Šintava
(KR 7/2011)
Lodenica v Šintave (Sereď) sa už pravidelne niekoľko rokov stáva dejiskom záchranárskych letných táborov a sústredení. Tentokrát prišli ideálne podmienky pre tréning záchranárskych psov využiť záchranári z Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády. Počas víkendu 24. – 26. 6. 2011 si spolu 10 psov a 8 psovodov malo možnosť precvičiť takmer všetky disciplíny záchranárskej kynológie.
Vzhľadom na časovo náročný program sa začínalo pracovať už v piatok večer. Keďže na ďalší víkend, hneď po sústredení, boli naplánované ukážky záchranárskeho výcviku, pripravovala sa „choreografia“ poslušnosti a trénovalo sa vyštekanie osoby v kartónových krabiciach, ktoré bývajú na ukážkach používané.
V sobotu dopoludnia prebiehal výcvik vyhľadania na ploche v priestoroch vojenského výcvikového strediska v Seredi. Členitá a rôznorodá plocha poskytovala množstvo úkrytov, od trávnatého porastu cez zalesnené plochy, malinčie a obrovské jamy po obrnených transportéroch, až po kamenistý breh Váhu. Ešte aj počasie sa podieľalo na rôznorodosti tréningových podmienok, veď počas niekoľkých hodín sa vystriedalo veľmi teplé slnečné počasie, so zamračeným a veterným a, samozrejme, nevyhli sme sa ani občasnému spŕchnutiu. Ale aj o tom je práca záchranárov v teréne.
V rámci obedňajšej prestávky prišla na rad troška teórie z výcviku záchranárskeho psa, a následne sme pokračovali poslušnosťou. Poslušnosti podľa Medzinárodného skúšobného poriadku IPOR prebiehali na futbalovom štadióne vo dvojiciach pod dohľadom rozhodkyne Heleny Pavlíkovej. Po nich nasledoval presun na neďalekú lúku, kde sme náročný výcvikový deň zakončili stopami.
Na nedeľu dopoludnia sme mali vybavené priestory sereďského kaštieľa, ktorý sa po rokoch chátrania konečne dočkal aspoň čiastočnej rekonštrukcie. Niekoľko hodín pred naším príchodom prišla informácia, že hlavné schodisko kaštieľa sa odtrhlo a z výšky druhého poschodia sa zrútilo až do pivničných priestorov. Dopad samotnej informácie a možné dôsledky toho, čo sa stalo, sme si naplno uvedomili až na mieste pri pohľade na kopu zlámaných trámov, betónu a prachu. Stačilo, ak by sa schodisko zrútilo len o niekoľko hodín neskôr a pod sutinami mohol byť aj niekto z nás. Tentokrát pri nás stáli všetci naši strážni anjeli, ale táto udalosť naplno odhalila nebezpečenstvo, s akým sa stretávajú záchranári, a to nielen v ostrej akcii, ale aj na tréningoch. A samotný fakt, že nikto z nás ani na chvíľu nezaváhal pri vstupe do pivničných priestorov kaštieľa, len niekoľko metrov od zrúteného schodiska, je pre niekoho možno dôkazom absentujúceho pudu sebazáchovy, pre mňa však dôkazom obrovského nasadenia a odhodlania. Ďakujem svojim anjelom strážnym nielen za to, že zhodili schodisko pred mojím príchodom, ale aj za to, že mi do cesty priviedli ľudí, ktorí sú ochotní ísť do rizika, aby možno niekedy v budúcnosti mohli pomôcť druhým.
Tréning v ruinách sme teda museli obmedziť iba na ľavú časť tmavých pivničných priestorov kaštieľa, ale aj tu sa našlo dosť príležitostí,m ako „zamotať“ našim havkáčom hlavu. Mladší psi sa s absolútnou tmou pri vyhľadávaní stretli po prvýkrát a zo začiatku im robilo problém zorientovať sa v miestnostiach, kde bola úplná tma. Na záver sa ale aj tí menej odvážni nechali presvedčiť, že aj v takýchto podmienkach sa oplatí hľadať. A potom ich ani pavučiny na nose, či občasné „stretnutie“ so stenou nedokázali odradiť. Bonusom pri tomto vyhľadaní bolo aj otestovanie cviku „nosenie psa“ v praxi. Keďže do pivničných priestorov bol vchod iba cez pomerne malú dieru, ktorá bola niečo vyše metra nad zemou a ešte aj ohraničená mrežou, museli sme psa najprv vyložiť a následne odovzdať druhej osobe, ktorá ho na druhej strane diery zase zložila na zem. Tento cvik zvládli všetci psi na jednotku.
Po návrate do Lodenice sme ešte pomocou prenosných zátarasov (plenty) otestovali ovládateľnosť psov pri vysielaní do smerov a zároveň aj vyskúšali fyzickú kondíciu pri vyhľadaní a vyštekaní väčšieho počtu figurantov. Na plánované druhé kolo stôp nám už, bohužiaľ, nezostal ani čas, ani sily, ale aj napriek tomu sme počas tohto víkendu odviedli kus dobrej roboty. A hoci nie všetko vyšlo podľa plánu, dúfam, že rovnako dobrý pocit, ako mám ja, zdieľajú aj ostatní účastníci sústredenia.
Naša vďaka patrí predovšetkým Matúšovi Nešťákovi, ktorý celé sústredenie organizačne zabezpečil, ako aj Ženijnému práporu Sereď za poskytnutie Posádkového výcvikového priestoru Váh a Ing. Himpánovi z Mestského úradu Sereď za umožnenie vstupu do priestorov miestneho kaštieľa.
Iveta Lipovská
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2011