(KR 2/2013)
Írsky teriér je moja srdcovka, to o mne každý vie. Rada o nich zbieram rôzne informácie v literatúre, časopisoch a nedávno som sa dostala k naozaj zaujímavému čítaniu vďaka skúsenému poľovníkovi z Čiech, ktorý má cairn teriéra, poľuje s ním a tiež ho zaujímajú írske teriéry. Poslal mi kópiu historického dielka, ktorého 1. vydanie bolo vytlačené v roku 1916 pod názvom „Po stopách a na love levov“, autor Vilém Nemec.
Pán Nemec ako „odborný cestovateľ Afrikou“, ako sa píše v záhlaví tohto diela, opisuje svoje lovy byvolov, levov, antilop a iných veľkých zvierat žijúcich na tomto kontinente. Iste, v tej dobe existovalo veľa podobných cestovateľov a lovcov, ale čo ma na tomto dielku upútalo, bol popis psov, s ktorými sa autor zúčastňoval poľovačiek. Mňa zaujala zmienka o teriéroch, najmä o írskych, ktoré pán Nemec vlastnil. Toto len dokazuje známu skutočnosť, že v 20-tych rokoch minulého storočia boli írske teriéry mimoriadne obľúbené a používali sa aj na lov, dokonca veľkých šeliem. Citujem: „Zmienil som sa o tom, že vyhľadávať leva poľovníckou posliedkou nie je odporučiteľné, avšak nechcem tvrdiť, že by to bolo vždy bezvýsledné – ýsledok býva len náhodný, a vtedy stojí za námahu, ak máte po ruke dobrých psov. Otázka psích pomocníkov pri love africkej zveri mi v prvých rokoch pobytu v Afrike stále ležala na srdci a vyskúšal som ich celé rady. Domorodé africké psy nestoja za veľa a z európskych importovaných zas máloktorý znesie africké podnebie.
Naše stavače, farbiare a duriče nielen že stratia v Afrike svoju najcennejšiu vlastnosť, čuch, ale zničia sa už v prvých mesiacoch afrického pobytu. Zato dobre prospievajú všetky druhy teriérov. Choval som tam nielen foxteriéry a jazvečíky, ktoré nie sú u Európanov usadených v Afrike zvláštnym zjavom, ale aj sky teriéry, írske a airedale teriéry. Tieto všetky môžu byť vhodné pre africké lovy – avšak to, čo dokáže írsky teriér, aj surový, pre lov úplne necvičený, presahuje všetky medze. Antilo pa, lev, byvol, slon – všetko mu je hračkou a myslím, že sa nebojí ani „vlastnej svokry“! Hneď po ňom nasledujú foxteriéry. Pre svoj hustý, hrubý porast sa hodí pre Afriku foxteriér hrubosrstý a jazvečík. Zo psov, ktorí so mnou v Afrike lovili, a ktoré som si z Európy zaobstaral, a zas späť do Európy priviezol, najlepší a najspoľahlivejší bol írsky teriér Prides-Sunky, ktorý nedávno vo veku 16 rokov uhynul. Jemu ďakujem za vysliedenie a ulovenie mnohej zastrelenej vzácnej zveri, napr. leva, nosorožca, dvoch byvolov a celého radu antilop. Na jednej z mojich výprav ma sprevádzalo mojich šesť európskych psov, a síce: Prides-Sunky a Bob – írske teriéry, Trepov – hrubosrstý foxteriér, Ramses – silný svalnatý jazvečík, a dva airedale teriéry Poky a Lady.“
Ďalej v tejto knihe autor veľmi napínavo popisuje, akým spôsobom lovil s týmito psami také veľké šelmy, ako je lev, a ako mu írsky teriér Prides-Sunky zachránil život, keď vybehol pred neho proti zranenému levovi, a nielenže ho na leva upozornil, ale odpútal pozornosť tejto šelmy, aby sa nevrhla na lovca. Keď pozorujem moje írčanky, ako sa spokojne rozvaľujú v teple našej obývačky, kladiem si otázku, či by ma vedeli takto neohrozene ochrániť, v našich podmienkach minimálne pred medveďom alebo diviakom. Verím, že v kritickej situácii by to dokázali, pretože v ich hrudi bije statočné srdce zdedené po predkoch, takých, akým bol Prides-Sunky. Keď sa začal organizovaný chov írskeho teriéra na Slovensku (prvý záznam v plemennej knihe SPKP je z roku 1953), boli to poľovníci a lesníci, ktorí ho chovali predovšetkým na lov diviakov, ale nezľakol sa ani medveďa či rysa. Niektorí poľovníci mi popisovali zážitky v situáciách, keď sa írčan postavil aj oveľa väčšiemu a silnej šiemu nepriateľovi, presne tak, ako sa o tom píše v štandarde plemena. Preto v mojom chove testujem povahy a trvám na typických vyrovnaných jedincoch, ktoré nie sú bojazlivé, ani agresívne, čo sa skutočne u írskych teriérov objavuje celkom výnimočne a je to vysoko nežiaduce.
