Psí liečitelia, strážne psy bohov
(KR 4/2013)
Psí liečitelia
Per Apollinem medicum et Aesculapium, Hygiamque et Panaceam iure iurando affirmo et Deos Deasque omnes testor, me quantum viribus et iudicio valuero, quod nunc iuro et ex scripto spondeo plane observaturum. (Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei, aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať.)
Už ako naznačuje prvá časť vety Hippokratovej prísahy, napísanej v 5.storočí p.n.l. – „Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva…“, praktická rímska medicína bola popri nepohodlí, neistote a istom spôsobe nebezpečenstva úzko spojená so svetom bohov. Nie náhodou sa tak do vtedajšej väčšiny grécko-rímskeho sveta rozšíril kult Apolóna s prívlastkom najlepšieho liečiteľa. Odkedy bol pes zasvätený tomuto božstvu, dotvára jeho celkový obraz a niekedy týmito liečivými schopnosťami aj sám disponuje.
Vo fáze vstrebávania klasickej Gréckej spoločnosti Rímskou ríšou sa však razantne mení predstava o psoch ako obetných zvieratách na myšlienku, že psy, ktoré uzdravujú, by sa mali radšej chovať, a nie zabíjať. Tento úmysel sa postupom času zhmotnil do podoby jedného z najprosperujúcejších kultov, trvajúceho viac než tisíc rokov. Počas rímskej vlády nastáva čas jeho nositeľa, aby zatienil moc svojho nesmrteľného otca a stal sa najvyšším bohom lekárstva.
Asklépiov kult
Asklepia – grécko-rímsky boh lekárstva, syn boha Apolóna a jeho smrteľnej milenky. Býva zobrazovaný ako fúzatý muž so psom a barlou ovinutou hadom. Táto mytologická postava, spomínaná už v Homérových básňach, bola pravdepodobne sčasti ovplyvnená životom skutočného lekára. Po určitej dobe jeho smrti sa z doktora stáva poloboh. Neskôr, keď sa začali príbehy o jeho liečivej sile rýchlo rozširovať a násobiť, bol povýšený do božskej pozície.
Tešiac sa z mimoriadnej popularity boli Asklépeiá (grécky Αζκληπιείο90) s hlavným centrom v Epidaure strediská prístupné každému, kto vyhľadával uzdravenie. Tieto liečebné „svätyne“ sa skladali z jednej alebo viacerých verejných priestorov, kde sa zrejme usporadúvali masové slávnosti a obete, doplnené krídlami menších súkromných komôr.
Čo sa týka samotného náboženského systému, stúpenci boli vyzývaní k tomu, aby vzniesli svoje prosby priamo k bohom. Tu nastupujú kňazi, ktorí zohrávali sekundárnu úlohu v pomáhaní a podporovaní uctievačov tým, že poskytovali výklad ich snov a osobných skúseností. Aj z týchto dôvodov boli Asklépeiá vybavené „Abatonmi“ – miestnosťami na spanie, ktoré slúžili k oddychu stúpencov po náročnom dni strávenom meditáciami, modlitbami a očistnými obradmi. Odpočívaním na pohovkách, lôžkach či dokonca tvrdej kamennej podlahe sa usilovali o „inkubáciu“ – chrámový spánok, prostredníctvom ktorého mohol Asklépios vykonať kompletnú liečbu alebo aspoň poskytnúť predpis. Akýmisi prostredníkmi v tomto procese boli kynoterapeuti – chrámoví psi, ktorých postavenie liečiteľov pretrvalo od prechodu Apolóna k Asklépiovi. Malé až stredne veľké psy sa buď prechádzali alebo ležali medzi uctievačmi a lízaním rán postihnutých miest vykonávali božie nariadenia.
Vďaka potvrdeniam spokojných zákazníkov zaznamenaných na dlaždiciach a kovových doskách viditeľne umiestnených v chráme poznáme konkrétne prípady psieho uzdravovania: „Thuson z Hermiony, slepý chlapec, mal psom v blízkosti chrámu oblízané oči a odišiel vyliečený,“ stojí na jednej Epidaurijskej tabuľke. Podobne chlapec z Aeginy „mal na krku tumor. Keď prišiel k bohu, jeden z posvätných psov ho vyliečil svojím jazykom, zatiaľ čo bol pri vedomí.“
Toto presvedčenie sa odráža vo francúzskom prísloví: „Langue de chien, sert de medicine. (Psí jazyk slúži ako liek.)”
