Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 12/2014)
Pri vyslovení tohto slova sa určite každému z nás vybavia tie najkrajšie dni v roku, ktorým dominuje vyzdobený stromček, zasnežená krajina, zvláštna pokojná atmosféra s rodinou pri slávnostne prestretom stole a, samozrejme, darčeky.
Ja som sa vždy tešil ešte na jeden moment, keď som ako chlapec chodieval s otcomo drezať do lesa stromček. No a na Donovaloch, kde každému hora a les kukajú do okna, to bola úplná samozrejmosť. Neďaleká hora bola plná náletových stromčekov, ktoré bolo možné vyrezať. Preto som sa pár dní pred Štedrým dňom pravidelne v neskoré popoludnie vyberal po vopred vyhliadnutú jedličku. V období, keď som vlastnil modrookého Siváka, som sa na tento čas s radosťou tešil obzvlášť. Veď ísť v neskorom popoludní do hustého lesa v čerstvom snehu na bežkách za drobného sneženia a v spoločnosti severského psa bolo ozajstným dobrodružstvom. I stalo sa, že som vyhliadnutý stromček nenašiel, pretože mi ho už niekto šikovnejší odrezal. A tak mi nezostávalo nič, len hľadať iný. Znamenalo to však brodiť sa v hlbokom snehu a dúfať, že to do úplného zotmenia stihnem.
Odkedy som chodieval po stromček so Sivákom, bolo mi vždy veľmi príjemne a veselo. Dokonca, akoby sme sa zhovárali. Nikdy odo mňa neodbehol, a keď som si už myslel, že ten alebo onen stromček bude najvhodnejší, vždy okolo neho obehoval, akoby chcel povedať „ber ho“. Nesmel som pritom zabudnúť odrezať i niekoľko vetvičiek naviac, aby som mohol urobiť malý stromček vo výbehu aj Sivákovi.
A práve vtedy k nám prišiel prežiť Vianočné sviatky aj syn s vnučkou. Predstavte si tú radosť, keď päťročné dievčatko zdobilo vianočný stromček severskému psovi. „A čo mu naňho zavesíme?“ pýtala sa zvedavo. A tak som musel vymyslieť „psie“ ozdoby. Navŕtaval som granule a navliekali sme ich na šnúrky, uväzovali sme psie pochutiny, ba dokonca sa na stromček dostalo i naše trvanlivé pečivo. Nakoniec mal modrooký Sivák stromček hotový o deň skôr než mi v našej obývačke. „A čo ak všetko zo stromčeka zje prv, ako bude nosiť Ježiško darčeky?“ znela nová otázka. Musel som ju ubezpečiť, že keď si s ním dobre pobeháme a dostane chutnú večeru, určite si dobroty zo stromčeka nechá na druhý deň.
No a ako by to bolo, keby sme na Štedrý večer pod našim vianočným stromčekom nenašli balíček i pre Siváka. Ledva sme sa navečerali, hneď sme sa vo veľkej nedočkavosti vybrali vyzbrojení lampášmi k Sivákovi. Jeho vianočný balíček, ktorý bol zároveň i slávnostnou večerou, sme mu položili pod jeho „psí“ vianočný stromček. „No, pozri sa, čo si dostal!“ prihovárala sa mu vnučka. „A všimni si, čo má ešte na stromčeku, „vravel som jej. „Jéj, nový obojok!“ potešila sa. „Môžem mu ho dať okolo krku?“
A tak sme spoločne modrookému Sivákovi založili okolo krku nový, krásny, cvokmi vybíjaný obojok s dvomi roľničkami. Triasol hlavou, roľničky zvonili a vnučka sa tešila so slovami“ To sú krásne Vianoce! „A mala pravdu, lebo všetci sme boli šťastní. Veď bol predsa Štedrý večer…
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 12/2014