(KR 8/2012)
Sú psíčkari fanatickí blázni?
Či si to priznáme, či nie, mnohí „normálni smrteľníci“ nás, psíčkarov, považujú za zvláštnu kastu ľudí. Keď im so zaujatím rozprávate, čo všetko svojej záľube obetujete, nechápavo krútia hlavami. V dnešnom svete, kde náboženstvom číslo jedna sú „prachy“, sa vás takmer každý „normálny smrteľník“ napokon opýta, ako vám tá kynológia „sype“. Ak ste čestný kynológ – amatér, nezostane vám nič iné, len vehementne vysvetľovať, že to nie je o peniazoch. Postupne vyťahujete ďalšie a ďalšie vznešené argumenty, až vám napokon zostane ten posledný – že je to isto lepšie než vysedávanie po krčmách. Ak ste navyše úspešný kynológ, budete sa oháňať šampionátmi vašich zvierat, víťazstvami na pretekoch, kvalitnými odchovmi… Pre zdôraznenie svojich úspechov zavediete dotyčného k vitríne s diplomami a pohármi. Na otázku „či sú tie poháre aspoň zlaté“, tradične odpoviete, že poháre sú síce plechové, ale že vyjadrujú morálne ocenenie vášho úsilia. Nepsíčkar zo slušnosti „uznanlivo“ prikyvuje, no v duchu si ťuká na čelo. Pud sebazáchovy vám zabráni rozprávať ďalej o neúspechoch a pohromách – tragických uhynutiach vašich psov, nezabreznutých sučkách, cisárskych rezoch…, či nesmrteľnej závisti a škodoradosti niektorých kolegov z branže. Nebudete predsa riskovať, že váš známy na vás zavolá zriadencov z psychiatrickej kliniky docenta Chocholouška…
Napriek nepochopeniu laického okolia som presvedčený, že kynológia je skvelá a ušľachtilá záľuba. Poskytuje nielen príjemné trávenie voľného času v kruhu štvornohých i dvojnohých priateľov, ale vytvára aj široké spektrum možností pre vlastnú sebarealizáciu, rozvíjanie nepoznaných talentov, či budovanie kynologickej kariéry (v tom najlepšom zmysle slova). Neskromne sa priznávam, že už od počiatku som mal v kynológii trúfalé ambície. Tu je jedna z nich.
Keď som ako štrnásťročný chlapec videl prvé skúšky z výkonu, nesmierne ma očarila práca rozhodcu. Okamžite (a správne) som pochopil pravý význam tejto funkcie, t.j. slúžiť športovej kynológii. Môže existovať vznešenejšie poslanie, ako spravodlivým posudzovaním výkonov a šírením osvety prispievať k zvyšovaniu úrovne tohto krásneho športu? V slabej chvíľke som sa nášmu predsedovi kynologického klubu zdôveril, že keď budem dospelý, stanem sa rozhodcom. Pri najbližších skúškach sa predseda s mojím zámerom „pochválil“ pánovi rozhodcovi Ľubomírovi Rebrovi zo Žiliny. Nikdy nezabudnem, ako si ma vtedy pán Rebro premeral a spýtal sa ma, koľko psov som už vycvičil a koľko pretekov som vyhral. Zahanbene som sklopil zrak, ale neodradilo ma to. Práve naopak. Roky, a s nimi aj výcvikárske skúsenosti pribúdali a môj detský sen začal mať ostrejšie kontúry. Až sa napokon naplnil…
Každé odvetvie ľudskej činnosti, posudzovanie výkonu psov nevynímajúc, má svoje pomyselné vrcholy. To, čím sú pre horolezca vrcholky Veľkej Fatry, sú v „kariére“ rozhodcu všestranné skúšky psov. Štíty Vysokých Tatier predstavujú domáce majstrovské súťaže, kvalifikačné a CACIT-ové preteky. Posudzovanie zahraničných CACIT-ov a kvalifikácií môžeme prirovnať k Alpám. No a napokon – majstrovstvá sveta vo výkone, to sú „osemtisícovky“. Medzi nimi jednoznačne dominujú tri vrcholy: Majstrovstvá sveta FCI (všetkých všestranných pracovných plemien), Majstrovstvá sveta WUSV (nemeckých ovčiakov) a Majstrovstvá sveta FMBB (belgických ovčiakov). Ktorý z týchto vrcholov je „Everestom“ vo výkone pracovných psov, je predmetom nikdy nekončiacich diskusií a hádok. Ide o večný súboj ortodoxných „ovčiačkárov“ s „maliňačkármi“. Priaznivci belgických ovčiakov – malinoisov sa bijú do pŕs, že ich špička to kedykoľvek „natrie“ nemeckým ovčiakom. Dokazujú to tvrdením, že na MS FCI, kde súťažia obe plemená spoločne, si nemecký ovčiak medzi malinoismi horko-ťažko uháji jedno miestočko v prvej desiatke. Pravoverní „ovčiačkári“ oponujú tým, že ozajstná špička z ich radov sa koncentruje na MS WUSV, a na MS FCI, ktoré sa každoročne konajú v podobnom termíne, sa tí najlepší z pochopiteľných dôvodov nehlásia. Ťažko niekto pretne tento gordický uzol. Určite sa to nepodarí skôr, kým bude mať každé plemeno svoje „vlastné“ majstrovstvá sveta. A keďže sa tejto zmeny asi tak skoro nedočkáme, môžeme pokojne tvrdiť, že všetky tri spomenuté majstrovstvá sveta patria k TOP pretekom podľa IPO 3 na našej planéte.
