(KR 11/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Popularita psov severských plemien vzrástla vari na celom Slovensku začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Hlavne však organizovaním zimných pretekov psích záprahov. V roku 1992 sa začala dvadsaťročná nepretržitá séria pretekov psích záprahov na Donovaloch. Jednou z činností popularizácie týchto podujatí boli besedy, premietanie DVD filmov a osobné predstavovanie týchto zaujímavých psov.
Týždeň čo týždeň sa striedali rekreanti v hotelových zariadeniach, ktoré bývali, hlavne v zimných mesiacoch, plne obsadené. Vždy v pondelok večer som chodieval do jedného z nich, aby som rekreantom porozprával o Donovaloch, premietol im „dévédéčko“ o psích záprahoch, ale hlavne predstavil severského psa plemena sibírsky husky, môjho modrookého Siváka. V onen večer som prišiel do hotela skôr, aby som si pripravil všetko potrebné na stretnutie. Siváka som, ako vždy, priviazal o zábradlie na zasneženej terase, kde som ho mal cez veľké sklenené dvere stále na očiach. Takto poslušne čakal, až príde jeho čas a ukážem ho účastníkom besedy. Teda hlavne deťom, lebo tie vždy netrpezlivo čakali na moment, kedy rozprávanie a premietanie skončí a ja vpustím do miestnosti najväčšie prekvapenie večera, krásneho severského psíka.
Účastníci besedy sa pomaly schádzali a ja som si všimol, že môj psík na terase nie je sám. Niekoľko metrov od neho čupel v snehu malý, sotva päťročný chlapec. Sivák na neho pokukoval a niekoľkokrát radostne brechol. Musím povedať, že deti mal veľmi rád a vždy sa tešil, keď mali záujem sa s ním hrať. Tentokrát však ku kontaktu nedošlo. Pes bol uviazaný a chlapec stále uprene Siváka pozoroval. Beseda začala a premietanie sa chýlilo ku koncu a chlapec stále, takmer bez pohnutia „strážil“ môjho psa. Vonku bola zima a chlapca mi začalo byť ľúto. Otvoril som preto dvere a zavolal ho dnu, čím som dal nechtiac povel i Sivákovi. Ten poskočil dopredu, uviazané lanko ho zastavilo a pes sa postavil na zadné nohy. Chlapca to vyľakalo a spadol do snehu. To už pribehla chlapcova mamička so slovami: „Kde si bol? Už sme ťa hľadali.“ Obaja potom vošli do miestnosti a usadili sa medzi ostatných.
Krátko na to som všetkým slávnostne predstavil modrookého Siváka. Keďže som už poznal jeho reakcie medzi ľuďmi, mohol som ho voľne pustiť. Zvyčajne sa usadil a nechal sa obdivovať, respektíve hladkať, najmä deťmi. Tentokrát som však bol prekvapený, nakoľko Sivák si to namieril v miestnosti rovno k chlapcovi, o ktorom bola reč. Prišiel k nemu, ľahol mu k nohám a očakával jeho láskanie. Povedal som mu: „Pohlaď ho, čaká to od Teba. „Ľudia sa usmiali a ja som zbadal obrovské šťastie v očiach chlapca. Mnoho detských rúk ho v ten večer hladilo, ale on ponúkal náklonnosť len svojmu obdivovateľovi z terasy. Akoby mu chcel dať zadosťučinenie za chlad, ktorý musel vonku vytrpieť, keď mu robil spoločnosť.
Ako to všetko dopadlo? Beseda po dvoch hodinách skončila. Všetci sa rozišli, ja som všetko upratal a Sivák s chlapcom stále sedeli pri sebe a viedli „dlhý rozhovor“. Zbytočne ho mamička volala, že je už veľa hodín a musí ísť spať. Nič nepočul. V miestnosti sme stlmili svetlá, ale tým dvom nič nevadilo.
A potom zazneli prosebné slová: „Ja chcem, aby šiel ten psík k nám do izby!“ Darmo sme ho prehovárali, že sa to nesmie. Prišli slzy, plač, a tak som musel prehovoriť recepčnú a Sivák vybehol s chlapcom na prvé poschodie robiť „uspávanku“.
Ako to už chodí, ja som nakoniec zostal sedieť vysmädnutý pri bare a popíjal pivo. Až po dobrej polhodine prišiel chlapcov otec s tým, že chlapec už zaspal. Zakrátko pricupkal aj môj „Top Star“ a hlavný pestún, modrooký Sivák. Celý čas, čo som vychutnával pivo, moje oči pozerali na šikovnú barmanku, ktorá nakoniec… hladkala hlavného hrdinu, severského psa. Úspech slávil, ako vždy, opäť on. Nemohol som sa však hnevať, lebo bol mojím najlepším kamarátom.
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2013