(KR 4/2015)
Už som bol spomenul, že môjmu štvornohému priateľovi modrookému Sivákovi pribudol pred časom do výbehu spoluobyvateľ, severský psík plemena samojed, Samko. Tiež som sa zmienil o skutočnosti, že Sivákovi pribudli roky a na dôvažok pridružila sa mu i nemoc.
Neostalo mi preto nič iné, len sa vybrať k veterinárovi do Banskej Bystrice. Nasledovalo dôkladné vyšetrenie, určenie diagnózy a užívanie nasadených liekov. Museli sme obaja veriť, že sa zdravotný stav zlepší a onemocnenie ustúpi. Spolu s malým Samkom sme chodili v trojici na prechádzky, zabávali sa na voľných priestranstvách, behali po lúkach a bolo nám spolu dobre. Čas sa míňal, prešlo leto a prišla jeseň. Samko zmohutnel a môj Sivák chradol. Začala mu vypadávať srsť, objavil som v moči krv a stratila sa chuť do jedla. Veterinár len pokrčil plecami, čím naznačil, že to nie je dobré. Ale prežívali sme ďalej. Chladnejšie dni dávali nádej, že sa bude dať viacej a intenzívnejšie behať, čím sa nám nálada zlepší a zdravotný stav možno tiež.
Začal som spomínať na časy, keď sme zvládali prejsť denne niekoľko desiatok kilometrov, keď nám sneh poslúžil, ako perina a veľa ľudí nám závidelo, aký je to pekný, pokojný a rozvážny psík. Keď som s ním niekde cestoval a bolo to často, viezol sa vždy v kufri auta. Dokonca sme mali už svoje miesta, kde sme sa po trase zastavovali na vyvenčenie. Prekvapilo ma, že spomínané pľace dokonale poznal a doslova sa za niekoľko minút vybehal, vykonal si potrebu a sám bez zavolania sa vrátil a naskočil na svoje miesto v kufri. Jeden krát sme boli vo Vysokých Tatrách, kde som bol ubytovaný v hoteli. Sivák mal svoje miesto v aute na parkovisku. Keď som ho bol večer nakŕmiť a potom sa ukladal na spanie, všimol si nás jeden manželský pár a položili mi otázku : „To naozaj bude spať ten Váš psík tu, nebojíte sa o neho ?“ Zbadali totiž, že nechávam trochu pootvorený kufor na aute. Ubezpečil som ich, že to mám vyskúšané a na auto vidím z okna izby, keby dačo. Keď sme chodili k svokre, to som mu ustielal zase v drevárni. A na vysokohorských túrach spával väčšinou so mnou v stane i keď mu to nebolo vždy po vôli. A keď som chodil k rodičom do mesta a šli sme si pobehať, museli sme prebehnúť niekoľko ulíc, aby sme sa dostali k rieke na val a potom do lesa. To ste mali počuť ten brechot všetkých uličných „orechov“ za plotom. Ale Sivák nikdy nereagoval a neodpovedal. Nepotreboval to, ako by sa ho to netýkalo.
Spomínam si, ako vedel brechať na paraglidingov, keď sa vznášali nad lúkou, kde sme sa hrávali. Jeden pristál neďaleko nás a Sivák mu uchmatol rukavicu. Hral sa s ňou a potom len pribehol a rukavicu mu priniesol. Alebo, ako strážil vnučku v kočiari pri ohnisku, keď som ja hľadal v lese drevo. Ani sa nepohol a striehol po kočiari a po mne, hoci ma nevidel. Ale teraz,…teraz to už nebol on. Smutne v koterci ležal a keď som prišiel, ani ušami nezakýval. Len Samko poskakoval a tešil sa, že ma vidí. Začal som tušiť, že môj kamarát už dlho zavýjať nebude.
Prišli studené jesenné dni a Sivák už nevychádzal z búdy. Odmietal stravu a ani pochúťky, ktoré mal rád nezožral. Boj so zákernou chorobou nakoniec prehral. Nadišiel pre mňa ten najhorší deň. Rozlúčka! Ale,… hrdo som Siváka pochoval. Nad jeho miestom je skala, ktorú sme s bratom nazvali „vlčou skalou“. Na nej, ešte ako malý psík, prvý krát zavýjal. A to mi navždy zostane v pamäti.
Nuž, maj sa tam dobre môj verný kamarát, „modrooký“ Sivák!
Koniec.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2015