(KR 11/2013)
Z výstavných kruhov
Mám dilemu a možno spolu nájdeme riešenie. Pri bonitácii som bola svedkom nie veľmi príjemnej situácie. Že výstavy, aj bonitácie vyvolávajú emócie, je faktom, z ktorého vychádzam.
Nie je podstatné, kde to bolo, či o akého psa ide. Podstatné je, že pes mal vylučujúcu chybu z chovu. Bol prerastený, a to podstatne. Na tom sa zhodli všetci členovia bonitačnej komisie a s týmto verdiktom aj oboznámili majiteľa psa. Ten sa, pochopiteľne, v snahe uchovniť svojho miláčika pokúsil komisiu presvedčiť o nepodstatnosti výšky vzhľadom k jeho ostatným výrazným kvalitám, čo mi bolo, priznám sa, sympatické. Toto všetko viem pochopiť. Čo ma však zarazilo bolo správanie mladej 15-ročnej junior handlerky, ktorá na výrok komisie reagovala s dešpektom s tým, že nemajú pravdu, že ona sa vyzná v právnych záležitostiach, aj v genetike, vyžiadala si merač, znovu premeriavala psa a veľmi intenzívne a hlasne podpichovala už takmer zmiereného majiteľa.
A tu je moja dilema. Prehliadnuť neetické, nevhodné, až agresívne správanie mladej handlerky s ohľadom na jej vek a prisudzovať jej správanie práve mladosti, alebo poslať sťažnosť ako zdvihnutý prst do budúcnosti. Nik nechce mladému a úspešnému dievčaťu pokaziť perspektívnu cestu do sveta vystavovateľov, práve naopak. Ale pýtam sa – budeme ochotní neskôr takéto nevhodné správanie akceptovať? Možno si časom uvedomí, kde sú hranice etiky… ale čo ak nie? A možno by jej zdvinutý varovný prst teraz ešte pomohol.
No, a teraz buďme múdri…
Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2013