Po šestnástich rokoch zdolávania stále náročnejších rozhodcovských pohorí sa mi v tomto roku naskytla možnosť siahnuť si na jednu z najvyšších osemtisícoviek – Majstrovstvá sveta belgických ovčiakov FMBB. Posudzovanie som prijal s veľkou radosťou, no zároveň s obrovskou pokorou. Verte, nie je to žiadna sranda. Hodnotenie tých „najnamakanejších“ výkonov, kde o víťazovi často rozhodujú polbodíky, si vyžaduje nielen patričnú odbornosť a skúsenosti, ale aj maximálne zodpovedný prístup a značnú psychickú odolnosť. Tohtoročné majstrovstvá sveta belgických ovčiakov sa konali 3. – 6. mája v Taliansku, v okolí mesta Rocca di Papa, vzdialenom asi päťdesiat kilometrov južne od Ríma. Svetový klub belgických ovčiakov FMBB už niekoľko sezón vsádza na kartu veľkolepej šou, čím sa odlišuje od podobných akcií určených pre jedno konkrétne plemeno. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že FMBB každoročne sústredí na jednom mieste a v jednom termíne všetky svoje vrcholové akcie – svetový šampionát belgických ovčiakov IPO 3, v mondioringu, v agility a zároveň svetovú klubovú výstavu belgických ovčiakov! Asi si viete predstaviť, aké nároky to kladie na organizátorov. Taliani sú síce známi svojím ľahkovážnejším prístupom k organizovaniu kynologických podujatí, ale rád konštatujem, že túto akciu zvládli bez vážnejších problémov. Isto, mnohé by som mohol podrobiť kritike, ale v globále sa im to podarilo. Najlepšie to vystihol jeden člen slovenskej výpravy: „No, panuje tu síce mierne organizovaný chaos, …už-už to vyzerá, že sa to musí zrútiť, ale napokon sa to samo nejako vyrieši“. Zvláštnosťou majstrovstiev sveta FMBB je aj spôsob posudzovania. V snahe o maximálnu objektivitu tu už niekoľko rokov úspešne testujú podobný model, aký funguje napr. v krasokorčuľovaní. Jednotlivé disciplíny (stopu, poslušnosť a obranu) posudzuje vždy dvojica rozhodcov. Každý z arbitrov hodnotí „sám pre seba“. Po každom výkone dajú rozhodcovia hlavy dokopy a musia sa zhodnúť na verdikte, ktorý oficiálne oznámia. Je ponechané na nich samotných, či sa dohodnú na priemere, alebo sa priklonia k jednému z posudkov. V prípade, že by sa nedohodli, o ich spore rozhodne hlavný rozhodca súťaže – supervízor. Z takto posúdených výkonov vzíde dvadsiatka najlepších pretekárov, ktorá postúpi do finále. Vo finále psovodi súťažia už len v poslušnosti a obrane. O konečnom víťazovi rozhodne celkový súčet bodov z maximálneho počtu päťsto. Dvojica rozhodcov, ktorá posudzovala v základnej časti poslušnosť, hodnotí vo finále obranu, a naopak. K týmto dvojiciam pribudne po jednom arbitrovi zo stôp a supervízor, ktorý vo finále posudzuje poslušnosť, aj obranu. Supervízor riadi dianie na „pľaci“. Ostatní traja rozhodcovia do výkonu nezasahujú, len si píšu svoje vlastné posudky. Po každom výkone sa posudky odovzdajú hlavnému rozhodcovi. Ten vyčiarkne najprísnejší a najbenevolentnejší posudok (pokojne aj svoj vlastný) a z dvoch zvyšných vypočíta aritmetický priemer, ktorý vzápätí vyhlási pred obecenstvom.