Z vďačnosti boli obetované vence, obetné zvieratá, keramika, mince a kovové sošky psov. Podobizne kedysi trpiacich častí tela nechávali pred oltármi, čo vzbudzovalo dôveru v budúcich chrámových návštevníkoch. V tomto prípade by sa nemalo zabúdať na niektoré psy, ktorým sa dostalo vďaky od klientov v podobe medom sladených koláčov a iných dobrôt.
Z medicínskeho hľadiska by psy skutočne mohli liečiť ľudí, obzvlášť ak bola choroba psychosomatická. Niektoré antické psy sa taktiež mohli prejavovať sklonom k lokalizácii zranenia alebo nadmerných tumorov a so svojím vynikajúcim čuchovým zmyslom boli schopné rozlíšiť proteínové usporiadanie, špecifické pre zhubné nádory, takže kňazi či lekári mohli pokračovať v podobe menších zákrokov. Napokon, starovekí Rimania boli vysokokvalifikovaní vo výrobe skalpelov, klieští a iných lekárskych nástrojov.
Súčasné chemické analýzy preukázali, že psie sliny, i keď v menšej miere, majú antibakteriálne vlastnosti. A teda v antickom svete, kde dezinfekčné postupy neboli prakticky známe, bolo psie ošetrenie infikovanej plochy jedným z menej nebezpečných predpisov.
Strážne psy bohov
Oltáre obsypané striebornými, zlatými a bronzovými ďakovnými obeťami boli obrovským lákadlom pre lupičov, takže akési multifunkčné využívanie chrámových psov aj kvôli zamedzovaniu krádeží bolo viac než výhodné.
Akýsi zlodej bol prichytený pri čine v aténskom Asklépeiu liečiteľským psom, ktorý sa po neúspešnom pokuse varovať stráž rozhodol prenasledovať kriminálnika naspäť domov. Krádež bola nakoniec spozorovaná kňazmi a pátranie vedené oným psom sa skončilo chytením páchateľa. Pri tej príležitosti bolo uznesené zvláštne nariadenie, v ktorom stálo, že tento pes má byť odmenený jedlom za verejné výdaje, a že kňazi Asklépia by sa mali o neho starať po zvyšok jeho života, aj za predpokladu, že by už viac nemohol vykonávať prácu kynoterapeuta.
Niekoľko ďalších kultov sa ujalo myšlienky využívať psy ako chrámovú stráž, no treba podotknúť, že tieto sa podstatne líšili od priateľských a prítulných psov Asklépeií. K ich kompetenciám patrilo vynášanie svojich vlastných rozsudkov nad novými prosebníkmi, alebo pôsobili ako štvornohí chrámoví „vyhadzovači“, pričom rozdávali tresty za nepatričné uctievanie.
Napríklad chrám boha Adrana (boh ohňa, uctievaný pôvodnými obyvateľmi Sicílie. Jeho uctievanie sa praktizovalo na celom ostrove, ale najmä v meste Adranus blízko pohoria Etna.) na Sicílii si vydržiaval najmenej tisícku „posvätných“ psov. Počas dňa sa stali mierne vychovanými zvieracími poslami, ktorí boli zapojení do chrámových obradov a vítali nových návštevníkov pri vstupe do chrámu. Po dni, počas ktorého sa pripíjalo na počesť božstva, sa mohli motajúci vyznávači tešiť psiemu sprievodu až domov. No v prípade,že sa začali správať neprimerane, im psy roztrhali odev na kúsky.
Dokonca i psy Dionýza, boha vína a úrodnosti, divoko útočili na toho, kto prekážal hudobníkom zamestnaným v jeho chráme.
Hermanubis
Silné zapôsobenie pantheonu egyptských bohov na Grékov dalo vzniknúť nanajvýš zaujímavej kombinácii Anubisa (staroegyptského boha so psou hlavou a vládcu podsvetia) s Hermom (gréckym sprievodcom svetom mŕtvych, ktorý bol v rímskej mytológii stotožňovaný s bohom Merkurom). Výsledkom tohto synkretizmu bol zrod boha Hermanuba (gr.‛Ερμανοσβις).
