(KR 10/2016)
R: Odkedy sa venujete psom a chovu?
Prvú skúsenosť so stavačom som mal keď asi v dvanástich. Bol to írsky seter, niekto sa ho chcel zbaviť, tak ho vyhodil v odľahlej záhradkárskej oblasti pri Svätom Jure. My sme tam mali záhradu, nerád som tam chodil, bolo tam treba veľa okopávať a to malého chalana nebaví. Jeden deň sme tam so strýkom začali stavať prístrešok, aby sme sa mali kde schovať pred dažďom. Dosť sme sa na tom prístrešku narobili a na druhý deň ho prišla „omrknúť“ celá rodina, dokonca začalo aj pršať. Keď sme pod prístreškom sedeli, asi o hodinu pribehol zmoknutý, vychudnutý, mahagónový pes. Bola to sučka írskeho setra, presne takého psa som vždy chcel. Vyskočila na lavičku hneď za môj chrbát a ako správne dieťa som dúfal, že si ho necháme. Hľadali sme majiteľa najprv v okolí a neskôr aj cez plemennú knihu. Keď sa 3 mesiace nikto neohlásil, na plemennej knihe mi vystavili duplikát rodokmeňu a sučka sa stala mojou. Vtedy sa mi splnil veľký sen, vlastný pes a ešte aj stavač. Rodičia mi to horko ťažko schválili, ale za krátku dobu sa Nika stala obľúbeným členom celej rodiny.
R: Čo vám toto splnené želanie prinieslo do života?
Bola to úžasná skúsenosť, začal som s ňou chodiť na výstavy a mal som snahu ju pracovne viesť. Venoval som sa tomu úplne sám, mal som 13-14 rokov a miesto flákania po vonku som chodil po psíčkarských akciách. Stretával som skúsených kynológov a snažil sa niečo odpozorovať. Ako mladému chlapcovi mi to dalo veľmi veľa.
R: Ako ste sa od setra dostal k slovenskému hrubosrstému stavačovi?
Po Nike som dlho nemal žiadneho psa. Venoval som sa škole, práci a neskôr svojmu podnikaniu. Na ďalšieho psa nebol čas. Keď sa situácia ustálila, bol som starší a mal som viac času, kúpil som si maďarskú vyžlu. Začal som chodiť do kynologickej školy k Ladislavovi Balogovi. Ten mi neskôr daroval šteňa slovenského hrubosrstého stavača. Vôbec sa mi to plemeno nepáčilo, skoro každý jedinec vyzeral ináč. Na výstavách a akciách ho bolo vidieť veľmi málo. Mal som však pocit, že sa nepatrí odmietnuť. Neskôr som sa začal angažovať v klubovom živote a postupne som menil pohľad. Zistil som, že je to plemeno s obrovským potenciálom a ešte k tomu národné. Hnevalo ma, že populácia je nízka a že o národnom plemene, o slovenskom hrubosrstom stavačovi skoro nikto nič nevie. Chcel som to zmeniť, mal som už nejaké skúsenosti. Vedel som že slovenský hrubosrstý stavač potrebuje nových chovateľov a nových majiteľov. Začal som chovať a pracovať na svojom vlastnom chove.
R: Aké boli vaše prvé ciele v chove? Čo ste chceli dosiahnuť?
O šteňatá slovenského hrubosrstého stavača nebol nikdy predtým na Slovensku veľký záujem. Veľa šteniat sa predalo do zahraničia a doma nezostalo veľa kvalitných jedincov. To bolo príčinou takmer nulovej reklamy a propagácie plemena. Mojim cieľom bolo, aby sa plemeno ustálilo, aby zodpovedalo charakterovým a pracovným vlastnostiam iných špičkových stavačov, aby sa rozrástla chovateľská základňa a zvýšil počet jedincov na Slovensku.
R: Čo to celé obnášalo?
Na začiatku si nebolo veľmi z čoho vyberať. Na inzeráte som našiel informáciu, že niekto daruje staršiu sučku slovenského hrubosrstého stavača. Bola to pekná sučka od manželov Kriekovcov, ktorým za to patrí moje poďakovanie. Už v tej dobe sa pracovalo na obnove chovateľskej základne slovenských hrubosrstých stavačov. V spolupráci s chovateľským klubom sme v spojení s touto sukou použili na vylepšenie a obnovenie genetickej základne korthalsovho grifó na. Plemeno pochádzajúce pôvodne z Holandska , ktoré sa v mnohom podobá na slovenského hrubosrstého stavača. Má vynikajúcu povahu, výborný nos a je to vynikajúci pracovný, ako aj spoločenský pes. Jedinec ktorého sme pri tomto párení použili, pochádzal z Talianska od špičkových chovateľov a odborníkov na stavače. Pes bol medzinárodným šampiónom práce aj krásy, vyhral majstrovstvá sveta a svojimi výkonmi a výsledkami sa stal legendou medzi kynológmi. Že sme toto plemeno vôbec mohli použiť a konkrétne tohto vynikajúceho psa je zásluhou našich osobitých vzťahov s jeho majiteľmi. Čas ukázal, že toto spojenie malo vynikajúci úspech a jedince po tomto psovi patria dnes k najúspešnejším.
