(KR 1/2012)
Už celé stáročia môžeme vidieť toto plemeno zachytené na rôznych obrazových scénach, či vyryté na stenách domov a chrámov. Azda žiadne plemeno nie je v umeleckom svete, a nielen v tom, reprezentované tak, ako práve pudel. Snáď s výnimkou chrtovitých plemien, psov kráľov. Pudel je klaun a herec medzi psami, s množstvom módnych, aj menej módnych strihov, obľúbený najmä medzi aristokraciou a u detí po celom svete. Nie je však len roztomilým plyšákom „do klína“, ale je to predovšetkým učenlivý a vysoko inteligentný spoločník pôvodne vyšľachtený na aportovanie pernatej zvery z vody.
Krátky náhľad do histórie plemena
Pôvod pudla spadá do ďalekej minulosti. Prvý opis plemena pochádza od Dr. Johannesa Caiusa. Pudel sa radil medzi lovecké psy až do 19. storočia. Jeho história siaha až do staroveku, kde egyptské a rímske artefakty často líčia predkov dnešného pudla ako pomocníkov ich majitelia, ktorí prinášajú siete z vody, strážia stáda rôznych zvierat alebo nosia úlovky z rôznych riek, potokov, jazier a močiarov. Pudel nebol vždy označovaný tak jednoznačným pomenovaním. V minulosti sa im hovorilo jednoducho „vodné psy“. Od 16. storočia stúpla obľúbenosť plemena najmä v Nemecku, kde sa psovi dostalo terajšieho pomenovania pudel. Toto slovo je odvodené od nemeckého „pudeln,“ čo znamená „mokrý pes“. Francúzsko, ktoré však vzalo toto plemeno za svoje, má pre pudla vlastné pomenovanie „caniche“, čo v preklade znamená kačica. Nemci, ktorí si plemeno nárokujú rovnako, ho sprvoti nazývali slovom „budel“, čo je výraz pre plavca. V 19. storočí dostáva plemeno od Francúzov úplne iné pomenovanie, a síce „mouton“, značiace ovcu, či ovčiaka.
V 17. storočí sa toto plemeno začalo hojne vyskytovať v umení, predovšetkým v závesnom obraze, a to najmä v Holandskej maľbe, kde sa stal synonymom vernosti, oddanosti a radosti. Rozkvet nastáva v 18. storočí, kedy ho zobrazujú francúzski maliari v tzv. budoárových scénach. Boli vďačným „doplnkom“ obrazov s osamelými dámami čakajúcimi na svoju lásku, či šľachtičnými, ktoré sa chceli nechať zvečniť so svojimi miláčikmi. V 20. storočí je toto plemeno s oficiálnym názvom Poodle – Pudel, celosvetovo známe a uznávané.
Dodnes prevláda názor, že tzv. sedlové (anglické), kontinentálne a klasické (levie) strihy mali ochrániť kĺby pudla pred studenou vodou (to by im však veľmi nepomohlo), no pôvod tzv. guľôčok na nohách je podľa predsedkyne Westminsterského kennel klubu iný: „Pudel bol vždy veľmi spoločenský pes milujúci ľudí, čím si vyslúžil čestné miesto v cirkusových manéžach. Aby pôsobil ešte elegantnejšie a roztomilejšie, zdobil sa všemožnými tretkami a dávali sa mu všakovaké, často až extravagantné strihy, aby sa psík stal ľudskému oku ešte zaujímavejším. Postupom času sa však od tejto teórie ustúpilo a do popredia sa dostala prijateľnejšia teória o ochrane kĺbov proti chladu,“ hovorí Anne Rogers Clark – Westminster kennel klub.
Typológia plemena
Toto mimoriadne rozšírené plemeno dnes delíme do 4 základných veľkostných kategórií, a to na malého, stredného, kráľovského (štandardný) a trpasličieho (toy), s rôznofarebnou srsťou rozličnej kvality. Všetky typy bez rozdielu vo výške či type srsti sú kvadratického tvaru, t.j. do výšky aj do šírky by mali tvoriť štvorec. Čo sa týka proporcií psa (výšky a hmotnosti), každá krajina uvádza iné parametre.