Aj napriek zjavnej podobe s Anubisom bol priateľský, správajúci sa domestikovane a v mnohom bol podobný krátkouchým honiacim psom Grécko-Rímskych športovcov. Tradičná egyptská riasená suknica bola nahradená krátkou rímskou tógou, doplnenou ťažkým vlneným plášťom prehodeným cez rameno a okrídlenými sandálmi na nohách. Podobne ako Asklépius mal hadom prepletenú barlu v jednej ruke, zatiaľ čo v druhej niesol kvitnúcu palmovú ratolesť, symbol radosti a znovuzrodenia.
Rímsky filozof a komik Lucius Apuleius (124 – 170 p.n.l.) nám pri príležitosti zmienky o spojenej slávnosti Isis a Hermanuba podal zaujímavý opis jeho maľovanej drevenej podobizne, ktorá sa týčila nad sprievodom. „Posol bohov, nadpozemský a príšerný, predvádzal jeho vysoko vztýčenú psiu hlavu a krk, striedavo meniacu sa tvár – čiernu ako noc a zlatú ako deň…“ Uvedené farby predstavujú dualitu tohto boha ako symbolu smrti, úpadku a patróna ľudského vzkriesenia. Preto dvojfarebná tvár, s temnotou naznačujúcou smrť, a zlatom, farbou slnka, pripomínajúcou život.
Jeho úlohou bolo sprevádzať a pomáhať dušiam, nakoľko ovládal zariekadlá na zdolanie nepriateľských duchov a prekonávanie zamknutých brán. Časom dokonca získal povesť ochrancu tehotných žien a stal sa sympatizantom mužov, ktorí dúfali, že získajú lásku ženy.
Tento kult nielen pretrval, ale dokonca rozkvital s tisíckami uctievačov putujúcich každoročne do jeho Alexandrijskej svätyne, nazývanej Anubeion, jedného z najvýznamnejších chrámov v ríši. Jeho sviatky boli povestné, pričom aj prosebníci boli zapájaní do hekatomb, (gr. ἑκαηόμβη) – zvieracích obetí, pozostávajúcich zo sto kusov hovädzieho dobytka. Hermanubovi boli obetované prúty z rýdzeho zlata, ako aj zlaté misy na popíjanie a strieborné podobizne boha. Podobne ako chrámy Asklépia a Anubisa, Hermanubove svätyne boli zaplnené psami, uctievané verejnosťou – síce nie až tak ako liečitelia, ale jednoducho ako jeho pozemskí predstavitelia.
Rané kresťanstvo
Podobne ako Kristus, Asklépios bol láskavým uzdravovateľom a aj napriek snahe Gnostikov zdiskreditovať ho ako pohanského „ničiteľa duší“ ľudia veľmi neradi ignorovali dôkazy stáročia trvajúceho vykonávania zázračných uzdravení. (Gnózaje súhrnné označenie pre mystický náboženský prúd, ktorý silne ovplyvnil neskorú antickú kultúru. V staršom období bol považovaný za kresťanskú herézu, moderná veda však bez pochyby zistila jeho autonómný pôvod. Gnóza sa vyvinula v prostredí helénizovanej židovskej diaspóry vo veľkých kultúrnych centrách Stredomoria na začiatku letopočtu. Jednalo sa prevažne o náboženstvo stredných mestských vrstiev, nespokojných so stratou politického vplyvu v Rímskej ríši. Medzi hlavné zdroje patrí svojrázne uchopené židovské náboženstvo, novoplatónska a novopythagorejská filozofia a antické mystériá. Existovala už na začiatku letopočtu a vyvíjala sa paralelne s kresťanstvom, do 4. storočia n.l. aj v jeho vnútri. Gnostici sa veľmi často v neskorom období pohybovali vo vnútri kresťanských obcí a neskoršie cirkvi, kde sa však sami považovali za privilegovaných, vediacich medzi nevediacimi.) Nielen bezbožné pohanské obrady, ale hlavne táto príťažlivosť Asklépiovho náboženstva, boli dôvodom ohromného strachu a obáv raných Gnostikov. Pod vládou konvertovaného a zanieteného cisára Konštantína (306 – 377 n.l.) boli Asklépeiá na Aigíne a v Kilíkii zničené, pretože ako tvrdí rímsky pozorovateľ Eusebius, Asklépios „odvádzal“ príliš veľa ľudí od „skutočného spasenia“. Čím viac získavalo kresťanstvo na popularite, tým viac upadali Asklépeiá a navyše bol tento proces urýchlený vandalizmom raných kresťanov, ktorí systematicky ničili maľby, sochy a verejné oltáre v celom impériu, zatiaľ čo prevzali mnohé z pohanských chrámových obradov, aby vyhoveli rastúcim potrebám ich vlastných chrámov.
