(KR 3/2015)
Možno sa pýtate, čo mushing vôbec znamená. Je to šport, ktorý by sme mohli v krátkosti charakterizovať ako preteky psích záprahov.
Už ako malé dieťa som snívala o severskom psovi plemena sibírsky husky. Fascinovala ma ich sila a krása. Povedala som si: „Takého psa raz chcem mať. Keď budem veľká.“ Kým som sa k vysnívanému psíkovi dostala, muselo prejsť ešte veľmi veľa času. Nie každý si môže takého psa dovoliť, prípadne ho vôbec vlastniť. Ako sa hovorí – sny sú nato, aby sa plnili. Začala som chodiť všade, kde sa toto krásne plemeno dalo vidieť, teda najmä na výstavy a preteky psích záprahov. Vždy sa mi páčil sibírsky husky, a tak som si za ním tvrdo išla. Podotýkam, že som mala vopred premyslené, do čoho idem – husky potrebuje veľa pohybu, ale aj leňošenia.
16. novembra sa narodila Chantal. Prežívala som to veľmi intenzívne, akoby sa mi narodilo dieťa. Po troch mesiacoch som si ju vyzdvihla z chovateľskej stanice a odviezla domov. Chantal si veľmi rýchlo zvykla na teplo domova a hlavne na nás. Je to malá „opica“ – tak sme jej hovorili. Už od malička to bol živel so všetkým, čo k tomu patrí. Veľmi rada ťahá, behá, chodí na turistiky do hôr, pláva a rada sa vyváža vlakom – a nie hocijakým! Vidím v nej odraz seba samej, je mojím zrkadlom. Vybrala som si správne. Koncom leta sme začali trénovať na sucho – s bicyklom a korčuľami. Nie vždy sa jej chcelo ťahať a nie vždy mala na všetko náladu. Husky a je hlavne osobnosť, vždy si pôjde po svojom. Ja som však presne taká istá…
V Auguste minulého roka sme začali cestovať na Zamagurie, kde začali naše príbehy a zážitky ako s filmu. Patrí do nich aj Slovák Vladimír Morávek, viacnásobný Majster Slovenska v psích záprahoch. Očaril nielen mňa, ale aj moju štvornohú kamarátku. Naučil ma v oblasti mushingu veľa neoceniteľného, za čo mu patrí veľká vďaka.
Krajina zvaná Pieniny má v sebe veľa mágie, pokoja a čara. Poslúžila mi ako balzam na dušu, ale aj ako tréningový priestor pre Chantaline približne jedenásťkilometrové behy popri bicykli. Turistiky do kopcov u nás v Bratislave nájdete, nie však také strmé ako v Pieninách. Mala som čo robiť, aby som vôbec vyšla prvé kopce Tri Koruny, na ktoré sme vyrazili o pol štvrtej ráno, aby sme stihli krásny východ slnka. A podarilo sa. Začala som žiť ako na filmovom plátne, výrazne sa vzďaľujúc od života, ktorý som žila predtým. Stereotyp istotne každý z nás pozná. Chantal mi zmenila život! V tom najlepšom zmysle slova.
Prišla zima a s ňou sneh. Keď som sa postavila na sánky, prvým pocitom bola veľká neistota. Mala som veľký strach z pádu. Nakoniec to však bola nádhera. Vždy som si myslela, aké to bude ľahké, no realita ma prekvapila. Mushing sa od toho, čo som predvádzala na sánkach, na míľu vzďaľoval. Na všetko treba čas a hlavne sa nesmieme vzdávať! Pády boli, aj budú.
Prvé preteky som absolvovala tohto roku na Detvianskej Hute 2015 – Hutnianska stopa. Trať bola krásna rovná, miestami vlnitá, slnko nádherne svietilo a hrialo. Ľudia prichádzali s úsmevom na tvári a s veľkou radosťou, že môžu vidieť sane ťahajúce severské psy a maznať a fotiť sa s nimi – veď presne to isté som robila aj ja pred rokmi. Hodina do môjho štartu sa však krátila, pribúdal aj stres a nervozita vôkol. Pripravovala som sa s moju sučkou husky a požičaným aljašským malamutom. Súťažila som v kategórii D1 – šprint na 8km trať. Poviem vám, byť na trati, a úplne sama, je nádhera. Je to relax a krása v jednom, ale aj poriadna makačka. Na druhý deň prišla obrovská búrka, pre ktorú boli neskôr preteky zrušené.
Druhé preteky sa konali na Králikoch – VISEGRAD CUP 2015. Ako-tak som už vedela, o čo ide, preto mi to ako nováčikovi išlo lepšie. Počasie bolo opäť krásne v obidva dni. Bola som tu s dvoma huskymi – druhého som mala opäť požičaného, keďže vlastním len svoju sučku. Tieto preteky boli čímsi výnimočné od začiatku. Pre mňa najmä traťou. Nebola tak rovná ako pri mojej prvej skúsenosti, sem-tam sa objavila zákruta, čo ju robilo náročnejšou. Vďaka tomu som si uvedomila, že to chce viac a viac trénovať a neustále na sebe pracovať. Psy ťahali o dušu, „šlapalo“ im to spolu.
Pýtate sa, ako to všetko stíham? Mala som sen, preto som si za svojím cieľom išla. Ešte stále to nie je to pravé orchové, ale pracujem na tom. Život v Bratislave je tvrdá realita a mushing ma z nej spolu so Chantal vytiahol. Veľa cestujeme, ale užívame si to. Horšia je nutnosť po pár dňoch sa vrátiť a zaradiť sa. Život s mushingom a sibírskym husky je nádhera, adrenalín a prebratie k životu. Teším sa na ďalšie preteky a nové zážitky…
Katarína Fábryová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2015