Coursing a dostihy
(KR 6/2014)
História vzniku
Všetky chrty sa pôvodne používali ako poľovné psy loviace zrakom, využívajúcesvoju vysokú rýchlosť. Saluky a afganské chrty boli využívané na lov gaziel, barzoje a írske vlkodavy na lov vlkov a škótske jelenie psy na lov vysokej zveri.
Chrtie dostihy vznikli v podstate ako určitá náhrada lovu s chrtmi, ktorý už nebol možný, pretože zveribolo nedostatok. Počas storočí jej na britských ostrovoch ubúdalonielen preto, že sa menili prírodné podmienky, ale aj preto, že bola intenzívne lovenápomocou chrtov. Najskôr urobili majitelia panstiev opatrenia, ktorými bol poddaným lov zakázaný, a ostal výsadou šľachty. Neskôr už ani šľachta nemala čo loviť, niektoré druhy zvierat boli úplne vyhubené. Náhradou za stratenú záľubu sa stali dostihy chrtov. Vznikalina jednej strane terénne dostihy za živou návnadou, zajacom, nazývané coursing, na druhej strane primitívne základy neskorších dostihov na dráhe, za umelou návnadou, ktorým sa v angličtine hovorí racing.
Stalo sa to vo Veľkej Británii v roku 1576, keď vojvoda z Norfolku vyhlásil pravidlá lovu zajacov štvaním. Boli to vlastne prvé pravidlá coursingu. S malými zmenami platia tieto zásady dodnes, aj keď sa už s ohľadom na zákon o ochrane zvierat za živou návnadou nebehá. Behá sa za umelou návnadou ťahanou špeciálnym ťahacím zariadením, podobným ako pri dostihoch na dráhe. Klasický coursing za živou návnadou sa konal na určenom obdĺžnikovom priestranstve s rozmermi 300 x 250 metrov bez kríkov a iných úkrytov. Štartujúce chrty, greyhoundy, boli vypúšťané vo dvojici a zajac mal pred nimi určitý náskok. Dvaja rozhodcovia na koňoch túto štvanicu hodnotili. Posudzovali obratnosťa šikovnosť psov pri prenasledovaní zajaca podľa tzv. zákona lovu štvaním a sledovali, ktorý z nich ho ako prvý dobehne a zabije. Tento druh dostihov chrtov si vo Veľkej Británii a neskôr aj mimo nej našiel ďalších priaznivcov. Používa sa umelá návnada, ťahaná(podobne ako pri dostihoch na dráhe) špeciálnym ťahacím zariadením. Prvý terénny dostih za umelou návnadou sa uskutočnil v roku 1956 v Hamburgu.Sú však krajiny, napríklad Írsko, kde majú terénne dostihy za živým zajacom veľkú tradíciu a konajú sa dodnes.
V druhej polovici 20. storočia bol coursing v Európe prevažne iba doplnkom rovinných dostihov, príležitostným spestrením dostihovej sezóny. Od 90. rokov sa stáva obľúbeným v niektorých členských krajinách FCI, a tiež aj u nás, a je už plnohodnotnou súčasťou dostihového diania. Je tomu tak aj preto, že niektorým jedincom, ktoré nie sú na dráhe úspešné, sa na ňom darí. Niektorým plemenám, predovšetkým španielskemu galgovi a maďarskému chrtovi, vyhovuje terénny dostih viac ako dostihy na dráhe, pretože nie sútak rýchli ako greyhound, ale vynikajú vytrvalosťou. Dostihov v teréne sa zúčastňujú aj tie plemená, ktoré býva vidieť na dostihovej dráhe málokedy – napríklad škótsky jelení pes, írsky vlkodav, faraónsky pes, azawakh a podenkovia.
Dostihy, z ktorých sa neskôr vyvinul racing, začínali veľmi skromne, konávali sa ako viac-menej spontánne akcie na začiatku v priestranných, málo frekventovaných uliciach veľkých miest. Neboli to žiadne oficiálne súťaže, stretla sa len skupina majiteľov vipetov a záujemcov o stávky, ktoré boli neodmysliteľnou, ba hlavnou súčasťou takého podnikania. Natiahla sa návnada, pretekalo sa a stávkovalo. Takéto dostihy bývali predovšetkým záležitosťou pracovníkov tovární, baníkov a ďalších príslušníkov nižších spoločenských vrstiev, neskôr si však, predovšetkým kvôli stávkam, získali obľubu takmer celého obyvateľstva. Nekorunovaným kráľom dostihových dráh je síce greyhound, ale vipet, jeho menší príbuzný, má za sebou dlhšiu dostihovú minulosť. Dostihy pre vipety, aj keď neoficiálne, sa konali už v dobe, keď sa s greyhoundmi ešte lovila zver. Prvéneoficiálne dostihy vipetov sa konali v Anglicku už v 16. storočí. Z vedľajších mestských ulíc sa presťahovali najskôr na zvláštne, príležitostné a nakoniec aj stále dostihovédráhy, a neskôr na špeciálne štadióny, ktoré sú už dnes technicky veľmi dobre vybavené.
Prvé oficiálne dostihy boli usporiadané v roku 1776 vo Swaffhame v grófstve Norfolk, ale to už patrili greyhoundom, a vipety, vtedy nazývané „Snap Dog“ (pes na dolapenie), na nich slúžili ako živá návnada. Umelá návnada (králičia koža alebo igelitovýstrapec svetlej farby ťahaný navijakom) ich nahradila až neskôr. Vzápätí sa toto odvetvie chrtích dostihov rozšírilo nielen po celej Veľkej Británii, ale aj mimo nej.
Dnes sa behajú dostihy chrtov na dráhe buď v rámci FCI ako amatérske súťaže, a to predovšetkým v Európe, s výnimkou Španielska, alebo mimo FCI ako profesionálnepreteky. Tie sa konajú vo Veľkej Británii, v Španielsku, v severnej Afrike, v USA a v Austrálii. Na amatérskych dostihoch v Európe behajú nielen greyhoundy a vipety, ale aj afganské chrty, saluky, barzoje a príležitostne aj ďalšie plemená. Profesionálnych dostihov vo Veľkej Británii a v USA sa zúčastňujú výhradne greyhoundy, v Austrálii závodné greyhoundy a vipety, v krajinách Magrebu sloughi a v Španielsku úžitkovékrížence greyhoundov a španielskych galgov nazývané „anglo-galgo“, ktoré sú rýchlejšie než španielski galgovia a odolnejšie voči vysokým teplotám ovzdušia než greyhoundy.
Najdôležitejším poriadkom pre riadenie výkonu dostihového a coursingového športu je Medzinárodný dostihový a coursingový poriadok FCI a má niekoľko samostatných častí. Úvodné časti sú spoločné pre dostihy a coursing, ďalšie dve sa venujúpodrobnejšie obom športom. Obsahuje povinné odporúčania ohľadom bezpečnosti, dopingu, získania licencií, merania kohútikovej výšky vipetov a talianskych chrtíkov, uvádza vekové hranice, usporadúvanie pretekov, ustanovenia ohľadom medzinárodných pretekov, uvádza výklad pre získavanie medzinárodných dostihových a coursingových titulov. Záver tvorí výklad ohľadom titulov a vstupov jedincov do triedy pracovnej na
medzinárodných výstavách. Ako každý správny poriadok má aj dodatky, ktoré obsahujúinformácie o farbách a tvaroch dečky, ako aj o tvare a materiáloch náhubkov. Pre majiteľov psov je určite zaujímavý dodatok o povinnostiach veterinára.
V budúcom čísle: Coursing a dostihy – Coursing I.
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2014