V Taliansku som v základnej časti posudzoval stopy s českým kolegom Stanislavom Ševčíkom. Keďže sme obaja jazykovo nezdatní, veľmi sme ocenili, že nás dali posudzovať spolu. Nevedeli sme si predstaviť, ako by sme presadzovali svoje názory, napríklad, v konfrontácii s Fínom, či Belgičanom. Spolupráca so Standom bola absolútne bezproblémová. I keď sme mali na niektoré detaily odlišný pohľad, v konečnom verdikte sme sa rozchádzali maximálne o dva body. Vzhľadom k takmer deväťdesiatim posúdeným výkonom je to skvelá bilancia! Príjemne ma prekvapili výkony psov. Neprajníci o „maliňákoch“ často tvrdia, že nečuchajú. Nie je to pravda. Toľko krásne vypracovaných stôp na jednom mieste som ešte nevidel. Dokonca som prvýkrát v živote zadal maximálny počet 100 bodov! Svojím perfektným výkonom, ktorý bol vyšperkovaný pôsobivými efektmi, si stovku vybojoval americký reprezentant David Greene.
V nedeľu už išlo výrazne do tuhého. Finále MS FMBB má neopakovateľnú atmosféru. Vo vzduchu je cítiť všadeprítomný adrenalín. Šíri sa nielen z pretekárov a vedúcich družstiev, ale i z organizátorov, figurantov a rozhodcov. Nikto nechce urobiť chybu a napätie by sa dalo krájať. Už pri vstupnej porade rozhodcov sme sa mali so Standom dohodnúť, kto z nás bude vo finále „pískať“ poslušnosť a kto obranu. Standa mi dal na výber a ja som sa neskromne rozhodol pre obranu. Každý skúsený arbiter vám potvrdí, že obrana je pre rozhodcu z viacerých dôvodov najobtiažnejšou disciplínou – minimum času, maximálna koncentrácia, najvyšší tlak z tribúny, otázka prestíže psa, psovoda, trénera, chovateľa…, no, hotová jama levova. Od rána lialo ako z krhly. Svoj tradičný oblek, ktorý som si večer nachystal na vešiak, som musel oželieť a vymeniť ho za niečo praktickejšie. Ešteže mi firma Z POLYTANU darovala krásnu športovú súpravu v mojej obľúbenej červenej farbe. Navyše s vyšitým menom, logom MS a funkciou „judge“. Naozaj, odev hodný majstrovstiev sveta. Tóthovci, ďakujem!
Vo finále nastupujú psovodi v opačnom poradí, v akom sa umiestnili po základnej časti, t.j. od dvadsiateho miesta po prvé. I tento fakt výdatne pôsobí na kumuláciu už i tak značného napätia. Spod dáždnika som si prezrel svojich kolegov. Z tvárí Belgičana, Francúza a Fína vyžarovalo maximálne sústredenie. Tak. Ideme na to! Väčšina finálových obrán má vysokú úroveň. Psi, ktorí sa sem prebojovali, zdedili nadpriemerné vlohy pre túto disciplínu. O drobných rozdieloch medzi jednotlivými výkonmi rozhoduje najmä dlhodobá kvalita tréningu, momentálny stupeň únavy psa a pevnosť nervov psovoda. Počiatočná nervozita zo mňa padá, keď s pribúdajúcimi výkonmi zisťujem, že sa väčšinou triafam priamo do priemeru, alebo sa od neho odchyľujem len minimálne. Finálovú osmičku už hodnotím rutinérsky. Posledný výkon,… krátke napätie… a opäť, len pol bodu od priemeru! Veľký výdych úľavy a príjemný pocit vnútorného uspokojenia. Nič to, že bez prestávky prší a slávnostný ceremoniál sa ťahá hodiny. Moja pevne zapichnutá slovenská vlajka na osemtisícovke mi za to rozhodne stojí! Dobre som si totiž uvedomoval, že prípadná blamáž pred kolegami by nebola len blamážou nejakého Joža Klímu, ale predovšetkým krajiny, ktorú tu reprezentujem.