Francúzsko:
Toy – pod 28 cm (ideálne 25 cm)
Trpasličí – nad 28 cm do 35 cm
Stredný – nad 35 cm do 45 cm
Veľký/Kráľovský – nad 45 cm do 60 cm
Anglicko:
Toy – pod 28 cm
Miniature – pod 38 cm, ale nie menej než 28 cm
Štandard – nad 38 cm
Amerika:
Toy – pod 25 cm a menej
Miniature – 38 cm a menej, ale vyšší než 25 cm
Štandard – nad 38 cm
Slovensko:
Toy – nad 24 cm do 28 cm
Trpasličí – nad 28 cm do 35 cm
Stredný – nad 35 cm do 45 cm
Veľký/Kráľovský – nad 45cm do 60 cm
Najobľúbenejšie varianty u (opýtaných) jednotlivcov sú trpasličí a stredný pudel
Trpasličí pudel je milý malý psík vhodný predovšetkým do bytu. Je to bystrý, aktívny a vďaka svojmu výzoru často rozmaznaný psík, ktorý upúta najmä starších ľud, ktorí však často podceňujú jeho nízky vzrast a aktívnosť. Výcvik je síce možný, no vzhľadom na jeho individualitu nie je jednoduchý.
Stredný pudel je plemeno pôvodnej veľkosti, od ktorého boli odvodené všetky ostatné. Dnes sa už, žiaľ, na tento typ zabúda. Ľudia si kupujú buď pudla malého vzrastu, ktorý je vhodnejší do bytu, alebo pudla kráľovského, s ktorým praktikujú turistiku, agility a výstavy, pretože pôsobí elegantnejšie. No ani dnes nie je výnimkou stretnúť tohto pudla na prechádzkach parkom. Je vhodný pre tých, ktorí chcú väčšieho psa, no kráľovský je pre nich príliš veľký. Stredný je preto ideálnym spoločníkom. Vhodným spoločníkom je aj pre starších ľudí, pretože k malému sa musia zohýbať (čo nemusí byť pre ich chrbticu práve najlepšie) a veľký by ich mohol svojou silou zvaliť na zem.
Návšteva „kaderníka“
V dnešnej dobe sa používa niekoľko rozličných typov strihov pudla: klasický, moderný, anglický, kontinentálny, škandinávsky, karakulský a tzv. baby strih. Na výstavách sa však (podľa platného štandardu) uznávajú len tri: klasický, moderný a anglický.
Strih klasický (štandardný, leví)
Ide o historicky najstarší pudlí strih, ktorý pochádza z doby jeho využitia v poľovníctve. Zadná vyholená časť umožňovala lepší pohyb pod vodou a predná srsť s končatinovou srsťou chránila kĺby a vnútorné orgány. Dnes sa tento strih už veľmi nevyužíva, pretože vyžaduje husté osrstenie trupu, a srsť, žiaľ, v priebehu šľachtenia výrazne stratila na kvalite (samozrejme, aj tu sú ešte niektoré chovateľské stanice dbajúce na správnu hustotu a kvalitu srsti).
Strih moderný
Pre svoju nenáročnú údržbu ide o veľmi obľúbený strih najmä mestských pudlov. Dlhšia srsť je ponechaná len na ušiach, hlava a chvost sú zakončené brmbolcom. Papuľa, krk, bruško a packy sú takmer úplne zbavené srsti. Končatinám je ponechaná hrubšia srsť v priemere do troch palcov a na zvyšku tela je len pomerne krátke osrstenie s maximálnou dĺžkou jedného palca. Štandardom FCI bol uznaný v roku 1965.
Strih anglický (sedlový)
Začal sa objavovať na výstavách v osemdesiatych rokoch. V našich podmienkach nezískal väčšiu obľubu, je veľmi prácny. Prvýkrát sa pri tomto strihu stretávame s tzv. „topknotom“, veľmi dlhou a bohatou srsťou na hlave, ktorá je fixovaná špeciálnymi gumičkami. Na výstavách sa pomocou prípravkou pre finálnu úpravu srsti vytvára zložitý a veľmi efektný účes.
