VLK

Canis Lupus

(KR 7/2011)

Všetci poznáme príslovie „Homo hominy lupus est“ („Človek človeku vlkom je“). Ale je tomu v dnešnom uponáhľanom svete skutočne tak? Ako veľmi sme schopní priblížiť sa pravej podstate vlčieho spoločenstva? Nie je paradoxom, že vlk je po rokoch prenasledovania a sústavného hubenia naďalej zatracovaný, pričom jeho priamy potomok sedí u nás v obývačkách a spí v našich posteliach? Samozrejme, je náročné a mnohokrát i komické predstaviť si, že dnešné plemená ako jorkšírsky teriér či pudel mali za predka vlka.

„Vlk je najväčšou európskou psovitou, ako aj na Slovensku žijúcou šelmou.“ Touto alebo podobne otrepanou vetou začína zrejme každá kniha, encyklopédia, či článok v časopise alebo na internete. Vieme, aký bol postoj k vlkom v minulosti, čo o nich však vieme dnes? V nasledujúcej sérii článkov sa vám pokúsim túto krásnu šelmu predstaviť z historického, súčasného, ale i budúceho hľadiska.

Kým alebo čím je v skutočnosti vlk?

Vlk (Canis Lupus) je oportunistický predátor. Živí sa prevažne ulovenou zverou, akou sú králiky, vtáky, hlodavce či rozličné kopytníky od jeleňov, danielov, sobov a losov, až po srny. Korisť závisí od lokality, v ktorej sa daný druh vlka pohybuje. Nepohŕda však ani kadávermi (zvieratami uhynutými pod kolesami vozidiel), mršinami, rybami, no ani ovocím, bobuľami a odpadkami.

Táto šelma je vysoko prispôsobivá a nájdeme ju azda všade: v tundre, tajge, púšťach, polopúšťach, stepiach, lesoch i horách. V minulosti bol vlk omnoho rozšírenejší, jeho druhov však následkom lovu a prenasledovania rapídne ubúda. Jednotlivé poddruhy sa od seba odlišujú veľkosťou, hmotnosťou, typom, kvalitou a farbou srsti, stavbou tela, ale aj správaním ich príslušníkov.

Vlci žijú v organizovaných skupinách – svorkách, no výnimkou nie sú ani samotári. Vzhľadom na fakt, že vlci sú nesmierne spoločenskými tvormi, doba ich osamotenia býva krátka – mladí vlci (najčastejšie samce) sa oddelia od svorky s cieľom nájsť si partnerku a založiť vlastnú svorku, prípadne sa pridať k už existujúcej.

Svorka, či rodina?

Pôvodné označenie vlčieho spoločenstva je svorka, no dnes sa od tohto názvu upúšťa. Čím hlbšie poznávame vlčí život, tým viac zisťujeme, že od nás nie sú veľmi odlišní. Ako vieme, na čele vlčej svorky/rodiny stojí takzvaný alfa pár, no vedci i tento názov pozmenili. Slovné spojenie alfa pár (neskôr upravené na pár plemenný) je dnes nahradené pomenovaním rodičia, pretože svorka sa skladá z rodičov (alfa/plemenný pár je jediný, ktorý má právo sa rozmnožovať) a z ich mláďat. Len málokedy je do „rodiny“ privítaný cudzinec, a ak sa tak stane, musí prejsť akýmsi vytrvalostným testom užitočnosti pre svorku. Svorka alebo alfa pár zvyčajne beží za prišelcom niekoľko kilometrov, čím sa preveruje jeho výdrž. Ak sa vlk ukáže ako zdatný a ako možný prínos pre svorku, bude jeho členstvo vítané, v opačnom prípade je nevôľa prijať nového jedinca badateľná už od začiatku, končiac vyhostením z teritória domácich.

Zákon na ochranu vlkov

Vlk je kľúčovým faktorom v našom ekosystéme. Je „prísne chránený“, pretože ak oňho prídeme, celý ekosystém našich lesov bude výrazne narušený. Veľmi pekný zámer, len čo je pravda. Pokiaľ je vlk chránený natoľko, ako sa horlivo rozhlasuje, prečo je povolené vlka každoročne v určitej dobe loviť?!

Výňatok zo zákona o spôsobe a podmienkach lovu niektorých druhov zveri

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky podľa § 26 a § 30 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve ustanovuje:

Čl. I

Vyhláška Ministerstva poľnohospodárstva a výživy Slovenskej socialistickej republiky č. 172/1975 Zb. o ochrane a o čase, spôsobe a podmienkach lovu niektorých druhov zveri v znení vyhlášky č. 231/1997 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:

………….

