Psy v klasickom svete
(KR 2/2013)
Egejská oblasť, do ktorej spadá Grécko a priľahlé ostrovy, západná časť Malej Ázie, či Kréta, bola v piatom storočí p.n.l. posiata prístavnými mestami. S rozširovaním obchodných ciest narastal okrem exportu materiálu a produktov do vtedy známeho sveta aj dopyt po rôznych exotických zvieratách. Cestujúci aristokrati a obchodníci, nadchnutí rozmanitosťou divokých zvierat, ich vyvážali domov, aby nimi zásobili súkromné zverince, alebo ich zamestnali v stávkových zápasoch. Dokonca ani domestikované posvätné mačky z Egypta neunikli ich pozornosti a boli mnohokrát pašované z krajiny, aby sa postavili gréckym loveckým psom. Takýmto spôsobom vzniká populárny obrázok mačiek a psov ako smrteľných nepriateľov.
Psy sú jedinými zvieratami, ktoré okamžite spoznajú svojho pána aj keby ho náhodou stretli ako cudzinca. Sú jediné spomedzi zvierat, ktoré reagujú na svoje meno a rozpoznávajú hlasy rodiny. Pamätajú si cestu, po ktorej raz prešli, akokoľvek dávno to bolo. Okrem človeka nemá žiadny iný tvor tak skvelú pamäť.
Sociálne postavenie psov
Aristoteles uvádza tri užitočné typy psov podľa mena – Epirotický, Lakónsky a Molosský – rozdelené podľa funkcie a sociálneho postavenia ich pánov, ak ich vôbec mali. Lakónske psy patrili k najviac oceneným zvieratám. Bohatí ľudia ich vyhľadávali pre schopnosť hnať rýchlu zver, akou sú zajace či jelene, a potom pozorovať, ako ich trhajú na kusy. Táto rasa, pochádzajúca pravdepodobne z egyptských exportov, si užívala výhod v spoločnosti zámožných, napríklad aj počas každoročných slávností bohyne Artemis. Tie prebiehali obetovaním teliat, kôz alebo oviec a pečením ich mäsa na ohromnej hostine, ktorej sa zúčastňovali ako páni, tak aj ich psy, zahrnuté vencami kvetov. Na počesť boha Meleata sa zas konali púte k posvätnému miestu na kopci, ktorý sa nachádzal za Epidaurom. Nazýval sa Kynortion a pri príležitosti obete sa tu prosilo o šťastie pri love a požehnávalo sa psom. V tomto bode je dôležité uvedomiť si, že len tie najlepšie z najlepších psov sa stali nesmrteľnými v klasickom umení a písomných dielach.
Psy ako obetné zvieratá
Nižšia trieda psov si zriedka užívala výsad náležiacich Lakónskemu plemenu. Namiesto toho patrili k najpopulárnejším obetným zvieratám klasického Grécka, pravdepodobne preto, že boli dostupné pre najchudobnejších obyvateľov.
Počas 25. júla prebiehal Kunophontes, schválený masaker psov, ktorého cieľom bolo uspokojiť bohov, odvrátiť prudké dažde a suchá. Stovky šteniat či psov bez domova zahynulo pod nožom na obetných oltároch počas tohto krvavého sviatku. O dvojnásobnej smole sa dá hovoriť v prípade čiernych psov, ktoré boli preferované na očistné rituály a špeciálne prosby bohom. Ušetrené neboli ani pri obetiach bohyni Hekate, kráľovnej podsvetia a bohyni smrti. V jej mene sa zabíjali dospelé čierne psy na križovatkách ciest, aby sa tak zaručila bezpečná cesta. Zabíjali ich aj pre očistenie domu po narodení dieťaťa, aby sa zbavili nepokojných duchov. V oblasti Boiótie dochádzalo k jednému obzvlášť odpornému obradu, ktorý bol spojený s rozseknutím psa na dve časti, pomedzi ktoré sa následne prechádzalo.
Tradícia obetovania šteniat pretrvala do raného kresťanského obdobia, ako preukázali nedávne výkopy pozdĺž rieky Tiber v meste Lugnano v Tabernii, ktoré sa nachádza v južnej Umbrii, zhruba 70 kilometrov severne od moderného Ríma, kde bolo objavené antické rímske pohrebisko datované do rokov 300 – 450 n.l. Doposiaľ sa objavilo 47 hrobov novorodencov a detí, ktoré, ako sa predpokladá, zahynuli pri vypuknutí malárie. Kostrové pozostatky množstva psov, väčšinou starých menej než šesť mesiacov, boli rozptýlené medzi detskými hrobmi. Štyri zvieratá boli prakticky celé, ale viacero častí sa nenachádzalo pri zvyškoch tela, čo potvrdzujú popisy Plinia Staršieho, podľa ktorých sa malo za to, že šteňatá pohlcovali choroby, podobným spôsobom ako špongia vodu. Po „nasiaknutí“ by mali byť následne spolu s chorobou zlikvidované. Jeden šteňací hrob obsahoval len hlavu, ďalšie štyri zas lebky bez spodných čeľustí. Na druhej strane hroby ďalších troch šteniat obsahovali čeľuste bez lebky. Iným zas hlava chýbala úplne.
