v lete sa mení sa smrtonosnú lepkavú masu, ktorá uväzní všetko, čo sa cez ňu pokúsi prejsť. Keď vedci odkryli prvé pozostatky pravlka, zistili, že objavili doposiaľ neznámy a najväčší druh psovitej šelmy, aký kedy na našej planéte žil.
Tento vlk meral od nosa po špičku chvosta 1,5 m, mal viac ako 60 cm v kohútiku a jeho váha sa pohybovala okolo 70 – 80 kg. Samozrejme, existovali veľkostné, výškové a váhové rozdiely medzi psami a sukami. Podľa kostrových pozostatkov si dnes za pomoci vedy môžeme vytvoriť obraz o vtedajšom spôsobe života a správania pravlka. Ak porovnáme kostrové pozostatky pravlka (Canis dirus) a vlka obecného (Canis lupus), zistíme, že i napriek neuveriteľnej podobe sú medzi nimi drobné odchýlky, čo mohlo zapríčiniť vyhynutie jedného a prežitie druhého druhu.
Azda najväčší rozdiel je v čeľustiach. Vlk Canis dirus mal omnoho väčšiu lebku, aj zuby, čo mu pravdepodobne umožňovalo loviť korisť niekoľkonásobne väčšiu, než bol on sám (napr. bizón, kôň, mladé mamuty), no záhadou ostáva, prečo tento lovec odignoroval zvieratá menšie (napr. losy a jelene). Silná čeľusť a mohutné zuby umožňovali silný skus a napomáhali drveniu kostí, čo podporilo teóriu, že tento vlk nebol len lovcom, ale i mrchožrútom. Ďalší zásadný rozdiel je vo veľkosti jednotlivých kostí, ktoré ukazujú, že vlk Canis dirus bol mohutnejší a zhruba o 30 kg ťažší než vlk obecný. Z toho vyplýva, že vlk obecný bol ľahší, čo ho robilo rýchlejším a ľahšie prispôsobivým, než bol Canis dirus.
Z fosílnych nálezov dnes vieme, že čo sa týka hierarchickej štruktúry, nebola svorka vždy perfektne zladená. Bol to krutý svet, v ktorom ste si museli postavenie vydobyť, ak ste chceli prežiť. Na lebkách boli objavené drobné fraktúry, vytvorené pravdepodobne zubami hierarchicky nadradených členov svorky, čo dokazuje istú mieru brutality vo svorke. Drastické zaobchádzanie s nižšie postavenými členmi sa však vyskytovalo len zriedka. Iné lebky naznačujú, že vlci Canis dirus sa o seba pravdepodobne starali a nosili si v prípade zranenia potravu. Dokazujú to nálezy v asfaltových jamách, na ktorých majú lebky staré, vážne, no napriek tomu zhojené fraktúry, zlomeniny a rozštiepenia. Ak pri love vlkovi prerazil, napríklad, bizón lebku, vlk s takýmto zranením nemohol loviť, no lebka sa opäť časom zhojila a toto zviera mohlo žiť ešte niekoľko rokov. Tu prichádza do úvahy teória o starostlivosti jednotlivých členov o seba navzájom.
Takmer stotisíc rokov sa vlk obecný na Zemi vyskytoval po boku vlka Canis dirus. Vzhľadom na telesnú konštrukciu sa vlk obecný živil menšími zvieratami či zvyškami koristi po iných lovcoch, akými boli i pravlci. Tento fakt zrejme vlkovi obecnému dovolil prispôsobivosť väčšiu, než akou oplýval jeho bratranec, vďaka čomu prežil Dobu ľadovú a naďalej sa vyvíjal, prispôsoboval, menil a zdokonaľoval. Pravdepodobne nadmerná veľkosť a nedostatočná prispôsobivosť zapríčinila zánik vlka Canis dirus. Zdá sa, že nie vždy platí: „Čím väčší, tým lepší“.
Stotisíc rokov sa po pláňach preháňal vlk Canis Dirus, no jeho osudom bolo ukončiť svoju púť a prenechať svet svojmu menšiemu bratrancovi. Dnes nám po tomto obrovi ostali len mlčanlivé svedectvá kostí, ktoré nám každým dňom poodhaľujú stále novšie skutočnosti o tomto fascinujúcom predkovi dnešného vlka. Dnes záleží len na nás, či dovolíme, aby rovnaký osud postretol aj dnešného zástupcu psovitých šeliem, vlka Canis lupus. Až niekedy uvidíte vlka bežiaceho lesom, pomyslite na jeho dávneho predka, precíťte zmenu a uvedomte si, že nikto a nič tu nebude večne. Nenapomáhajme preto zániku, a vážme si to, čo nám tu ešte ostalo, aby sme o rok nemuseli príbehy začínať slovami: „Kedysi, keď tu ešte žili…“.
Lucia Drietomská
Pútavý dokument z dielne National Geographic nás tentokrát zavedie do obdobia Pleistocénu, kde nahliadneme do života jedného z najväčších Canidov (predstaviteľov psovitých šeliem) aký sa kedy na našej planéte pohybovali. Vlk Canis Dirus, niekedy zvaný tiež Hrozný vlk. Dozvieme sa ako žil a čo lovil. Aký je rozdiel medzi pravlkom (Canis dirus) a menším Vlkom obecným (Canis Lupus). Prečo tak záhadne vymizol, zatiaľ čo jeho menší bratranec Canis lupus prežil a rozvinul sa do dnešnej podoby. Navštívime tiež asfaltové jazerá z oblasti La Brea Tar Pits, ktoré sú mäkkou paleontológov z celého sveta, a kde dostáva prehistorický svet novú podobu.
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2011