História nám nedokáže poskytnúť informácie o osude liečiteľských psov z týchto chrámov, ale uvádza hnev raných kresťanských fanatikov, ktorí ich pravdepodobne zabili na mieste, alebo ich v lepšom prípade aspoň vyhnali z domov na ulicu.
Asklépiov kult si na nejaký čas udržal nejasnú budúcnosť vo vzdialenejších kútoch ríše, ale jeho uctievači boli aj naďalej prenasledovaní pre praktikovanie viery. Nech už je to akokoľvek, vplyv tohto božského liečiteľa a patróna doktorov nezanikol úplne. Kresťanské chrámy sa často zakladali na zvyškoch Asklépeí, vrátane Epidauru, Korintu a Ríma.
Dedičstvo kynoterapeutov si našlo nové uplatnenie v kresťanskej ére, najskôr v podobe psa, ktorý olizoval bolestivé miesta chorého žobráka Lazára, vzkrieseného Kristom.
Hermanubovi sa prekvapivo podarilo uniknúť hnevu gnostikov tak, že sa premenil na viac „prístupného“ kresťanským predstavám v podobe svätého Krištofa Kynocefala.V tvárnych rokoch kresťanstva sa prosebníci dokonca pohrávali s predstavou zlúčenia Hermanuba s Kristom tak, že boha znázorňovali so psou hlavou a roztiahnutými rukami v tvare kríža; poprípade s krucifixom, ktorý zvieral pred veriacim.
Jeho premena sa začala pravdepodobne s gnostickým príbehom o pohanskom mužovi obrovskej postavy, ktorý preniesol Krista v detskej podobe cez rozbúrenú rieku do bezpečia. Ten ho pokrstil a dal mu meno Christophorus, čo v gréčtine znamená – ten,kto nosí Krista. Krištof bol v Biblii zvečnený ako ochranca, pomocník a podstatou „pes“ Pána, vďaka čomu bolo pomerne ľahké príbeh skĺbiť s Hermanubovou tradíciou. Čo sa týka vzhľadu, Hermanubis (s ešte stále psou hlavou) držal meče, kopije a krucifixy, nástroje každého Kristovho bojovníka.
Dokonca i v prostredí gréckej pravoslávnej cirkvi, kde sv. Krištofa nepoznali ako „Kristovho nosiča“, môžeme nájsť narážky Hermanubovho zotrvania. Podľa ústnej tradície bol Krištof predtým príťažlivým rímskym vojakom, ktorý mal kvôli svojej kráse neustále problémy s oboma pohlaviami. Jedného dňa vyslovil nahlas prianie stať sa nepekným, aby sa z týchto problémov dostal, a vzápätí mu narástla psia hlava.
So súmrakom grécko-rímskej kultúry sa nasledovníci Hermanuba postupne pripravovali na jeho znovuzrodenie do novej ríše. Postupom času bol nevedomky zvečnený v ikonografickom reťazci, ktorý siahal naspäť až tritisíc rokov k Wepwawetovi, egyptskému strážcovi mŕtvych. Akási hlboko zakorenená potreba psej ochrany alebo spoločnosti sa opakovala v priebehu celého staroveku až po rané kresťanstvo v podobe Anuba, neskôr Hermanuba a nakoniec sv. Krištofa.
V budúcom čísle: Mená rímskych psov
Bc. Miroslava Malinová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2013