Zaujímavo na mňa zapôsobila situácia po poslednej obrane. Nemecký reprezentant, ktorý bol po základnej časti prvý, dostal za finálnu obranu 95,5 bodu, čo ho odsunulo na celkové druhé miesto. Tribúne sa to zjavne nepáčilo a dala to hlasno najavo. Sučka nemeckého reprezentanta totiž v prvej časti obrany pri úteku figuranta predviedla zákrok, na ktorý sa nezabúda. Šéf nemeckej výpravy si po skončení súťaže vyžiadal nahliadnutie do všetkých štyroch rozhodcovských posudkov svojho reprezentanta i celkového víťaza – Belgičana Maria Verslype. (Na jazyk sa tlačí otázka, či by to umožnili napr. aj slovenskému koučovi…) Keď sa tento „problém“ riešil, náhodou som stál opodiaľ. Viem, že sa nepatrí pozerať niekomu cez rameno, ale neodolal som. V oboch prípadoch, dokonca i pri rovnakých cvikoch, sa všetci rozhodcovia vzácne zhodli v bodových rozdieloch medzi týmito výkonmi. Spomínaný vedúci družstva odišiel s dlhým nosom a ja som sa už po niekoľkýkrát uistil v tom, že rozhodca to takmer vždy vidí triezvejšie než tribúna, ktorá často podľahne emóciám.
Ak ste sklamaní, že v nadpise sľubované „veselé“ zážitky nebudú, neodkladajte ešte tento príspevok bokom. Už to príde…
Keď som začiatkom jari svojmu priateľovi a oduševnenému „maliňačkárovi“ Janovi Maruniakovi oznámil, že budem pravdepodobne posudzovať „maliňácky svet“, úprimne sa potešil. Moje staré autíčko „Pavlínka“ bolo po zime v dezolátnom stave, preto sme sa s Janom predbežne dohodli, že do Talianska pôjdeme spolu jeho novým vozom, ktorý sa práve chystal kúpiť. Vedúci slovenskej výpravy – Maťo Tóth, mi síce prisľúbil miesto v aute s reprezentantmi, ale nezdalo sa mi vhodné, aby rozhodca cestoval spolu s pretekármi. Najmä nie na majstrovstvá sveta, kde konkurenčné družstvá často vyhľadávajú aj tie najmenšie zámienky na spochybňovanie verdiktu rozhodcov. Bolo rozhodnuté. Kamarát si pozrie majstrovstvá sveta, zaplatí si hotel a náklady na naftu mu zaplatím ja z toho, čo mi organizátori dajú za cestovné a posudzovanie. Nehovoriac o tom, že pri náročnej tisícpäťstokilometrovej ceste sa môžeme striedať za volantom. Lepšie sme to už ani vymyslieť nemohli. Jano ma prišiel vyzdvihnúť na zánovnom VW Sharan. Auto síce staršie, ale po generálke, s obrovským kufrom, novými pneumatikami a opravenou klimatizáciou, bolo prísľubom pohodlnej cesty. Vyzbrojení dobrou náladou a špičkovým profesionálnym foťákom na zachytenie výnimočných spomienok (Jano si ho požičal od svojho nádejného zaťa) sme vyrazili do Talianska. Cesta bola naozaj úmorná. S krátkymi prestávkami sme to zvládli za cca dvadsať hodín. Na hoteli sme sa zoznámili so Standom Ševčíkom a večer sme trávili príjemným posedením na terase. Keďže talianski usporiadatelia na stopách mali drobné medzery v organizovaní losovania a vysielania pretekárov na vypracovanie jednotlivých stôp, Jano uplatnil svoj organizačný talent a čiastočnú znalosť taliančiny. S prehľadom sa ujal týchto úloh a aj vďaka jeho pomoci prebiehali pachové práce bez vážnejších ťažkostí. Všetko šlo hladko až do chvíle, keď ktosi zo slovenskej výpravy prišiel s informáciou, že Stredozemné more je odtiaľto len dvadsať kilometrov a bol by hriech neokúpať sa v ňom. Posudzovanie ma už viackrát zavialo na morské pobrežie, ale ako na potvoru to bolo vždy neskoro na jeseň. Túto príležitosť sme si jednoducho nechceli nechať ujsť. Standa išiel s nami. S vodou sa síce nekamaráti, ale nechcel tvrdnúť na hoteli. Po dlhom hľadaní sme konečne našli verejne prístupnú pláž. Auto sme nechali asi päťdesiat metrov od mora, aby sme naň dobre videli. Kým sme si s Janom užívali studené vlnobitie, Standa sa išiel prejsť po pobreží. Chyba!!! Za tú krátku nestráženú chvíľu nám nejaká banda rozbila zadné sklo auta. Ja som ich zbadal prvý, práve keď sa pokúšali vypáčiť aj predné dvere. Začali