(KR 1/2014)
Poviedka o modrookom sivákovi
Zima v horách prichádza vždy skôr a je iná než v mestách a nížinách. Sneh spravidla napadne podľa kalendára na Martina. A tak je november už ozajstným zimným mesiacom, v ktorom sa dá už pobehať na bežkách. Dni sú kratšie aj vďaka času vrátenému do normálu, a tak som podvečerné venčenie so Sivákom obyčajne absolvoval za tmy. Vysvietené Donovaly a moja čelovka mi však poskytovali bezproblémové prebehnutie a vychutnanie zimnej atmosféry.
Bolo to koncom novembra, keď som na takejto „prechádzke“ na bežkách v záprahu so psom stretol nášho nového pána farára. Bol prekvapený, že v tme a za sneženia pobehujem po zasneženom svahu. Musím povedať, že Ferko, ako ho budem ďalej volať, boli napriek svojmu mladému veku dosť „pri sebe“ a mohol mať do 95 kg. Po prehodení niekoľkých slov stál hodnú chvíľu na kraji cesty a pozoroval ma. Nakoniec sme si zamávali a ja som sa so Sivákom stratil v hustnúcom snežení a tme. Prešlo pár dní a v podvečer som sa opäť chystal von na pravidelné pobehanie, a tu niekto zaklopal. Medzi dverami stál farár Ferko v športovom oblečení a s bežkami v ruke. „Predpokladám, že ideš behať,“ povedal. „Nebude Ti vadiť, keď pôjdem s tebou?“ Zaznela otázka. Nemohol som odmietnuť. Veď mať za spoločníka okrem môjho Siváka i farára nebýva každý deň!
A tak sme sa vybrali po mojich vybehaných „chodníčkoch“. Farár Ferko sa ako-tak pohybovať na bežkách vedel, len tempo mal trochu pomalšie. Jeden okruh sme zvládli ledva za polhodinu. „Tebe sa behá,“ vravel, „keď máš takého ténera“. Ostalo mi ho trochu ľúto, lebo fučal ako lokomotíva a boli napriek chladu spotený ako maštaľné dvere. „Počkaj,“ vravím mu, „požičiam Ti toho trénera“, ako nazval Siváka. Opasok s karabínou som prepol na Ferka, zakričal „Gó…“, pes zabral a milý farárko bol hore nohami. Ale neodradilo ho to. Pomohol som mu vstať a o malú chvíľu už spolupracoval s mojím Sivákom. Pochvaľoval si, ako ľahko sa mu beží, respektíve kráča, lebo o pravom bežkovaní sa nedalo hovoriť. Sivák ho v pohode ťahal a večernú prechádzku sme prežili. „Tréner“ sa ujal a hneď sme sa dohodli, že ak bude dobrý čas, pôjdeme opäť. Spokojní sme boli všetci.
Prišli Vianoce a v ich predvečer ma navštívil farár Ferko. Podali sme si ruky, zvítali sa, a on len pozerá do tmy na ceste od vysvietených dverí, ako keby niekoho hľadal. Nazrel som, ale nič som nevidel. „Deje sa niečo?“ pýtam sa.“ Ale nie, len som ti prišiel ukázať moju fenku, ale niekam mi odbehla.“ To už som spozornel, lebo sa ozval z koterca môj Sivák, a dával vedieť, že niekto je v jeho blízkosti. Nato mi už Ferko vysvetľoval, že mu priateľ podaroval severského psa, teda vlastne štvorročnú sučku husky, a že teraz budeme behávať spolu, každý so svojím „trénerom“. No fajn, povedal som si, bude nám veselšie. To som ale netušil, aká bude reakcia staršieho osadenstva v obci. Hneď na druhý deň ma stretla pani horárka, a že čo ma to napadlo urobiť z farára mushera so sučkou, za ktorou budú teraz behať všetci psi z dediny. A verejne pohoršenie bolo na svete. Ponosovanie prišlo aj od ďalších občianok, ktoré pri schádzaní sa na omšu do kostola museli najskôr „obdivovať“ svorku dedinských psov, pobehujúcich pred farskou bránou.
To ešte nebolo všetko. Ako dobre viete, severské psy nielenže štekajú, ale i zavýjajú. A to už bolo iné „kostolné zvonenie“. Že toho nebolo ešte dosť, farár Ferko mi o pár dní zavolal, že je v zlej situácii, pretože „onen dobrodinec,“ ktorý ho obdaroval sučkou, mu dnes priviezol ešte jednu, lebo vraj on cestuje do zahraničia a nemá ju kde nechať. Nuž, a Ferko, dobrá duša, nevedel povedať nie! Od toho dňa na fare začali byť „ťažké časy“.
Behanie, teda „trénovanie“, nebolo problém, ale staranie sa o dve psie slečny po všetkých stránkach znamenalo „iné kafe“. Farár Ferko a jeho „dámy“ tak postupne zamestnali skoro polovičku dediny. Až na konci zimy sa podarilo jedného psíka niekam podarovať, ale tá prvá sučka ešte zamestnávala i nového farára, nakoľko ju zdedili s farou, keď Ferka „prevelili“ slúžiť na nové miesto.
Čo dodať na záver? Hádam len to, že popularita severských psov na Donovaloch ani týmto zvláštnym príbehom neutrpela. Môj Sivák si nakoniec pri „trénovaní“ so psími „slečnami“ užili trochy toho „psieho života“. A ja som mu to, ako dobrému kamarátovi, zo srdca doprial. Veď boli Vianoce, lásky čas.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2014