beh na dlhú trať nielen pre pretekárov
(KR 12/2012)
Usporiadať akékoľvek preteky psích záprahov je naozaj riadna práca. Ale usporiadať viacetapové longové preteky znamená neúnavnú drinu počas niekoľkých mesiacov pred pretekmi i po nich. A opakovať to nepretržite sedemnásťkrát za sebou, to už je výkon naozaj nadľudský. Toto nedokáže silný jednotlivec – šancu má len zohraný tím.
Keby som mal opísať všetky náležitosti, ktorým je potrebné sa pri príprave pretekov tohto podujatia venovať, nestačilo by nám k tomu ani niekoľko stránok Kynologickej revue. Veď len vybrať terény s vhodnými snehovými podmienkami, nadmorskou výškou a profilom trate, nie je sranda. K tomu tiež získať súhlas majiteľov lesov, príslušných obcí a ďalších kompetentných úradov – to chce plné vrece trpezlivosti. A to sa vôbec nezmieňujem o potrebe finančného zabezpečenia pretekov, o vyhľadaní a získaní vhodných sponzorov a o bezpodmienečnej nutnosti zapojenia médií.
No na začiatku vytvorenia takého podujatia nesmie chýbať veľká myšlienka!
V roku 1997 hľadala skupinka takýchto odvážnych nadšencov jazdiacich so psím záprahom v Českej republike oblasť, ktorá by potrebným podmienkam vyhovela. Našla ju v Orlických horách. Veľmi im pomohla aj podpora vtedajšej starostky obce Deštné v Orlických horách, pani Ing. Václavy Domšovej (pripomínam – nedávno bola vo 4. ročníku prestížnej celonárodnej súťaže zvolená Ženou regiónu 2012). V jej obci sa preteky od prvého ročníka usídlili a tam aj dlhých šestnásť rokov vydržali.
Každý musher vie, že hovorím o Šediváčkovom longu, pretekoch pomenovaných na pamiatku smutnej udalosti, kedy deň pred štartom prvého ročníka utiekli usporiadateľovi pretekov Pavlovi Kučerovi dva psy, z ktorých sibírskeho husky menom Šedivák zastrelil pri vzdialenej dedine miestny „poľovník“.
V priebehu nasledujúcich rokov sa stabilizovali základné trasy pretekov, vedúcich po hrebeňoch, aj po úbočiach Orlických hôr. Štvoretapové preteky majú dĺžku 240 km, v niektorých jeho ročníkoch sa na päť etáp išla aj kategória superlongu na 333 km. Súčasťou pretekov je aj povinný bivak.
Z malých lokálnych pretekov s počiatočným počtom pätnásť účastníkov vyrástol v priebehu rokov podnik celoeurópskeho formátu. Vysokú prestíž a obľubu pretekov dokazuje aj široká medzinárodná účasť – na Šediváčkov long jazdia desiatky pretekárov z dvanástich európskych štátov. Aj skúsení musheri zo Slovenskej Republiky – Daňo Filo, Juraj Potoček, Anton Miklovič a Juraj Vavruš – si Šediváčkov long niekoľkokrát vyskúšali a často sa umiestnili na popredných miestach. Od roku 2002 je Šediváčkov long jedným zo série štyroch extrémnych pretekov psích záprahov o titul IRON SLED DOG MAN a ICE DOG. Ostatné tri prestížne preteky tejto série sú organizované v alpských krajinách. V roku 2004 bol Šediváčkov long poctený nomináciou a následne aj konaním majstrovstiev Európy FISTC. Preteky sú každoročne aj Majstrovstvami ČR v longu (dlhá trať) a sú extrémne ako dĺžkou, tak aj prevýšením. Záprahy pri absolvovaní všetkých etáp nastúpajú viac ako 7000 metrov. Pre porovnanie – povestné preteky Internationale Wildkogel Longtrail majú prevýšenie „len“ 2800 m v dvoch etapách na dĺžke dokopy 80 km. Ďalšie preteky zo série IRON SLED DOG MAN – Innerkrems, majú prevýšenie 3x 1200 m v etapách dlhých 35 km. A pri pretekoch Chandolin nastúpajú záprahy celkom 3400 m pri celkovej dĺžke 80 km.