Pes a medicína
Náboženské kulty neboli jedinými znižovateľmi stavov psov bez domova. Vynikajúci grécky lekár ClaudiusGalenus, alebo jednoducho Galen (129 – 199 n.l.), posielal bežne svojich učňov odchytávať pouličné psy, aby sa stali súčasťou jeho anatomických skúmaní, pretože ich fyziológiu považoval za „blízku človeku“. Pred obecenstvom študentov a lekárov Galen rozrezaním brušnej dutiny živých zvierat demonštroval peristaltický pohyb gastrointestinálneho traktu, čo zároveň predstavuje najranejší doklad odbornej vivisekcie. (Táto prax bola s nadšením oživená vďaka výskumníkom 19. storočia.)
Psy v gréckej mytológii
Keďže psy sú, rovnako ako mnohé iné zvieratá, neodmysliteľnou súčasťou starovekých príbehov bohov a ľudí, uvediem aspoň tieto príklady z gréckej tradície.
Cerberus – symbol podsvetia, notoricky známy strážca vchodu do Hádovej ríše, syn stohlavého obra Tyfóna a položeny-polohada Echidny. S jeho troma hlavami, okolo šije vinúcimi sa hadmi a chvostom, ktorý končil dračou hlavou, sa výborne hodil na funkciu, ktorú zastával. Keď by sme si odmysleli jeho beštiálny vzhľad, zistíme, že toto postavou mohutné a strach naháňajúce zviera veľmi pripomína Molosské plemeno. Vďaka takmer deväťdesiatim vázovým maľbám, na ktorých je vyobrazený s Heraklom, si teda dokážeme urobiť pomerne dobrý obrázok o tom, ako plemeno asi vyzeralo v období antického Grécka.
Argos – Odyseov staručký pes, jediný, kto ho spoznal, keď sa vrátil z dlhého putovania z trójskej vojny. Jeho osud patrí medzi najdojímavejšie príbehy vernosti zvieraťa a človeka. Na základe nasledujúcej pasáže z Homérovej Odysey predpokladám, že sa jedná o cenného Lakónskeho loveckého psa.
Kynizmus (názov odvodený od gréckeho slova eýůí – pes) Bola to antická filozofická škola, ktorú založil v 4. st. p.n.l. Antisthenes, a trvala takmer 1000 rokov. Jej prívrženci, kynikovia, opovrhovali vymoženosťami civilizácie a konvenciami bežného života, uprednostňovali jednoduchosť, skromnosť a snažili sa vystačiť si s minimom vecí. Najznámejším predstaviteľom, ktorý tieto cnosti doviedol do dôsledkov a rozhodol sa podľa nich žiť, je Díogenés zo Sinópé. Opovrhoval všetkým majetkom, vlastnil len misku z vydlabanej dyne, ale aj tú zahanbene zahodil, keď videl, že pes sa dokáže napiť aj bez nej. Veril, že ľudské bytosti žijú neprirodzene, pokrytecky a najlepšie by urobili, keby sa učili od psov. Okrem vykonávania prirodzených telesných potrieb na verejnosti bez akéhokoľvek znepokojenia zje pes čokoľvek a nerobí si starosti, kde bude spať. Psy žijú v prítomnosti, bez obáv a nepotrebujú žiadne nároky na nezrozumiteľnú filozofiu. Okrem týchto cností dokáže pes vycítiť, kto je nepriateľ, a kto nie. Na rozdiel od tých, ktorí buď klamú, alebo sú oklamaní, psy na znak vernosti poctivo zaštekajú. Díogenés uviedol: „Psy hryzú svojich nepriateľov, ja hryziem svojich priateľov, aby som ich zachránil.“ Díogenés bol jediným skutočne slobodným občanom svojej doby, vedomý si toho, že všetci ostatní sú otrokmi pýchy, strachu, zármutku, žiadostivosti a hlavne slasti.
V budúcom čísle: Hlavné typy psov
Bc. Miroslava Malinová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2013