Coursing a dostihy – Dostihy II.
(KR 10/2014)
Pri dostihových chrtoch malých plemien predchádza získaniu dostihovej licencie meranie kohútikovej výšky. Pre malé plemená je totiž predpísaná maximálna kohútiková výška, ktorú je potrebné pred získaním licencie overiť. Meranie vipetov a talianskych chrtíkov je známym strašiakom majiteľov, aj rozhodcov, ktorí sú ním poverení.
Problém pramení zo samotnej podstaty veci. Kohútiková výška je fenoménprevzatý z merania koní. Zatiaľ čo u koňa je kohútik nemenný bod, ktorý sa s postojom koňa nijako nepohybuje, u psa je táto situácia iná. Pri jeho meraní v rôznom postavení predných a zadných končatín a s rôznou polohou hlavy sa mení aj jeho kohútiková výška v rozpätí 1 až 2 centimetrov. Nie je to veľa, no práve to môže rozhodnúť o celom smerovaní kariéry psa. Pokiaľ totiž budú tieto centimetre nadštandard, je pes presunutý do kategórie šprintér, na ktorú sa stále prihliada ako na druhoradú.
V každej krajine sa meranie vykonáva inak, čoho výsledkom je široká škála veľkostí vipetov a talianskych chrtíkov na medzinárodných akciách. Continental Greyhound Racing Confederation tento problém riešila po svojom a meranie kohútikovej výšky u týchto plemien nevyžaduje. Pokiaľ má však pes behať v pretekoch zastrešovaných pod FCI, nezostáva nič iné, len meranie absolvovať. To prebieha v dopredu vypísaných termínoch približne trikrát ročne. Vykonáva sa dvakrát. Prvé meranie pred získaním dostihovej licencie vo veku minimálne jedného roka, druhé musí pes absolvovať pred začiatkom dostihovej sezóny, nasledujúcej po tej, v ktorej pes dovŕši dva roky.
Pri meraní sú prítomní dvaja vybraní exteriéroví rozhodcovia a registrátor dostihových licencií. V niektorých prípadoch neslúži dostihová licencia, bohužiaľ, iba k záznamu poradia v niektorom dostihu. Ak pes prejavuje väčší záujem o svojich súperov než o návnadu, ak na svojich súperov útočí a bráni im v behu, ak sa počas behu bez objektívneho dôvodu zastaví a dostih nedokončí, bude mu rozhodcom pravdepodobne udelená diskvalifikácia a bude zaznamenaná aj do licencie.
Ak pes získa svoju prvú diskvalifikáciu v danej sezóne, nič sa nedeje, môže ísť o momentálny výpadok, ktorý sa v budúcnosti už nikdy nebude opakovať. Preto po prvej diskvalifikácii dostane majiteľ licenciu od usporiadateľa späť a nečaká ho žiadne obmedzenie. Ak sa však v danej sezóne výpadok zopakuje a psovi bude udelená druhá diskvalifikácia, licenciu späť nedostane. Usporiadateľ ju zadrží, poskytne ju registrátorovi a psa čaká nútená mesačná prestávka bez dostihov. Túto nesmieme vyplňovať odpočinkom – je potrebné nacvičovať samostatné behy a upevňovať záujem o návnadu.
Pokiaľ pes dostane v jednej sezóne tretiu diskvalifikáciu, nasleduje prestávka až do konca sezóny. Ďalšia diskvalifikácia znamená stratu dostihovej licencie a možnosť ju opäť získať splnením licenčných skúšok. Ak je však pes opäť diskvalifikovaný štyrikrát počas ďalších dvoch rokov, prichádza o ňu navždy. Dôvodom k diskvalifikácii je okrem napádania súpera privolávanie psa do cieľa či už volaním alebo pískaním, povzbudzovanie k opusteniu štartovacích boxov, zastavenie psa bez podstatnej príčiny, alebo opustenie dráhy či coursingovej trate.
Veľký podiel na úspešnosti dostihového chrta majú aj genetické predpoklady. Ak plánujeme, že budeme so psom tráviť víkendy na dostihových dráhach, je nutné vybrať si také šteňa, ktoré má úspechy v tomto športe v génoch, a s dobrými výsledkami na dostihoch už u jeho predkov.