sme kričať a bežať smerom k nim, preto rýchlo naskočili do svojho auta a ušli. Situácia na mŕtvicu. Okrem rozmláteného zadného okna a poškodeného zámku stihli Janovi ukradnúť všetko oblečenie (čiapku so slovenským znakom mu nechali), všetky osobné doklady, značnú finančnú hotovosť, platobné karty, mobilný telefón a, čo je najhoršie, aj foťák. To vysvetľuje, prečo je tento článok taký chudobný na obrázky. Tie naše si už asi pozerá niekto iný… Nasledovala nepríjemná a zdĺhavá návšteva u karabinierov. Slabou náplasťou bolo, že zlodeji nestihli čmajznúť aj moju ľadvinku s mobilom, ktorú som mal pod sedačkou. Aspoň sme mohli volať na Slovensko, zablokovať platobné a telefónne karty, nahlásiť stratu dokladov na našej polícii… Návrat na hotel bol stiesňujúci. Organizátori k nám však boli milí. Pomohli nám zalepiť veľkú dieru na aute a umožnili nám parkovať v uzamknutom objekte. Na druhý deň sa mi na stopách podarilo stratiť drahé luxusné pero, ktoré som dostal od manželky k narodeninám. Nosil som ho na každé posudzovanie ako talizman. Ale v porovnaní s tým, čo sa nám stalo deň predtým, to bola len nepodstatná epizódka. Počas posudzovania finálového dňa ma usporiadatelia zavolali do kancelárie pretekov, aby som si vyúčtoval cestu a posudzovné. Nadiktoval som im kilometre. Zagúľali očami a poslali ma na obed. Vraj mi to nachystajú, kým sa najem. Po návrate ma čakalo prekvapko – v obálke bolo iba 240 eur! Len na naftu a diaľničné poplatky sme dokopy minuli viac než dvojnásobok tejto sumy… Krútil som hlavou, dohoda bola predsa iná. Sľubované cestovné malo bez problémov pokryť moje náklady. Na moje veľké prekvapenie som sa dozvedel že som v korešpondencii s organizátorom prehliadol jednu nenápadnú vetičku: „Ak bude letenka lacnejšia než auto, cesta sa prepláca do výšky ceny letenky“. Bohužiaľ, česká rozhodkyňa, ktorá tam posudzovala svetovú výstavu, zohnala z Prahy nejakú zlacnenú letenku za 150 „éčiek“! Organizátori sa tejto sumy ochotne „chytili“ a prijali ju za merítko nákladov všetkých účastníkov z nášho regiónu. No, paráda! Teraz aby sme narýchlo vynašli motor na vodu! Len vďaka značným intervenciám šéfa slovenskej výpravy a jeho nadštandardným vzťahom s prezidentom Svetového klubu belgických ovčiakov nám po pol dni dohadovania vyplatili aspoň peniaze na návrat domov.
Cesta späť veru nebola príjemná. Čím bližšie sme boli k domovu, tým väčšmi narastali obavy, ako to všetko budeme vysvetľovať svojim rodinám. Ja som bol na tom v podstate ešte dobre, ale Janovi som teda nezávidel. Ešte sme si ani poriadne nestihli zakričať: „Hurá, Slovensko, konečne doma!“, keď sa na diaľnici pri Piešťanoch z motora ozval zvláštny zvuk. O chvíľu ďalší a hrozivejší. Potom už len rachot a biely dym z výfuku, ktorý neveštil nič dobré. Jano už len rezignovane sedel za volantom. Ja som zaniesol výstražný trojuholník za auto, ako káže vyhláška, a zavolal som kamarátovi Petrovi Erghovi, ktorý býva neďaleko. Ochotne nám pomohol. Odtiahli nás do servisu, kde sme sa dozvedeli, že motor je „kaput“ a oprava bude poriadne „mastná“. Batožinu sme preložili do Peťovho auta a ten nás porozvážal do našich príbytkov. Už sme len čakali, či niekde nenabúrame, alebo či na nás nespadne nejaký meteorit. Nenabúrali sme, a ani meteorit na nás nespadol. Zdá sa, že pokazené auto bolo poslednou kvapkou blenu v pohári, ktorý sme si museli vypiť až do dna…
Dokážete si predstaviť, že by niekto normálny po tom všetkom ešte vrážal svoj čas a peniaze do takého „podniku“, akým je kynológia? Že by nabral odvahu požiadať manželku, aby mu zo skromného rodinného rozpočtu odložila bokom pár desiatok eúr na výstavy, tréningy, či preteky? Ale áno… My psíčkari to dokážeme. Sme totiž fanatickí blázni!
Jozef Klíma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2012