Požiadavky na povahové vlastnosti psa
(KR 2/2013)
Pri výbere psa vhodného na canisterapiu si treba uvedomiť, že povahové vlastnosti sú niečím, s čím sa pes narodí, a nie tým, čo ho tvrdým tréningom naučíme. Každý pes je cvičiteľný a vycvičiteľný, nie každý má však povahu na to, aby zvládal obrovskú psychickú záťaž. Pri výbere psa vhodného na canisterapiu tiež nie je dôležité plemeno, ale jedinec ako taký.
Aký by teda mal byť pes vhodný na canisterapiu? Najdôležitejšou vlastnosťou je vyrovnanosť. To znamená – pokojné reakcie psa na akúkoľvek situáciu, záťaž. Je veľmi dôležité, aby psík poznal čo najviac stresových situácií. Psa, ktorého chceme využívať v canisterapii, by sme mali postupne zoznamovať nielen s ľuďmi či zvieratami, ale i s rôznymi predmetmi, zvukmi, pachmi, dopravnými prostriedkami… Mal by byť zvyknutý a mal by pokojne reagovať napr. na zvuk vysávača, fénu, či iných domácich spotrebičov, taktiež by mal pokojne zvládať cestovanie nielen autom, ale aj inými dopravnými prostriedkami – autobusom, vlakom, a podobne.
To, že chceme psíka využívať v canisterapii, musíme vedieť už pri jeho narodení. Mali by sme poznať všetky detaily jeho vývinu a chovných podmienok u chovateľa. Ak psík počas tohto obdobia prežije nejakú traumu, ktorá sa môže prejaviť v inej podobnej situácii, mali by sme o tom vedieť. Býva to, napríklad, zlá skúsenosť s padajúcim predmetom či nepríjemným zvukom. Ak na túto situáciu nebude psovod pripravený, resp. nepreverí psa v iných podobných situáciách, ten môže nečakanou reakciou pri výkone canisterapie narobiť viac škody než úžitku.
Takmer každý pes má nejakú negatívnu skúsenosť z návštevy veterinára. Či už ide o liečbu ochorenia, alebo len o bežné očkovanie. Samozrejme, týmto skúsenostiam sa nedá nijako predísť, je však veľmi potrebné sledovať reakcie psa. Pri výkone canisterapie sa pes určite stretne so zdravotníckym personálom, ktorý mu môže negatívnu skúsenosť pripomenúť.
Ďalšou spojitosťou medzi veterinárnou ambulanciou a nemocničným prostredím môžu byť rôzne pachy dezinfekčných prostriedkov. Je veľmi dôležité, aby v týchto situáciách reagoval pokojne. V zdravotníckych zariadeniach sa pes pri výkone canisterapie môže stretnúť aj s klientmi s barlami alebo klientmi pohybujúcimi sa na invalidnom vozíku. Musí reagovať bez známok strachu, neistoty, agresivity. Už od šteňacieho veku by sme ho preto mali zvykať na rôzne podobné predmety, napr. na metlu či bicykel, ktoré svojím tvarom a pachom barly a invalidný vozík pripomínajú.
Ďalšou požiadavkou na psa využívaného v canisterapii je vyrovnaná reakcia na akýkoľvek kontakt s človekom. Pri výkone canisterapie sa nestretá len s hladením a maznaním. Vo väčšine prípadov ide o nešetrné zaobchádzanie, prudké pohyby, nečakané dotyky vyplývajúce zo stupňa telesného či duševného postihnutia klientov. Akýkoľvek prejav agresivity či útoku v sebaobrane je neprípustný. Na preverenie týchto reakcií však nestačí iba jedna skúška, trvajúca niekoľko minút. Pri dlhšie trvajúcom psychickom nátlaku sa môže pokojné správanie psa zmeniť. Preto je veľmi dôležité psa postupne vystavovať stále vyššej psychickej záťaži a sledovať prípadné zmeny v keho správaní. Až potom ho môžeme preveriť skúškou, na základe ktorej získa oprávnenie pracovať ako pes – terapeut.
Ak psík spĺňa povahové predpoklady na výkon canisterapie (čiže to, čo má vrodené), musí si dôsledne osvojiť povely základnej poslušnosti (čiže to, čo ho naučíme). Najdôležitejšími povelmi (nielen v canisterapii) sú privolanie a odloženie.
Privolanie – pes musí na pokyn psovoda ihneď zanechať akúkoľvek činnosť a prísť najkratšou cestou k psovodovi.
Odloženie – pes musí do odvolania zotrvať na tom mieste, kde ho psovod zanechal, a to i pri rôznych rušivých vplyvoch. Ďalšie základné povely, ktoré by mal pes – terapeut, ovládať, sú – sadni, ľahni, vstaň, aport, nesmieš.