Na to, že strapec s kožkou sa má naháňať, je šteňa odmalička nutné navykať formou hry. Ak si strapec uloví, necháme mu ho pre pocit úspešného lovu roztrhať. Ak nemá polročné šteňa o strapec záujem, je nutné ho motivovať tým, že mu do strapca umiestnime maškrtu, ktorú si po ulovení z neho môže vytrhnúť a zjesť.
Po deviatom mesiaci veku môžeme skúsiť prvý tréning. Na dostihovej dráhe je najdôležitejší úspešný štart. Vždy zo štartovacích boxov, ktoré sú plechové, úzke a pes sa do nich musí zavrieť. Preto pri prvých tréningoch šteňa nechávame boxom len prebehnúť a necháme ho bežať len rovinky. Neskôr volíme dĺžku dráhy v závislosti od veku psa. Keď už boxom bez problémov prebieha a teší sa na korisťza ním, zavrieme predné dvere. Pes návnadu vidí, ale stretáva sa s prekážkou v podobe sklopných dverí, ktoré sa s hlukom otvárajú. Aj na toto si musí zvyknúť. V poslednej fáze zatvárame aj zadné dvere.
Zároveň s nácvikom boxov je nutné naučiť psa nosiť náhubok. Všetky plemená zúčastňujúce sa dostihov, s výnimkou talianskych chrtíkov, majú pri behu povinne nasadený náhubok. Musí byť z ľahkého materiálu a natoľko priestranný, aby v ňom pes aj pri veľmi rýchlom behu mohol bez problémov dýchať.Ideálne je začať s návykom na náhubok spolu so začiatkom tréningov. Obliekanie dostihovej dečky je to posledné, čo sa musí dostihový chrt naučiť. Následnou skúškou pre budúceho pretekára je prítomnosť ďalšieho psa na dráhe.
Afganské chrty a saluky sú od prírody samostatní lovci a príliš im nevyhovuje, keď sa musia za korisťou hnať spolu so štvornohou konkurenciou. Preto musí byť pobyt a beh v skupine dopredu starostlivo nacvičovaný dlho predtým, ako psy po prvýkrát vstúpia na bežeckú dráhu.
Počas tréningov by mal pes behať najskôr sám. Až keď je dokonalo zoznámený s náhubkom a boxami a je dobre fixovaný na návnadu, je možné ho pustiť na dráhu s iným psom. Partnera pre prvé spoločné behy svojho začiatočníka by mal majiteľ vyberať obzvlášť starostlivo. Mal by byť nekonfliktný, o niečo pomalší, ideálny je starší, skúsený chrt.
Dráha je určená pre šesť bežiacich psov, ktoré prenasledujú na oválnom tvare dráhy korisť. Keď sa chrt snaží dostať k vnútornému oblúku dráhy, môže dochádzať ku stretom. V tom prípade však pretekár nesmie prejaviť akýkoľvek záujem o svojich súperov, čo v skupine šiestich psov nie je vždy jednoduché. Jediným záujmom chrtieho bežca musí byť čo najrýchlejšie dobehnutie návnady. Nesmie ho rozptýliť nič, ani kričiaci ľudia, ani majiteľ bežiaci od štartu k cieľu, ani fotografi a diváci stojaci za cieľovou čiarou. Poslednú vec, ktorú by sa mal majiteľ budúceho dostihového chrta naučiť, je v čo najkratšom čase odviezť svojho psa od strapca, kým ho trhá, alebo na ňom stojí. Šancu zahryznúť svoju korisť musí dostať aj druhý pes.
Priebeh pretekov na dráhe začína tým, že štartér zástavkou rozbehne návnadu a následne sa otvoria štartovacie boxy. V tej chvíli sa zapne aj časomiera a psom sa meria čas, ktorý potrebujú na prebehnutie určitej dráhy. Časomiery sú elektronické a postup do ďalších behov a finále sa určuje podľa dosiahnutého času. Medzinárodný poriadok umožňuje ešte jedno postupové hodnotenie – podľa poradia v rozbehu. Toto sa používa vtedy, keď dráha nemá časomieru.
Neoddeliteľnou súčasťou hodnotenia je aj čistota behu psa. Ten musí v skupine šiestich psov bežať vždy čisto a zaujímať sa iba o návnadu. Toto pozorne sledujú rozhodcovia uprostred dráhy a v prípade akéhokoľvek náznaku snahy útočiť na súpera psa diskvalifikujú. To pre neho znamená, že sa v daný deň už na dráhu nedostane.
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2014