(KR 1/2012)
PRETEKY „SEVERANOV“
V týždni od 12. do 20. 11. 2011 sa počas dvoch po sebe nasledujúcich víkendov uskutočnili Majstrovstvá sveta vo federácii IFSS v Nemecku pri mestečku Borken a Majstrovstvá Európy vo federácii FISTC v Slovinsku pri mestečku Smlednik, kde išlo o preteky na suchu. Zúčastnili sa ich aj naši reprezentanti, pričom k najúspešnejším patril Roman Reistter. Pretekal v kategórii bikejoring, pod ktorej názvom sa skrýva cyklista na horskom bicykli a jeden pes. V prípade Romana ním bola sučka plemena sibírsky husky, Nikita. Čím bol najúspešnejší? Štartoval dvakrát a dvakrát zvíťazil! Prinášame vám s ním rozhovor.
Aké je pripravovať sa v jeseni na pretek, keď existuje predpoklad, že vrchol sezóny príde v zime?
Príprava psa začína každoročne rovnako, keďže sa po takmer polročnom „oddychu“ musí dostať do prevádzkového stavu. Jediný rozdiel oproti bežnej príprave na zimu je v tom, že v čase približne od konca októbra až do konca novembra so psom netrénujem toľko vytrvalosť a silu, ale už rovno rýchlosť. Po ukončení sezóny pretekov na suchu dobieham silu i vytrvalosť kvôli vyhliadke na zimu, kedy sú tieto vlastnosti potrebné viac než na jeseň. Moja Nikita má však vrodenú výbornú vytrvalosť podporenú tréningom, čo preukázala aj v Nemecku na nezvyčajne dlhej trati na jesenné preteky. Čo sa týka mňa, trénujem celý rok, v lete najmä bicykel a v zime bežky.
Nebolo by dobré do budúcna pripravovať jeden tím psov špeciálne na jeseň, a iný tím na zimu?
Myslím, že nie, pretože chovať a trénovať psov iba kvôli jednému až dvom mesiacom pretekania by asi nikto nechcel. Zároveň nie je možné pripravovať severské plemená špeciálne len na jesenné preteky, pretože ich príprava sa začína až ochladením na prelome septembra a októbra, či dokonca koncom októbra, pričom pes získava akú-takú formu až v polovici novembra a neskôr. Pôvodne boli preteky na suchu zamýšľané ako príprava na zimu, no v poslednej dobe, keď je snehu poskromne a zimné preteky sa často rušia, majú tie jesenné o to väčší význam a prestíž. Existuje u nich totiž veľká istota usporiadania a nerušia sa kvôli vrtochom počasia.
V čom spočívala príprava na takéto jesenné preteky?
Bežecká príprava psa začínala štandardne v prvých chladných nociach po lete, tento rok až začiatkom októbra, vzhľadom na teplé septembrové dni. Okrem počiatočného behu či turistiky so psom a letného plávania v jazerách príprava spočíva hlavne v jazde na bicykli, pri ktorej pes najlepšie natrénuje rýchlosť.
Aké boli na MS trate?
Boli dosť dlhé, oficiálne 7,1 km, mne však tachometer na bicykli ukazoval až 7,8 km, čo je vzhľadom na stav vytrénovanosti psov na začiatku sezóny dosť veľa. Naviac išlo o zvlnený profil s občasnými pieskovými poliami, čím dostal zabrať hlavne pe, a to najmä v prvý deň, keď bolo slnečno s teplotou +12 stupňov. Na rozdiel od Nemecka bola v Slovinsku zima a hmla, trate zhruba polovičné – o dĺžke 4,5 km – v takmer úplnej rovine, kde dostal zabrať ako pretekár, tak pes. Vzhľadom na krátku trať sa išlo naplno, o čom vypovedá aj moja priemerná rýchlosť v tretí deň pretekov – necelých 29 km za hodinu.
Bola na pretekoch veľká konkurencia?
Konkurencia bola slušná, na takéto preteky v čistokrvných severských plemenách chodí výber pretekárov z jednotlivých krajín, pričom na pretekoch IFSS boli na rozdiel od FISTC početné zastúpenia aj zo severských a pobaltských krajín. Čo sa týka jednotlivých federácií, konkurencia bola podobná. Snáď o niečo lepšia bola na FISTC pretekoch, keďže tam boli menšie rozstupy medzi prvými troma až štyrmi pretekármi, na druhej strane bola na IFSS takmer dvakrát dlhšia trať.
Darilo sa aj iným slovenským reprezentantom?
Na MS sme boli iba dvaja s Ivanom Vaškom, obaja v kategórii bikejoring. Ivan skončil za mnou, teda druhý – 3 sekundy pred reprezentantom z Poľska. Na ME sa okrem mňa darilo slovenským pretekárom aj v iných kategóriách, menovite canicrosárom Marcelovi Mataninovi (1. miesto) a Michalovi Vančovi (2. miesto) a pretekárom v D1 – Andrejovi Drábikovi (1. miesto) a Igorovi Pribulovi (3. miesto).
Ako by si vedel porovnať tento šport u nás a vonku? Je tam viac propagovaný a populárny?
Popularita a propagácia tohto športu v zahraničí je podobná ako u nás. Nezistil som nejaké zásadné rozdiely, je to individuálne. Akurát môžem povedať, že toľko ľudí – divákov, ako chodí u nás na Donovaly, som nikde inde vo svete nevidel.
Keď už spomíname Donovaly, čo zima? Plánuješ aj v zime bojovať o popredné miesta?
V zime plánujem pokračovať v úspešných výkonoch v mojej obľúbenej disciplíne skijoring a pokúsim sa nadviazať na jesenné úspechy.
Takže je asi pravdou, že u vás je pes naozaj členom rodiny!
Nikita je členom našej rodiny od šteňaťa, býva s nami v byte, kde má svoje obľúbené chladné miesto na spanie. Inak môže chodiť po byte, ako sa jej zachce, nezatvárame ju, ani keď nie sme doma. Občas síce vyskúša pohodlnosť gauča v obývačke, no inak sa zdržiava na svojom mieste, kde väčšinu času dobíja energiu spánkom. Podobne ako vlk šetrí energiu, ktorý keď neloví, tak spí. V prípade husky tento spí, keď netrénuje alebo nepreteká. Na preteky väčšinou chodíme všetci ako jedna rodina – okrem mňa a Nikity aj manželka Ľubka a dcéra Carla, ktorá už tiež preteká a Nikitu zbožňuje.
Vyskytli sa v jeseni aj iné úspešné preteky?
Okrem uvedených „majstrovských pretekov“ som sa na Slovensku zúčastnil ďalších troch na suchu, a to v Revištskom Podzámčí, Mošovciach a Boľkovciach pri Lučenci, kde som tiež zvíťazil.
Veríme, že tieto úspechy nie sú posledné.
Ján Keruľ
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2012