Strih „baby“
Jeho názov pochádza z doby, kedy bol povolený iba do triedy dorastu a mladých (do roku 1987). Veľmi skoro si tento neobyčajne pôvabný strih majitelia pudlov obľúbili a stal sa doslova „uniformou“ výstavných psov. Veľmi sa páči a dáva vyniknúť bohatej srsti topknotu. Topknot sa upravuje rovnako ako u predošlého strihu. Údržba „bejbystrihu“ je predovšetkým u stredných a veľkých pudlov časovo náročná.
Strih kontinentálny
V Amerike musia byť všetky pudle staršie ako dvanásť mesiacov prezentované v tomto strihu alebo v strihu anglickom. Rovnako ako strih klasický vyžaduje dokonalý postoj končatín. Od klasického sa líši výčesom topknotu a „pomponami“ (guličkami srsti) v oblasti bedier. U nás je stále viac jedincov vystavovaných v tomto strihu. Týka sa to predovšetkým veľkých, prípadne stredných pudlov, toy a trpasličie sa dajú v „kontíku“ vidieť len málokedy.
Strih škandinávsky
Telo a končatiny sú ostrihané ako u kratšieho moderného strihu, uši a chvost oholené. Tento strih je obľúbený hlavne u jedincov po ukončení výstavnej kariéry. V poslednej dobe sa s ním stretávame aj na klubových výstavách v triede veteránov.
Strih karakulský
V oblasti nosnej partie nechávame fúzy, uši sú ostrihané na krátko, chvost nemá konečný „pompon“ (guličku). Osrstenie na hlave je oddelené od krátkej srsti na krku, telo je ostrihané na krátko, bohato osrstené končatiny majú najdlhšiu srsť na lakťoch a stehnách, smerom dole sa zužujú.
* – Niektoré popisy typov strihov (škandinávsky a karakulský strih) sú prevzaté zo stránok Slovenského klubu chovateľov pudlov www.pudelklub.sk.
Pudle sú veľmi praktickými spoločníkmi do bytu, pretože výrazne nepĺznu (kvôli častým úpravám srsti a krátkym strihom sú ich chlpy málo viditeľné), no aj oni minimálne dvakrát do roka pĺznu – pri výmene letnej srsti na zimnú a pri zhadzovaní zo zimnej na letnú – a sú hypoalergénne. Ľudia, ktorí trpia alergiou na psov a mačky, zvyknú znášať pudla bez akýchkoľvek výraznejších problémov. Vzhľadom k tomu, že pudle nepĺznu a ich koža nemá výrazný pach, sú perfektnými členmi do vašej domácnosti. Sú pomerne ľahko cvičiteľní (prirodzene je treba brať ohľad na individualitu každého jednotlivca) a pokiaľ sa ich rodina ocitne v nebezpečenstve, osvedčia sa tiež ako veľmi dobrí obrancovia. Výborný vzťah udržiavajú i s deťmi, čo ich robí vhodnými asistenčnými psami a canisterapeutmi. Pudlovi nie je cudzia žiadna práca, či už ho využijete na výstavy, policajný výcvik, ťahanie saní, canisterapiu, záchranársky výcvik, obedience, agility, asistenciu alebo len ako rodinného spoločníka, vždy mu to bude pôsobiť radosť.
Pudel je plemeno spoločenskejšie než hociktoré iné. Pudle nie sú prirodzene agresívne voči ľuďom (ako tomu môže byť u špicov, jazvečíkov, či teriérov, ktorí patria medzi veľmi tvrdohlavé a svojhlavé plemená), aspoň som takého pudla ešte nezažila. Samce, samozrejme, dokážu typicky chrániť svoje teritórium a suky klasickým zastrašovaním (vrčaním), no voči človeku si to dovolia skutočne ojedinelo (ak sa to už stane, býva to chybou zlého zaobchádzania a neporozumenia plemenu zo strany majiteľa!).
S tak bohatou a pestrou históriu je pudel „majstrom všetkých remesiel“ a jedným z najlepších spoločníkov, v akého mohol vôbec človek v priebehu vývoja dúfať.
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2012