Na írskych teriéroch ma fascinuje, že v čase, keď necítia ohrozenie, majú výraz „baránka“, ktorý sa v momente ohrozenia vie zmeniť na „diabla“. Tiež sa vedia veľmi jemne správať k deťom, ale keď cítia ohrozenie svojej rodiny, vedia sa postaviť na obranu veľmi razantne. Keď mám ktorúkoľvek zo svojich sučiek v práci, ľudia, ktorí k nám prídu, často s uznaním hovoria, aké sú pokojné, milé voči ľuďom a poslušné, keď im prikážem, aby išli na miesto. Nikto by od nich nečakal, že na poľovačke sa správajú ako lovci a duria diviaky s takou chuťou a odvahou, až je tá premena neuveriteľná. Milujú pobyt v lese, či už je to poľovačka, výcvik alebo len prechádzka, zbožňujú akékoľvek športové aktivity v prírode. Majú vynikajúcu orientáciu v teréne, aj v cudzom. Ešte sa mi nestalo, že by sa mi v lese stratili, vždy sa vedia po stope vrátiť ku mne, alebo sa vrátia k autu, ktorým sme prišli. To na nich oceňujem. Sisi má rada vodu, aportuje z nej, a keď sme ju vzali k moru, nevedeli sme ju z neho v prvé dni dostať. Bola úplne fascinovaná plávaním v slanej vode, vôbec jej to nevadilo. Správne vychovaný írsky teriér musí byť nekonfliktný, s dobrým vzťahom k ľuďom a deťom, vždy dobre naladený, v žiadom prípade nesmie byť zbytočne uštekaný. Určite neplatí paušálne, že pes írčan sa rád zapája do šarvátok s inými psami. Pokiaľ ho cudzí pes neohrozí, nemal by sa biť. Keďže za vyše 30 rokov chovu tohto plemena prešlo mojimi rukami niekoľko jedincov s typickými povahami, viem to zhodnotiť.
Írsky teriér je oddaný svojej rodine a pánovi, ale nedá sa povedať, že by bol psom jediného pána. V rodine rešpektuje aj ostatných členov rodiny a pri správnej výchove vie, kde je jeho miesto vo „svorke“. Keď som išla na dovolenku, nikdy nebol problém umiestniť írčanky u známych alebo rodiny. Rýchlo pochopili, že je to len dočasné a že sa majú správať slušne. Raz som dokonca svoju staršiu sučku nechala u známych, ktorí majú dvoch írčanov, ale aj dospelú mačku. Bolo veľmi zábavné sledovať Tinu, ktorá preženie v našej štvrti každú mačku s pasiou, ako túto mačku domácich ignorovala, tvárila sa, že tam žiadna mačka nie je, skrátka vedela, že mačka je tam doma a ona je len na návšteve. Iné je, keď má írčan pocit, že ho vytrhli z jeho rodiny. Nedávno som mala takúto skúsenosť so sučkou Zairou, ktorú jej majiteľ, starší pán, musel z rodinných dôvodov vrátiť k nám. Myslela som, že len dočasne, a že jej nájdem nový domov. Fakt je, že som z toho mala obavy, jednak preto, že Zaira mala už 6 rokov, a jednak som si kládla otázku, či si zvykne na moje suky a nové prostredie. V prvé dni sa neustále snažila utiecť – iste sa chcela vrátiť ku svojmu majiteľovi, asi mala pocit, že sme ju uniesli. Pri prekonávaní prekážok bola veľmi vynaliezavá. Vytrhala latky na dverách psinca za päť minút s neuveriteľnou silou, za moment bola vonku, tak sme ju zavreli do dielne, ale keď sa dostala von, opäť sa snažila ujsť. Náš dom ohradzuje na niektorých miestach až 4-metrový múr. Prekonala plot a dvakrát skočila z tohto vysokého múru bez zranenia.
