(KR 5/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Každý psíčkar mi dá za pravdu, že psík si na nosenie obojka musí zvyknúť. Priznajme si, ako ťažko by sme znášali niečo na krku my o čom by sme vedeli, že nám to bráni v slobode.
Takto isto to spočiatku chápe každý pes. I môj Sivák sa veľmi čudne pozeral, ešte ako šteniatko, keď som mu ukazoval jeho prvý obojok. Najskôr sa s ním hral, ale keď som mu ho založil, vrtel sa a prejavoval nespokojnosť. Neskôr sa posadil a čakal, že mu onú nepríjemnú vec dám dolu. Pokúšal som sa mu vysvetliť, že je to niečo s čím sa musí zmieriť. Pozeral na mňa, poslušne sedel a nakoniec si smutne ľahol a zjavne so mnou nesúhlasil.
Po nejakom čase vždy, keď sme si šli pobehať, obojok som mu založil a čuduj sa svete, neprotestoval. Úplne na novú vec okolo krku zabudol. Všetko sa však zmenilo, keď som k obojku pripevnil voditko a on stratil slobodu pohybu. Začal protestovať všetkými možnými spôsobmi a nakoniec si ľahol na zem a bolo po radosti na oboch stranách. Trvalo to dosť dlho až nakoniec pomohla náhoda. Na jednej z prechádzok sme stretli malého psíka, ktorý pekne cupkal pred svojim pánom s obojkom a na vodítku. Sivák sa k ním zvedavo pridal a ja som ho rýchlo pripol k vodítku. A nastal zvrat. Môj husky úplne zabudol, že je pripútaný a odvtedy sme žiadny problém s vodítkom na obojku nemali. Užívali sme si jeden druhého až sa priblížil prvý rok Sivákových narodenín.
Okrem dobrého jedla v miske, pribudlo k jeho výbave, ako darček i niečo nové. Pravý psí záprahový postroj. Najskôr ho ovoniaval, poťahoval ho po výbehu a zdalo sa, že sa mu celkom páči. Ale zdanie oklamalo. Keď som mu postroj horko-ťažko navliekol, nastala veľká nespokojnosť a neposlušnosť. To som ešte nevedel, čo ma čaká. Po neúspešnom pokuse s postrojom, som ho zavesil vo výbehu. Na moje prekvapenie, ráno nebol na svojom mieste ani nikde vo výbehu. Až po dôkladnom prehľadaní búdy som ho našiel roztrhaný na márne kúsky. Sivák sa ku mne nehlásil a dokonca odmietol ranné jedlo.
V priebehu niekoľkých dní som si zadovážil nový ťažný postroj. Parádnejší, dokonca vyšívaný. Voňal novotou, najskôr sme si ho vo výbehu len pohadzovali, hrali sa s ním a na večernej prechádzke som mu ho skúsil obliecť. Na moje veľké prekvapenie ochotne spolupracoval a dokonca dvíhal labku. Vzpriamene sa postavil, bol napnutý, ako struna, obzrel sa na mňa a z plnej sily začal ťahať. Potom už všetko šlo, ako malo ísť. Dokonca som zbadal jeho veľkú radosť, keď som ťažný postroj zvesil a zamával ním na znak, že ideme von. Tých postrojov som mal nakoniec niekoľko. Ale tento bol jeho najobľúbenejší. Prejavoval to hlavne vtedy, keď som s ním chodil na besedy s deťmi, ktorým som rozprával o severských psoch a o psích záprahoch a ukazoval som im môjho miláčika, modrookého Siváka.
Veď ťažný postroj je pre severského psa tak potrebný, ako pre jazdeckého koňa sedlo. Ten postroj mám doteraz a hoci už nevonia novotou, stále z neho cítim pach psieho potu, ktorý mi pripomína verného štvornohého priateľa modrookého Siváka.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2013