Petrou Grékovou
(KR 11/2013)
Prečo si sa rozhodla pre plemeno, ktoré chováš?
Pre toto plemeno som sa rozhodla čírou náhodou. Všetko sa to udialo v roku 1998, keď sme v pomerne krátkej dobe prišli o našu 3-ročnú sučku amerického pitbulteriéra. Hneď na druhý deň som otvorila inzertné noviny. Našla som v nich inzerát, kde pán chovateľ Tibor Fuzek z okolia Galanty ponúkal psíka, ktorý sa podľa popisu v inzeráte podobal na našu sučku. Bol upršaný piatok na konci septembra, Denyho som chcela priniesť domov, samozrejme tajne. Cestovala som poňho autobusmi i vlakom a vo večerných hodinách sme dorazili domov. Dvere mi otvoril otec. Stála som úplne premočená so šteniatkom v náručí, bojujúc s Denym o otcove sympatie. „Už nikdy viac psa!“ povedal otec, ale napriek tomu bol Dany súčasťou našej rodiny 13 rokov. Prvá otázka môjho otca bola, aký je rozdiel medzi týmito, pre laika, podobnými plemenami – americkým stafordšírskym teriérom a americkým pitbulteriérom. Vysvetlila som mu, že americký stafordšírsky teriér je plemeno uznané FCI a z môjho pohľadu o čosi pokojnejšie a vyrovnanejšie než americký stafordšírsky teriér, ktorý má väčšiu hlavu, podobnú „kýblu“.
Aké boli začiatky?
Na prechádzkach s Denym nás zastavovali okoloidúci, ktorí nešetrili chválou na jeho adresu. Dala som sa prehovoriť a absolvovali sme spolu prvú klubovú výstavu. Vyhrali sme triedu mladých. Nasledovala zimná výstava v Nitre, kde získal CAJC, BOB, v kategórii najkrajší mladý pes 2. miesto a v kategórii BOG 3. miesto. Takto nejako sa to celé začalo a drží ma to dodnes.
Aké psíky máš momentálne?
Zostali sme verní plemenu americký stafordšírsky teriér. Moju domácnosť tvoria dve sučky, tretiu už sterilizovanú som darovala mojim rodičom. A, samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na nášho psíka, interšampióna Maxa, ten je momentálne na dovolenke vo Fínsku.
Stretávam ťa denne na hrádzi – v čom ich trénuješ?
Na hrádzi sa stretávame pomerne dosť často, chodím tam načerpať energiu. Mojim psíkom sa tam tiež veľmi páči, pretože je to vhodný priestor na ich spoločné vyšantenie. Častokrát ich aktivity zachytí aj objektív môjho fotoaparátu.
Tvoje plemeno chcú zaradiť medzi zakázané. Ako sa správajú k tvojim synom?
Áno, snažia sa ich zaradiť do tejto skupiny. Stále však platí – aký pán, taký pes. Ak je psík neovládateľný a neberiete ohľad na nikoho, alebo máte nejaký duševný problém, každé jedno plemeno sa môže stať nebezpečným pre kohokoľvek. Moje deti boli vždy vedené k tomu, ako sa majú k psíkom a zvieratkám správať, stále sa učia a ide im to. V praxi sa stáva, že dieťa skôr ublíži psíkovi než pes jemu. Moje deti sa stále učia porozumieť zvieracej reči. Keď vidia, že menší psík cerí zúbky a šteká, vedia, že to asi nebude priateľský pozdrav. Ak vidia psíka s náznakmi bojazlivosti, vedia, že sa mu treba vyhnúť. Rovnako musia vždy komunikovať s majiteľom psíka, či ho smú alebo nesmú pohladkať. Každý majiteľ si svojho psíka musí poznať najlepšie a musí vedieť odhadnúť jeho prípadnú reakciu.
Si chovateľka, vystavovateľka, handlerka – ktorú z výstav máš najradšej?
Joj, toto je ťažká otázka. Doposiaľ som bola na niekoľkých výstavách v Európe. Tie ostatné mimo EÚ sa pokúsim navštíviť niekedy v budúcnosti. Každá krajina má iný organizačný tím, inú stratégiu a je ťažké toto všetko zhodnotiť, ale doma je doma. Ja mám veľmi rada naše výstavy. Možno je to aj tým, že Slovensko nie je také veľké a vždy tu stretnem množstvo dobrých známych. Prídu sa pozrieť aj ľudia, čo nechovajú psíkov, ale keď vedia, že zavítam do ich kraja, či mesta, vždy sa radi stretneme.
Ktorý úspech je pre teba najcennejší? Ten posledný?
Za štrnásť rokov som získala rôzne tituly, ale asi najviac si cením tie prvé. Musela som pre ne vynaložiť veľa námahy. A taktiež tituly z Interšampionátu. Viacerí vieme, čo je to pri veľkej konkurencii získať ten posledný, CACIB. K najkrajším momentom patrí aj udelenie titulu BIS, Junior BIS, či BOG. Všetko sú to nádherné a nezabudnuteľné momenty. Každý z našej rodiny si minimálne štyrikrát ročne zaspomína na tieto udalosti, keď všetky trofeje čistíme od prachu. Tieto skvosty nám zdobia vitríny v obývacej izbe, kuchyni či pracovni.
Čo praješ slovenskej kynológii do budúcnosti?
Slovenským chovateľom želám viac úspechov a hlavne, aby sme držali spolu, navzájom si pomáhali a podporovali sa.
Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2013