R: Vaša chovateľská stanica sa volá Acta non verba. Prečo práve tento názov?
Acta non verba je výraz z latinčiny, znamená „činy nie slová“ alebo „činy namiesto slov“. Keď som zakladal chovateľskú stanicu bol som nahnevaný koľko ľudí len “mudruje“ a má reči ohľadom slovenského hrubosrstého stavača. Každý vedel ako by to plemeno malo vyzerať, ako by malo pracovať a čo by sa robiť malo alebo nemalo. Bolo veľa vzájomných hádok a rozbrojov, ale činy boli nijaké, alebo skoro nijaké a výsledky, ktoré by pomohli k napredovaniu plemena na Slovensku boli malé alebo žiadne. Ten názov v podstate odzrkadľuje moje vtedajšie pohoršenie nad celou situáciou. Navyše, práca so psami je o starostlivosti a konkrétnych činoch. Dúfam, že pokiaľ budem chovať, ma tento názov udrží v strehu a bude mi pripomínať to, čo je najdôležitejšie.
R: Koľko máte doma psov?
Momentálne máme 20 psov, 10 mladších až dospelých, 10 juniorov a plus dve nakryté sučky.
R: Nie je to priveľa?
Na prvý pohľad sa to zdá veľa, ale ak chcete chovať a mať dobrú základňu, inak ako mať viac psov to ani nejde. Svetoznáme chovné stanice rôznych plemien majú oveľa viac psov ako naša. Samozrejme s takým počtom prichádza aj oveľa viac nákladov a povinností, ako u jedného alebo dvoch psov ale s tým som rátal a išiel som do toho s tým, že to nebude ľahké. Motiváciou boli a aj sú čiastkové úspechy a napredovanie plemena ako takého. Viac krát som počul, že sa mi ľahko vyberá pekný a kvalitný pes keď ich mám veľa. Princíp je však v tom, že ak som ich chcel mať dobrých musel som si ich nechať a pracovať s nimi a nie ich predávať alebo vyvážať do zahraničia. Každý má možnosť pracovať na tom rovnako, ale nie je to také l’ahké. Zvlášť, keď sa vám nevracajú náklady, pretože neprodukujete štence na predaj alebo vývoz. Prvých 5 rokov som predal len dvoch psov aj to starších, u ktorých som si bol viac menej istý, že budú kvalitne reprezentovať plemeno.
R: Ste spokojný s vašimi doterajšími výsledkami?
Teší ma, že ľudia začínajú plemeno viac spoznávať a určite som rád ked‘ psi z našej stanice úspešne prezentujú seba aj plemeno, ale spokojný nie som ešte ani z ďaleka. Nie sme tam kde by som chcel aby sme boli. Je pred nami ešte veľa práce v oblasti chovu aj propagácie plemena.
R: Ako by ste charakterizoval slovenského hrubosrstého stavača?
Ako skvelého psa, je veľmi priateľský a „stavačiarská“ povaha sa v ňom nezaprie. Má rád spoločnosť a dá sa na neho spoľahnúť. Do jeho dvoch rokov si môžete vychutnať jeho detskú a tínedžerskú povahu a potom je ešte lepší parťák. Je veľmi spratný a keď máte aspoň minimum skúsenosti, tak aj veľmi ľahko a rýchlo ovládateľný. Rýchlo sa učí a čo je najdôležitejšie, má rad deti a rodinu v ktorej žije.
R: Nemal by byť skôr v rodine poľovníka s veľkým výbehom?
