(KR 7/2011)
V predchádzajúcom článku som upozornila na problematiku testovania hračiek pre psov, respektíve ich netestovania, v súvislosti s obsahom nebezpečných látok, ako sú ftaláty. Pre osvieženie pamäti obsah trošku priblížim – poukázala som v skratke na to, že hračky pre psov sú vyrábané s nasledujúcim obsahom: „PLAST, LATEX, DREVO, NYLON, GUMA, SISAL a (môžu obsahovať) PREDMET VYDÁVAJÚCI ZVUK“. Je všeobecne známe, že plasty sa vo výrobe hračiek používajú ako zmäkčovadlá. Hračky preto nemôžu/nemali by obsahovať ftaláty – nebezpečné PVC látky. Prohibícia prítomnosti ftalátov v hračkách pre deti je verejne známa a medializovaná. Pôsobia karciogénne a veľmi často (nakoľko sa do styku s hračkou ústna dutina dostáva priamo) spôsobujú rakovinu sliznice, veľmi negatívne pôsobia na tvorbu spermií, čím ovplyvňujú plodnosť, preto sa na na ich neprítomnosť v detských hračkách prísne dohliada. Ftaláty však pôsobia na zvieratá rovnako ako na ľudí. Hračky pre ľudí sú, logicky, testované, zatiaľ čo o tých pre zvieratá by sa dalo povedať, že sú nelogicky netestované.
Nakoľko ma táto téma veľmi zaujala a nevedela som o nej nájsť žiadne informácie, poslala som každej z ďalej spomenutých inštitúcií, či vládnym orgánom otázku s nasledujúcim znením: „…rada by som požiadala o informácie o činnosti (danej inštitúcie) vo veci testovania hračiek pre psov v súvislosti s obsahom nebezpečných látok, napr. ftalátov, v hračkách pre psov.“ Najprv som sa obrátila na Slovenskú obchodnú inšpekciu (ďalej len SOI), keďže som si, ako sa mi však neskôr potvrdilo, naivne myslela, že práve SOI má na starosti kontrolu bezpečnosti výrobkov. Po viacerých pracovných dňoch som dostala odpoveď od pani Ing. Marty Krupovej: „K Vašej otázke testovania hračiek pre psov uvádzame nasledovné – SOI vykonáva odber vzoriek hračiek za účelom overenia ich bezpečnosti, to znamená, že laboratórnym skúšaním podľa harmonizovaných technických noriem dáva overovať, či spĺňajú požiadavky smernice na bezpečnosť hračiek. Hračka je podľa súčasnej smernice 88/378/EHS definovaná ako „VÝROBOK ALEBO MATERIÁL NAVRHNUTÝ ALEBO ZRETEĽNE URČENÝ NA HRANIE DEŤOM DO 14. ROKOV„. (..) stanovené sú obmedzujúce opatrenia na používanie ftalátov len na hračky a výrobky určené na starostlivosť o dieťa.“ Uvádzanie na trh, distribúciu, dodávanie a predaj (ne)bezpečných látok, teda aj hračiek, kontroluje SOI podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v zmysle zákona č. 397/2008 Z. z. Predmetom kontroly (SOI) sú výrobky určené pre spotrebiteľa, ktorý je podľa zákona definovaný ako fyzická alebo právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov domácnosti.“
Bolo mi odporučené, aby som problematiku testovania hračiek pre psov odkonzultovala so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou (ďalej len ŠVPS SR). Odpoveď od tejto inštutúcie bola taktiež nie práve príjemným prekvapením. Dúfala som v jednotnú odpoveď, no, bohužial, znela: „Testovanie hračiek nie je predmetom činnosti ŠVPS SR, a preto Vám doporučujeme obrátiť sa na Regionálny úrad verejného zdravotníctva.