(KR 3/2015)
Rovných dvadsať rokov nepretržite sme na Donovaloch organizovali preteky psích záprahov. Po vzore mnohých stredísk, v ktorých sa organizovali športové podujatia, i my sme si vymysleli maskota. V našom prípade to nemohol byť nikto iný než pes. Oslovili sme nášho dobrého priateľa, výtvarníka a člena Donly – športového klubu, či by sa na to nepodujal. Zrodili sa návrhy, posúdili sme ich, netrvalo dlho a postavička psa „Donlyho“ bola na svete.
Niekoľko rokov sa maskot „Donly“ objavoval na všetkých podujatiach organizovaných na Donovaloch. Vždy bol stredobodom pozornosti a my sme mali len jednu starosť, koho do oblečenia maskota obliecť. I prišiel deň pretekov psích záprahov a s hrôzou sme zistili, že značnú časť odevu „Donlyho“ zožrali myši. To viete, skladové priestory sme dokonalé nemali, a tak kamarátky myši využili našu neopatrnosť vo svoj prospech. Žiaľ, v ten rok sa maskot na donovalských pretekoch psích záprahov neobjavil.
Pred MS pretekov psích záprahov FISTC sme však nič nenechali na náhodu a nad maskotom sme začali vopred vážne rozmýšľať. I napadla nám otázka, prečo by maskotom nášho klubu, ale i pretekov, nemohol byť živý psík. Bolo treba vybrať, ktoré plemeno zo štyroch severských by bolo najvhodnejším. Nakoniec sme sa rozhodli pre vari najsympatickejšieho a, ako sa vravelo, „usmievavého“ psíka – plemeno samojed.
Nadviazali sme kontakt s chovateľskou stanicou, počkali na vhodný vrh a prišiel deň, keď malé šteniatko „pricestovalo“ na Donovaly. Krásny, bielučký a milučký, ani nie trojmesačný Alby, čo bolo jeho krstné meno, pobláznil okamžite každého. Zobral som si ho na starosť a slávnostne predstavil môjmu Sivákovi. Mali ste vidieť tú radosť. Od prvej chvíle sa okolo neho mala prejavoval mu náklonnosť. Náš Samko, ako sme ho všetci začali volať, bol najskôr ubytovaný v prerobenej časti garáže, nakoľko bol začiatok decembra a vo výbehu by mu mohla byť zima. Až neskôr, keď sa trošku aklimatizoval na tunajšie poveternostné pomery, presťahoval som ho do výbehu k Sivákovi.
I začali sa prípravy na februárové MS FISTC a s nimi úzko súvisel aj Samko, náš nový maskot. V celom programe majstrovstiev mal zohrať dôležitú úlohu. Najskôr sme ho použili ako herca v krátkom reklamnom šote –upútavke, ktorá sa vysielala niekoľkokrát v televízii. Následne sme ho predstavili novinárom na tlačovke a nakoniec bolo jeho vystúpenie zakomponované do otváracieho ceremoniálu. To malo byť najväčším prekvapením pre všetkých. Ostatný čas trávil Samko so Sivákom. Chodili sme na prechádzky a zoznamoval som ho s novým prostredím. Neskôr, keď malo všetko prepuknúť, zvykal si na veľký počet ľudí a hlavne na brechot a zavíjanie severských psov.
Nakoniec prišiel očakávaný moment slávnostného otvorenia MS s nástupom všetkých pretekárov – musherov, divákov a vzácnych hostí, na čele s prezidentom Slovenskej republiky. Keď zaznela informácia, že MS sú otvorené, priniesli sme na pódium hlavnej tribúny nového, živého maskota podujatia, nášho samojeda Samka. To bol potlesk a ovácie! Všetci ho chceli pestovať na rukách, alebo ho aspoň pohladkať a potešiť sa s ním. Aj sám pán prezident požiadal o možnosť podržať na rukách bielu chlpatú guľôčku, aby mohol zapózovať fotografom.
Upriamil som zrak dolu pod tribúnu a uvidel môjho, žiaľ už starnúceho Siváka, ktorý tam sedel pri manželke s vnučkou a neuvedomoval si, že zakrátko nastane čas výmeny a on, môj dlhoročný dobrý kamarát, bude mať nástupcu.
Keď sme sa následne odobrali do priestorov VIP na malé občerstvenie, pán prezident poznamenal: „Dúfam, že sem privediete i najväčšiu hviezdu dnešného večera, malého Samka!“ A tak náš živý maskot zožal obrovský úspech slávy ešte ako šteniatko, a vôbec o tom chudáčik nevedel. Po dobrej hodine som ho už spiaceho odniesol do výbehu k Sivákovi. O čom sa potom obaja rozprávali, som sa nikdy nedozvedel.
Pokračovanie nabudúce
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2015