Samozrejme, že je to poľovné plemeno, je to stavač a ak žije v poľovníckej rodine je to len plus. Nie je však pravda, že toto musí byť pravidlo, práve naopak. Poľovné psy sa odpradávna šľachtili na spoluprácu s človekom, kooperácia je u nich veľmi hlboko zakorenená a to sa odráža v ich postoji k ľuďom. Práca pre poľovného psa nie je iba loviť, často krát ho zamestná obyčajná pozornosť voči vám alebo nejaká hra, tak ako u každého iného psa. Slovenský hrubosrstý stavač môže žiť aj v byte ako mnoho iných psov. Reči o tom koľko potrebuje poľovný pes výbehu sú do veľkej miery pritiahnuté za vlasy a ľudia si túto informáciu nesprávne vysvetľujú. Raz som stretol známu na bicykli s maďarským stavačom. Pes za ňou utekal skoro 20 kilometrov a vravela, že to robia skoro každý deň, lebo v knihe písali, že poľovný pes potrebuje veľa pohybu. Snažil som sa jej vysvetliť, že pes potrebuje pohyb ale nie každý deň 20 kilometrov, to môže viesť k jeho preťaženiu a opotrebovaniu kĺbov a kostí. Pes potrebuje aj veľa oddychu a regenerácie. Každý pes veľkú väčšinu dňa prespí a to platí aj o tomto plemene. To, čo potrebuje najviac, je láska svojho pána a svoje miesto. Netreba sa báť, že nie je pre niekoho vhodný, je vhodný pre každého.
R: Ste aj predseda chovateľského klubu ako hodnotíte situáciu z tohto pohľadu?
Myslím, že klub spravil za posledné dva roky kus práce pre rozvoj plemena a pre jeho propagáciu. Nie sme početný klub ako by sa na klub chovateľov národného plemena patrilo, ale sú niektorí čo sa snažia pomáhať. Máme podporovateľov aj z členskej základne ale aj mimo nej. Pomáhajú nám s poskytovaním revírov na klubové akcie, podporujú nás s cenami do našich súťaži, pomáhajú pri vytváraní propagačných materiálov, často krát aj morálna podpora pomôže. Za podporu sme veľmi vďační a vážime si ju.
R: Akú veľkú úlohu v dnešnej dobe zohráva chovateľský klub v rozvoji plemena?
Myslím, že obrovskú, ale určite inú ako v minulosti. V minulosti mnohé chovateľské kluby zohrávali úlohu skôr policajta ako podporovateľa, alebo ako element rozvoju. Príliš veľa obmedzujúcich pravidiel a problémov v medziľudských vzťahoch a každý sa chcel hádať a presadzovať svoje. Viem, že v mnohých kluboch sa ľudia hádajú a vytvárajú tábory, niekedy mám pocit akoby zabudli o čo ide. Je samozrejme správne ak niekto bojuje za svoj názor, zvlášť ak je presvedčený o jej správnosti, ale nie za cenu rozbrojov a problémov, ktoré škodia plemenu alebo klubu. Je mi jasné, že angažovanie v klube prináša prácu s rôznymi ľuďmi a s niektorými je to naozaj ťažké, slušne povedané, vždy však treba pozerať na to, čo je dobré pre plemeno. Je doba keď ľudia môžu chovať mimo klubu a chovateľský klub má zabezpečovať servis a rozvoj plemena. Dnes by mali kluby plniť funkciu propagátora plemena, mali by chcieť rozširovať svoju základňu chovateľov a pomáhať im, ak majú záujem, nie im to robiť ešte ťažšie. U nás je každý s dobrým úmyslom akokoľvek podporiť plemeno vítaný. A určite mu budeme chcieť pomôcť pri jeho práci a chove so slovenským hrubosrstým stavačom.
R: Čo najviac momentálne potrebuje slovenský hrubosrstý stavač?
Teraz najviac potrebuje nových majiteľov a chovateľov. Konkurencia je presne to, čo môže urobiť toto plemeno naozaj početným a ešte špičkovejším. Na Slovensku je mnoho psíčkarov, ktorí by svoje skúsenosti mohli využiť pre chov tohto plemena a tým mu aj výrazne pomôcť. Netreba ich mať 10, stačí jeden a možno neskôr jeden dva vrhy. Čím viac bude toto plemeno vidieť, tým sa stane známejším a o to ide. Možno sa veľa ľudí, či psíčkarov alebo nepsíčkarov nájde v tomto plemene a to by bolo skvelé.
R: Ako vidíte budúcnosť slovenského hrubosrstého stavača?
Postupne pribúdajú ľudia, ktorým sa toto plemeno veľmi páči a chcú s ním pracovať, plus máme skupinu chovateľov, ktorí možno nezdieľajú všetky spoločné názory, ale lásku k plemenu máme všetci spoločnú a každá účasť na výstave, každé nové šteniatko, alebo každý menší či väčší úspech hociktorého z nás pomáha plemenu a tešíme sa z neho. Ak budú aj naďalej pribúdať noví l’udia – a to je úloha klubu ako aj chovateľov, tak sa už o budúcnosť slovenského hrubosrstého stavača nemusíme báť.
Rozhovor: Dominika Šusterová
Foto: Saša Vávrová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2016