(KR 3/2015)
Som jedným z tých, u ktorých láska ku psom prerástla do lásky k chovu čistokrvných psov (u mňa zlatých retrieverov) a následne do záľuby k poľovníctvu. V našej súčasnosti, poznačenej úbytkom malej zveri v revíroch, sú retrievery poľovne využívané najmä v bažantniciach. Dalo by sa povedať, že bažantnice sú ich tanečným parketom. Tam tancujeme radi a občas sa pritrafí i nepernaté spestrenie.
Ráno, po príchode do bažantnice, sme v pasci našli líšku. Strelci ešte nedošli, tak sme si skúsili vyjadrenie nepriateľského postoja k malým šelmám, tzv. „škodnej“. Neskôr, cez desiatovú prestávku, aport. Bella pozrela na líšku, potom na mňa, potom zas na líšku, zas na mňa, nervózne prestúpila, skúsila, pustila, nuž som ju povzbudil: – PRINES a DRŽ to PORIADNE! Povzbudená priniesla i odovzdala.
Názory na odvahu a ostrosť retrievera sú rôzne, väčšinou negatívne, poznačené ich nepoľovným využívaním, ak sa vôbec dá hovoriť o „využívaní“. Retrievery sú však stále (podľa FCI) poľovné psy a poľovnému psovi nepristane tuposť a strach z malých šeliem. V zmysle poľovného využitia na malé šelmy sú špecialistami na ostrosť norníky. Ostrosť nie je primárnou poľovnou vlastnosťou retrievera, ani sliediča, či stavača, ale… Mne nevadí, že patrím k menšine, ktorú väčšina „nechápe“. Vadilo by mi, ak by sa náš pes malých šeliem bál, nezvládol by na ne upozorniť, ani ich dohľadať a odmietol ich priniesť, keď to má byť poľovný retriever. Dnes sa už nemôžeme opýtať ľudí z Guisachanu [: júš-agan :] (Škótsko), ako to s goldenmi mysleli, no nemám pocit, že by som ich úmysly zradil.
Ing. Dušan Kollárik
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2015