(KR 3/2014)
Trochu z histórie
Viete si predstaviť záhradu Grassalkovičovho paláca plnú psov? Dnes majú psy vstup zakázaný, ale začiatkom 70-tych rokov sa tam uskutočnila výstava. Park bol vtedy dosť zanedbaný a pobyt niekoľkých stoviek psov nikomu neprekážal. Ani po sebe nezanechal spúšť. Počasie bolo krásne a na psov sa prišlo pozrieť toľko ľudí, že to tam vyzeralo ako v preplnenom autobuse. Dejiskom výstavy psov bol niekoľkokrát aj Cyklistický štadión a areál STVU Slávia pri Dunaji. Kynológovia ešte nemali spoločné zastrešenie a na niektorých výstavách sa dali vidieť okrem psov aj holuby, kone, fretky a iné drobné zvieratá. Medzinárodnú výstavu sme ešte na Slovensku nemali. Postupne sa centrom kynológie stala Nitra s jej výstavným areálom. Začali sa tam konať národné výstavy. Za medzinárodnými titulmi sme museli do Čiech, vlastne na Moravu do Brna, do Budapešti alebo do Poľska. A tým to končilo. Ak ste mali špičkového psa, mohli ste skúšať šťastie štyrikrát za rok. Podmienky na získanie titulu medzinárodný šampión boli rovnaké ako dnes: 4 x CACIB, tri rôzne krajiny a minimálne ročný odstup medzi nimi. Ak ste nemali raritu a okrem psov mali aj iné povinnosti, nebolo to vôbec jednoduché. Navyše honcujúce sa sučky nemali nikde na výstavu prístup. Šampión ČSSR sa dal získať iba raz do roka na MVP v Brne.
Aj cestovanie bolo oveľa dobrodružnejšie. Ak ste nemali auto, vybrali ste sa vlakom. Pamätám sa na výlety do Budapešti. Mali sme vtedy dva dalmatínce, okúpané a vykefované. Čierne bodky na bielom podklade. Prišli sme na stanicu, psy si ľahli a bolo to ako v rozprávke. Zrazu boli celé sivé. Dokonalé mimikry. Do Poľska sa robili autobusové zájazdy, pričom autobusy boli tie isté ako v mestskej doprave, nie pohodlné diaľkové ako dnes. Do Poznane bolo ďaleko, museli sme cestou prespať. So psami sa veľmi do hotelov nedalo, a tak sa prespávalo v ubytovniach. Poznaňská výstava bola už vtedy v novembri a počasie bolo veľmi studené. V ubytovni boli rozbité okná a vonku mrzlo. Jedného z našich psov sme museli požičať priateľovi namiesto termoforu.
Ani cestovanie autom nebolo nudné. Cesty boli úzke a kľukaté, navigáciu mali na starosti manželky a benzín bol síce lacný, ale cez víkend boli obvykle pumpy zatvorené a na spiatočnej ceste ste sa často dostali do úzkych. Poľské diaľnice boli naozaj dobrodružné, z času na čas ich prekrižoval konský povoz.
Handleri u nás ešte neexistovali, každý robil, čo vedel, a rozhodcovia to niekedy naozaj nemali ľahké. Najviac ma zaskočila pani, ktorá prišla vystavovať dalmatínca s kabelkou a dáždnikom. Zato prekvital doublehandling a okolo niektorých kruhov stáli rodinní príslušníci a hekticky mávali pískacími zvieratkami alebo loptami, aby upútali pozornosť svojho psa. Jeden spoluvystavovateľ tak nadšene povzbudzoval psa, že bežal popri kruhu a v plnej rýchlosti narazil do stĺpu.
Mobily ešte neboli vynájdené a informácie sa zháňali iba veľmi ťažko. Ak ste sa chceli niekomu pochváliť výhrou, bolo treba počkať na návrat domov. Časopisy o psoch boli niečo vzácne, ak niekto zohnal zahraničnú tlač, musel sa o ňu podeliť. Spravodaje sa vyrábali polo-ilegálne, lebo blany na rozmnožovanie mohli slúžiť aj na podvratnú činnosť. Neboli sociálne siete ani internet. O to viac sa schôdzovalo.
O Schengene ešte nik ani nesníval a ochrana hraníc bola povinnosťou každého občana. Na hraniciach boli, samozrejme, kontroly, v očkovacom preukaze musel byť súhlas od hlavného veterinára. Colníci mali tesilové uniformy a keď nám prezerali auto, naskákali na nich chlpy. Keď sa snažili chlpy zotrieť nabila sa uniforma statickou energiou a chlpy sa im zježili. Ale poväčšine boli psom priateľsky naklonení, a keď sme domov niesli pokál, tešili sa s nami.
Viedeň bola v tom čase prekvapivo ďaleko, asi ako mesiac, a aj keď sme sa tam chceli ísť len pozrieť na výstavu, bez devízového prísľubu to nešlo. Tak sme aspoň poslali psa s našou rakúskou kamarátkou. Cez hranice ho previezla ako svojho, ale na výstave sa tváril, že ju nepozná, a tak sa nám titul získať nepodarilo. Keď sa konečne podarilo pristáť na mesiaci, rozšíril sa aj nám výstavný obzor a začali sme chodiť do Juhoslávie. Priateľka potrebovala posledný titul na jej afgána, ale nepozorný colník jej na maďarskej hranici zabudol opečiatkovať pas, a keď prišla na juhoslávsku hranicu, nepustili ju ďalej.
Výstavv kapitalistickej cudzine sme sa mohli zúčastniť len s odchovmi, ktoré tam žili. O to viac sme sa potom tešili, keď sa večer ozval telefón a my sme sa dozvedeli, že náš odchov niekde vyhral. Jedného psa sme mali v Belgicku, vyhrával veľmi veľa a za každé víťazstvo poslala jeho majiteľka škatuľu ručne vyrábaných bonbónov.
Doviesť kvalitného výstavného psa bola úloha vyžadujúca vypätie všetkých síl, hodná agenta 007. Najprv bolo treba nadviazať osobný kontakt s chovateľmi, čo sa dalo, len ak vystavovali v našich končinách. Ďalší veľký problém bol, ako psa zaplatiť – normálnym spôsobom to nešlo. Devízy sa nedali kúpiť a Euro ešte nebolo ani počaté. Vtedy naozaj pomohol entuziastický prístup niektorých chovateľov, ktorí boli ochotní psa darovať alebo vymeniť za iné plemeno. Aj zahraničné párenie bolo veľmi napínavé. Psa museli jeho majitelia priviesť k nám, alebo sa niekedy dalo stretnúť na hranici. Navyše ešte neboli testy, takže správny deň sa určoval odhadom. Nakoniec perlička: ak prišli so psom k nám, museli sa hlásiť na polícii.
Plemien bolo oveľa menej ako dnes, a keďže výstav bolo málo, počty v jednotlivých triedach boli dosť vysoké. Príprava psov na výstavu sa s dnešnou nedala porovnať. Ako prostriedok na kúpanie sme používali hlavne detské mydlo. Anilen výstavné vodítka sa nedali zohnať. Ale niečo bolo predsa lepšie ako dnes. Neexistoval masový chov šteniat pre obchody zo zvieratami, odchovávalo sa len toľko šteniat, koľko sa dalo umiestniť a divákov bolo oveľa viac než vystavovateľov.
Ľ. Fintorová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2014