Našťastie sme ju hneď odchytili, takže sa jej nepodarilo utiecť ďaleko. Keď som ju priviazala na vodítku pred reštauráciou, kde sme s kolegyňou chodili na obed, pozerali sme cez okno v nemom úžase, ako si Zaira dokáže zubami odviazať remeň zaviazaný na dva uzly. Podarilo sa jej to niekoľkokrát za sebou. Po tejto skúsenosti sme remeň vyväzovali tak vysoko, že už na neho nedočiahla. Trvalo týždeň, kým sa prepracovala k nám do obývačky až na gauč, predtým žila len v kotci v malom mestečku. Syn nakoniec podľahol a pustil ju dnu. Odvtedy ju už ani raz nenapadlo utekať, ani sa nesnaží oslobodiť z vodítka, zvykla si na celkom nové situácie v meste, bez problémov ju môžem viezť autom, vlakom, nechať ju čakať pred obchodom aj hodinu, ničoho sa nebojí a dôveruje nám. Vlastne sa mi potvrdilo, že aj starší írčan, keď nebol skazený zlým zaobchádzaním a má dobrú povahu, nemá problém zaradiť sa aj do novej rodiny a plnohodnotne v nej fungovať. Za dobré zaobchádzanie vie byť mimoriadne vďačný. Dôležitá je dobrá socializácia v šteňacom veku. Je rozhodujúca, aby zo psa vyrástol vyrovnaný jedinec. Potom írčan urobí všetko, čo jeho pán od neho očakáva, lebo to robí naozaj rád. Priam visí očami na človeku, akoby hovoril: „Povedz, čo mám urobiť, a ja to vykonám!“ Preto nie je ťažké vycvičiť ich na akúkoľvek činnosť, či už je to lov, kynologické športy, záchranárčina alebo aj canisterapia. Írčan je skrátka pes, o ktorom sa dá povedať, že je „do koča, aj do voza“. V každom prípade je to plemeno temperamentné, ktoré má rado pohyb, činnosť a nehodí sa pre ľudí, ktorí sú ochotní venovať len minimálny čas vychádzkam a spoločnej činnosti so psom. Írčan je pes pre celú rodinu, kamarát a spoločník detí, od ktorých veľa znesie a toleruje aj drsnejší spôsob hry, spoločník pre pána pri poľovačkách či športových aktivitách, pri turistike s celou rodinou, ale veľmi rád trávi čas, napríklad, aj s paničkou v kuchyni a rád sleduje, čo sa deje pri varení a či sa mu neujde nejaká maškrta. Pretože írsky teriér je všade tam, kde je jeho „svorka“. Je to skrátka spoločník v dobrom i zlom a vie aj citlivo vnímať, keď sa niečo v rodine deje. Vtedy akoby sa upreným pohľadom pýtal: „Deje sa tu niečo?“ Také sú však aj iné psy, to je jasné. Každý si nájde to „svoje plemeno“, to je na tom to pestré a krásne, lebo tak ako psy, ani ľudia nie sú rovnakí, máme rôzne povahy, temperament a tiež požiadavky na svojich štvornohých priateľov, a tak to má byť.
Každý by si mal vybrať to „svoje“ plemeno, ktoré mu sadne a prinesie celej rodine radosť a potešenie zo psieho kamaráta. Ja som si vybrala pred 34 rokmi írskeho teriéra, určite to bolo aj pod vplyvom románu Jacka Londona, Jerry z ostrovov. Írsky teriér, tento sympatický, temperamentný pes s odvážnym srdcom, sa tak stal súčasťou našej rodiny a dokonale splnil moje očakávania.
Anna Cwieceková, foto: Nora Tatárová a archív autora
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2013