3. V § 2 odsek 1 znie:

„(1) Čas lovu sa ustanovuje takto:
a) srstnatá zver

6. vlk dravý od 1. novembra do 15. januára,

………….

13. V § 4 sa odsek 6 dopĺňa písmenami l) až z), ktoré znejú:

………….

v) loviť šelmy v noci, a to skôr ako hodinu pred východom slnka a neskôr ako hodinu po západe slnka; výnimkou je lov medveďa, vlka, líšky, jazveca, psíka medvedikovitého a medvedíka čistotného, ktorých možno loviť aj za jasných mesačných nocí v čase tri dni pred kulmináciou a tri dni po kulminácii splnu mesiaca, a to len pomocou vyhovujúcej pozorovacej a streleckej optiky,

………….

Mimoriadne povolenie k lovu

………….

• § 57

1. Ak ide o pernatú zver s dobou lovu vlka dravého a šakala zlatého, povoľuje v čase ochrany ich lov ministerstvo za týchto podmienok:

a. v záujme verejného zdravia a bezpečnosti,
b. v záujme bezpečnosti vzdušného priestoru,
c. aby sa zabránilo závažným škodám na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb a vodnom hospodárstve,
d. na ochranu rastlinstva a živočíšstva,
e. s cieľom výskumu a vzdelávania, obnovy populácie, navrátenia druhov do ich biotopov a na držbu a chov nevyhnutný na tieto účely,
f. aby sa za prísne kontrolovaných podmienok a na základe výberu povolil odchyt, držba, chov alebo iné rozumné využívanie určitých vtákov v malom rozsahu.

2. V rozhodnutí podľa odseku 1 ministerstvo určí:

a. druh povolenej zveri,
b. prostriedky, zariadenia alebo metódy povolené na odchyt alebo usmrcovanie,
c. podmienky možného rizika a okolnosti času a miesta, za ktorých je možné realizovať výnimku,
d. kontroly, ktoré budú vykonané.

………….

Zákon bol prevzatý z internetového zdroja: http://www.polovacka.com/polovnicke-rubriky/28-legislativa/10-zakon-o-poovnictve.html

„Stav celoročnej ochrany bol zmenený po nástupe Lászlá Miklósa do funkcie ministra životného prostredia. V roku 1999 MŽP SR ministerskou vyhláškou č. 93/1999 povolilo lov vlkov od 1. novembra do 15. januára. V tomto období môžu poľovníci beztrestne a legálne vystrieľať v jednotlivých pohoriach celé svorky,“ hovorí Juraj Lukáč.

Našťastie je vlk natoľko inteligentnou a ostražitou šelmou, že i napriek povoleniu k odstrelu sa len máloktorý lovec môže pýšiť vlčím úlovkom.

Vlk. Tvor milovaný, nenávidený, žiadaný, aj prenasledovaný. Na svete azda nie je zvieraťa, ktoré by sa „tešilo“ toľkej pozornosti ako práve on.

Príbehy o vlkoch sú vo všeobecnosti veľmi rozšírené, či už ho vykresľujú ako brata a učiteľa (indiánske mýty a legendy) alebo ako démona (náboženstvá a cirkev). No ani názor cirkvi dnes nemá takú moc ako médiá. Azda najviac utrpela vlčia povesť v momente, keď sa jeho námetu chopil Hollywood a z nádherného, ušľachtilého a plachého tvora vytvoril monštrum bažiace po krvi mladých panien, ktorého navyše zosobňuje zlý herec s príšerným účesom.

Je smutné, že ľudia sú ochotní podobným nezmyslom uveriť. Hovoríme tomu „Syndróm Červenej Čiapočky“. V očiach väčšiny je vlk stále len krvilačnou beštiou, ktorá vám unesie dieťa do lesa, a už o ňom nikdy nikto nebude počuť. Vo filme vám už ale neukážu opačný pohľad, keď vydesený vlk uteká s niekoľkými strelnými ranami pred hordou ziskuchtivých chlapov, vyslobodenie sa mu však napriek všetkej snahe a túžbe nepodarí, umiera sám, v bolestiach – zatiaľ čo údajne unesené dieťa sa vráti s kyticou lesných jahôd domov a je z neho hrdina. Ale takí sme my, ľudia. Utekáme pred všetkým, čomu nerozumieme, a čoho sa bojíme, to vyvražďujeme s cieľom „zaistiť bezpečnosť ľudí“. Do kedy to príroda zvládne znášať? Dúfam, že túto neznámu neobjasníme nikdy a uvedomíme si naše počínanie, než bude neskoro.

Lucia Drietomská

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2011