“ Samozrejme, vedela som, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva s najväčšou pravdepodobnosťou nebude mať nič spoločné s testovaním hračiek pre psov, no skúsila som to. Odpoveď, ktorú som obdržala, ma tentokrát už ani neprekvapila, a neslávne sa zaradila medzi predchádzajúce v kategórii „vyhýbajúce sa“. Vyjadrenie citujem: „ÚVZ SR nevykonáva analýzy ftalátov v hračkách. V tejto problematike sa obráťte na NRC pre obalové materiály a predmety bežného používania v RÚVZ Poprad.“ – čo je Národné referenčné centrum pre predmety bežného používania a obalové materiály v Regionálnom úrade verejného zdravotníctva Poprad. Posledná odpoveď na seba nenechala dlho čakať a je nutné skonštatovať, že RÚVZ Poprad sa tiež nedal „zahanbiť“ a naplnil mi schránku ďalšími odporúčaniami – tentokrát som sa však nečakane dostala na začiatok, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou bude aj koncom. Od NRC PBP a OM – RUVZPP som obdržala nasledujúcu odpoveď (áno, otázka bola stále nezmenená, len som zmenila „odporúčateľa“ na ÚVZ SR): „Hračky kontroluje SOI. Nevykonávame analýzy PVC a ftalátov.“
Touto odpoveďou sa po viac ako troch mesiacoch uzavrel kolobeh vyhýbavých odpovedí a alibizmu. Ako to na Slovensku tradične býva, vina bola zakaždým hodená na niekoho iného a no výsledkom pre nás, psíčkarov, je, že naši psi sa stále zabávajú s hračkami, ktoré môžu obsahovať tieto nebezpečné látky, a môžu to byť práve ony, veci, ktoré im kupujeme z lásky a v dobrej vôli, čo našich psov zabíja. Ticho, bolestne a pomaly. Rada by som však pokračovala a poukázala na pravdepodobnú príčinu, prečo tomu tak je. Pes, ako sa vyjadrila SOI, nie je považovaný za príslušníka domácnosti či fyzickú osobu, a preto hračky, ktoré sú mu určené, kontrolované nemusia byť. Pes je totiž v slovenských zákonoch špecifikovaný ako vec.
Slovenská spoločnosť je konzervatívna, a keď raz opäť začujeme, že jeden z anglických šľachticov či hollywoodskych megastar odkázal svojej čivave či buldogovi hŕbu peňazí, väčšina z nás sa pousmeje a poznamená, že je to nepochopiteľné, prazbytočné, a keď s finančným obnosom nemal daný človek ako naložiť, mohol ho radšej darovať im. Problémom je však niečo iné. Áno, je pravda, že mnohí z nás považujú za podivné, že psom niekto odkáže auto, dom či hrad. Na tomto prípade si však môžeme všimnúť onen základný, markantný rozdiel – pes nie je, napríklad, v anglosaskom práve považovaný za vec, na rozdiel od nášho slovenského (nedá sa povedať európskeho, keďže v niektorých krajinách tomu tak nie je). Veci nemôžte odkázať majetok, môžete však odkázať vec. Tento fakt sa na prvý pohľad môže zdať zanedbateľný, no pravý problém opäť tkvie v práve a legislatíve. Keďže pes je vec, a vec je neživá, nevadí jej, či sa jej do sliznice dostane ftalát alebo nie, lebo je to, koniec-koncov, iba vec, netreba preto hračky kontrolovať. Netvrdím, že to, že v Amerike pes považovaný za vec nie je automaticky znamená, že hračky sú bezpečné. Tvrdím však, že aj pes si zaslúži – nakoľko vecou preukázateľne nie je – má vedomie, vnímanie, spomienky, koná činy – aspoň toľko, aby sa o jeho zdravie v spoločnosti dbalo, a aby sme my, ľudia – psíčkari, nedovolili zabíjanie kvôli slovíčkareniu v legislatíve. Ak chceme zachrániť našich psov, nemali by sme len obmedziť kupovanie hračiek, ale zároveň sa snažiť o zmenu zákona, „vďaka“ ktorému zabíjame svojich psov.
Natália Smolenová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2011