Tieto povely by mal vykonať, aj keď sú vydané inou osobou než psovodom.
Ovládanie rôznych trikov nie je v canisterapii prvoradé, môže však byť veľkou pomocou pri prekonávaní bariéry vo vzťahu klienta k psovi. Tu už závisí od kreativity psovoda a zručností psa, k akým kúskom sa spoločne dopracujú. Mnoho psovodov využíva prvky dogdancingu, iní zasa preferujú používanie výcvikových predmetov alebo prekonávanie rôznych prekážok.
Na ilustráciu môžeme vymenovať niekoľko takýchto trikov: panáčkovanie alebo prosenie (pes sedí, predné labky zodvihne do vzduchu), klaňanie sa alebo „kliky“ (predné labky sú v polohe ležmo, zadok zodvihnutý dohora), hanbenie sa (pes si labkou šúcha nos), kotúľanie, odbíjanie lopty, ainé. Azda každý pes – terapeut, ovláda podávanie labky.
Požiadavky pre výkon canisterapie však nie sú kladené len na psa, ale aj na psovoda. V dnešnej dobe je veľmi módne vykonávať canisterapiu. Mnoho ľudí si zaobstará psa a po krátkom čase zistí, aké je to „milé“, keď ľudia psíka zbožňujú a on sa od nich nechá hladiť. Pre vylepšenie svojho imagu sa majiteľ psa rozhodne, že s ním začne vykonávať canisterapiu, v lepšom prípade aspoň absolvuje canisterapeutické skúšky. Je to chyba. Človek, ktorý nemá so psom predchádzajúce skúsenosti, nepozná etológiu zvierat a nevie predvídať ich reakcie, nemôže canisterapiu vykonávať. Na to, aby sa mohol zaradiť medzi canisterapeutické tímy, potrebuje detailne poznať správanie psov, a hlavne – musí vedieť psa dokonale ovládať.
Ďalšou požiadavkou na psovoda je zmysel pre zodpovednosť. Psovod musí poznať svojho psa, jeho zmýšľanie i povahové vlastnosti a uvedomiť si, že pri výkone canisterapie sa pes dostane do krízových situácií, kedy musí zachovať pokoj. Pripraviť psa iba na jednotlivé disciplíny skúšok canisterapie s vedomím, že prvotné prirodzené reakcie na navodené situácie boli úplne iné a v reálnej situácii by pes reagoval skratovo, je veľmi nezodpovedné.
Psovod by mal mať rozhľad v oblasti kynológie všeobecne, ale i konkrétne v oblasti canisterapie. Mal by vedieť určiť, na ktoré činnosti, metódy, či do akého prostredia sa jeho pes hodí. Napríklad – ak je psík veselej povahy, môže sa hodiť trebárs k deťom, mazlivý psík bude užitočný napríklad v nemocničnom prostredí či v domove dôchodcov, pes s pokojnejšou povahou môže vyhovovať klientom s duševnými poruchami.
Na Slovensku sa v dnešnej dobe venuje canisterapii niekoľko kynologických klubov, mnohé z nich majú vypracovaný skúšobný poriadok a organizujú skúšky pre psov – terapeutov. Aj keď zatiaľ neexistuje strešná organizácia, ktorá by tieto kluby spájala, postup pri preskúšaní psov – terapeutov, je veľmi podobný. Psovod musí pred prvým testovaním absolvovať určitú prípravu (niekde sú to výcvikové hodiny, inde napr. prípravný kurz, a pod.), až potom sa môže so psom zúčastniť canisterapeutických skúšok. Pri skúškach sú skupinou figurantov navodzované záťažové situácie, s ktorými sa pes pri výkone canisterapie stretne. Skúšobná komisia preskúša nielen povahu a reakcie psa, ale aj schopnosť psovoda psa ovládať a spoluprácu psovoda a psa ako celku. Skúšky, a teda aj canisterapiu ako takú, smie vykonávať iba osoba staršia ako 18 rokov, pes by mal byť starší ako 18 mesiacov. Zhora nie je ohraničený ani vek psovoda, ani vek psa, u psa však treba prihliadať na možné neprimerané reakcie z dôvodu zvýšenej citlivosti (bolestivosti) vo vyššom veku. Certifikát o vhodnosti psa – terapeuta, je vydávaný na jeden rok, po uplynutí ktorého je potrebné preskúšanie. Po troch preskúšaniach môže byť certifikát vydaný na dva roky.
V budúcom čísle: Canisterapia v škole
PaedDr. Jana Nechalová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2013