Počas rekordného nepretržitého radu šestnástich ročníkov sa z týchto pretekov vyvinul po všetkých stránkach funkčný a efektívný mechanizmus, odolávajúci krízovým javom, aj nepriazni počasia. Každý pretekár je na trati priebežne sledovaný – špeciálne vyvinutá digitálna technológia dáva podrobný prehľad o priebehu pretekov ako organizátorom, tak návštevníkom, a na webových stránkach pretekov aj ostatným záujemcom. Médiá sa o preteky zaujímajú z roka na rok viac – Šediváčkov long je priebežne monitorovaný početnými reportážami v tlači, v rozhlase, ako aj na mnohých českých i zahraničných televíznych kanáloch. Aktuálne informácie sú dostupné na webových stránkach pretekov www.sedivackuv-long.cz. Z každého ročníka je spracovávaný profesionálny filmový dokument. Podobne ako na Iditarode či iných veľkých pretekoch sa aj na Šediváčkovom longu začali objavovať okrem pretekárov so psím záprahom aj priaznivci iných športových disciplín, ktorí si chcú otestovať svoje sily a vytrvalosť v týchto náročných podmienkach. Za svoj skúšobný kameň si ho zvolili aj extrémni bikeri, pričom najlepším z nich sa podarilo preteky dokončiť až na tretí pokus. Naše trate si vyskúšali už aj pretekári na snežniciach.
Pre riaditeľa pretekov Pavla Kučeru a jeho početný tím, zložený nielen z osvedčených dobrovoľníkov, ale aj z členov rozvetvenej rodiny, začne už dlho pred pretekmi nekonečná šnúra povinností – od zaistenia ubytovania, cez úpravu plôch pre parkovanie a stakeouty, prípravu desiatok kilometrov trate a jej označenie, vrátane priestorov pre bivak, prezentáciu pretekárov a veterinárnu kontrolu ich psov, zabezpečenie prísunu horúcej vody pre kŕmenie, až po všestranné zabezpečenie štartu, kontrol a cieľa v osade Jedlová, a to vrátane zabezpečenia svetelnej dopravnej signalizácie, umožňujúcej používať pre záprahy vyhradený pruh hradskej. Mohol by som ešte spomenúť pár vecí, ktoré je potrebné pravidelne zaistiť pre každú etapu pretekov – dohodnúť obsadenie kontrolných bodov a dopravu ľudí na určené miesta a späť, pre pretekárov zabezpečenie občerstvenia počas pretekov, zmeny značenia pre ďalšie etapy, aj čistenie tratí od psích exkrementov. A to nehovorím o „mimoriadnych udalostiach“, ktorých je v priebehu pretekov vždy dostatok – niekde zapadne snežný skúter upravujúci trať, niekde je treba vyslobodiť zapadnuté auto, zaistiť náhradnú tlačiareň pre tlač štartových a výsledkových listín, či dopraviť do cieľa psa, ktorý potrebuje ošetrenie. Mimoriadne bývajú tiež rozmary počasia – snehu nie je nikdy „akurát“, k tomu víchrice, popadané stromy a záveje. Občas je potrebné si pred pretekmi vymodliť dostatok snehu – v tom pomáhajú už aj zahraniční účastníci, ktorí si prípitok „Na prašan!“ veľmi rýchlo osvojili. Niekedy to pomôže až príliš.
Na riaditeľa pretekov je tiež vyvíjaný stále stúpajúci tlak od zástupcov médií, ktorí chcú interview často v tom najnevhodnejšom okamihu, od fotoreportérov a televíznych štábov – tí zasa chcú natáčať v najatraktívnejších častiach trate.
Po dlhoročnom vývoji je našťastie k dispozícii rozvetvená spojovacia sieť, zaisťujúca nielen spojenie s kontrolami a operatívnymi pomocníkmi na snežných skútroch, ale najmä zaisťujúca bezpečnosť pretekárov kontinuálnym prenosom údajov o prejazdoch záprahov jednotlivými úsekmi trate. Priebeh každej etapy pretekov je potom tiež zobrazovaný na webe – v priebehu pretekov sa naň pozrie niekoľko tisíc návštevníkov, ktorí kladú množstvo otázok, a tie je potrebné obratom zodpovedať. Jednoducho – len ten, kto toto všetko zakúsil, vie, o čom je reč.
Napriek tomu, alebo práve preto, je dôvodom prítažlivosti Šediváčkovho longu nielen túžba vidieť rad pretekárov s nádhernými záprahmi pri náročnom preteku v krásnom prostredí, ale aj stretnúť sa s priateľmi a zaspievať si s bluegrassovou kapelou pár starých songov.
V poslednom januárovom týždni 2013 sa už tradične – sedemnástykrát – do Deštného v Orlických horách zídu desiatky musherov z celej Európy so stovkami psov severských plemien – od sibírskych husky, aljašských malamutov, grónskych psov, samojedov, aljašských husky, až po európskych saňových psov – a odvážne sa vydajú na štvordňovú púť, dlhú 240 km.
Preteky ponúkajú vďaka prepracovanej réžii výnimočný zážitok všetkým pretekárom, psom i divákom. Ak sa chcete dozvedieť viac, navštívte našu stránku www.sedivackuv-long.cz, alebo ešte lepšie – príďte sa pozrieť!
Slavomír Říman (rimans@volny.cz), foto: Petra Anderlova
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 12/2012