(KR 3/2012)
významný český chovateľ anglických kokeršpanielov
Predstavujeme zahraničných rozhodcov
Keď si predstavím plemeno anglický kokeršpaniel a listujem v pamäti veľmi hlboko, vynorí sa meno Pavel Šulcek – dlhoročný významný český chovateľ tohto plemena. Z jeho chovateľskej stanice Z VEJMÍNKU vyšlo mnoho veľmi krásnych a veľmi úspešných anglických kokeršpanielov. Pavel je zároveň medzinárodným rozhodcom exteriéru VIII. skupiny FCI, a my sa s ním budeme mať možnosť stretnúť na Špeciálnej výstave Klubu chovateľov poľovných sliedičov 23. júna 2012 v Sielnici, kde bude posudzovať.
Prečo si si vybral práve plemeno anglický kokeršpaniel?
Písal sa rok 1971 a ja som dostal darček od rodičov – vysnívaného psa – čierneho anglického kokeršpaniela. Zamiloval som sa do tohto plemena pre jeho neskutočne mäkký a sladký výraz. V tom čase som toho, prirodzene, o chove a zaobchádzaní so psami nevedel veľa. Bol to však určite moment, kedy som sa rozhodol venovať sa kokrom dôsledne, do hĺbky.
Odkedy chováš?
Moja prvá suka, na ktorej bol založený môj chov, sa narodila v roku 1980 a volala sa Sofi z Malé Kamenné. No už roky predtým som chodil po výstavách a s detským úžasom som sledoval dianie okolo kokrov. Môj prvý vrh sa narodil v roku 1983 a do súčasnosti ich bolo viac než 110. Vždy som chápal zmysel chovu ako snahu o zdokonaľovanie plemena a tomuto cieľu som všetko podriadil. Jednoducho som chcel chovať kokrov vždy lepších a lepších… To sa však nezaobišlo bez intenzívneho štúdia všetkej dostupnej literatúry a rodokmeňov psov vo svete. Mnohokrát, snáď aj 25-krát, som vycestoval s mojimi sukami kryť do zahraničia, vždy so špičkovými psami, väčšinou s anglickým rodokmeňom. V tom období som importoval štyroch psov zo „západného“ Nemecka a neskôr päť kokrov z kolísky chovu kokrov – z Anglicka. Od toho času som v chove pokračoval už len na anglických psoch. Od roku 1993 cestujem do Anglicka dosť pravidelne, či už k priateľom -chovateľom, na klubovú výstavu Cocker Clubu, alebo na výstavu Cruft’s, kde som niekoľkokrát aj vystavoval. Snáď sa mi darí prevziať z ich chovu to dobré…
Odkedy a ktoré plemená posudzuješ?
Posudzujem viac ako 10 rokov celú VIII. skupinu FCI – teda sliediče, prinášače a vodné psy. Moje milované plemená sú však stále španieli.
Na ktoré rozhodovanie a vystavovanie rád spomínaš?
Vždy rád posudzujem špeciálne a klubové výstavy. Sú to komorné, slávnostné akcie Klubov, a preto majú vždy úžasnú atmosféru. Vystavoval som na stovkách výstav v rôznych kútoch Európy. Nezabudnuteľné zážitky mám z víťazstiev BOB & BIS na Klubových výstavách s mojím Q Quettadene Once More v Maďarsku a 2x v Nemecku, vždy u anglických rozhodcov. Jeho dcéra – Inspector Liz z Vejmínku – sa v roku 2003 stala Klubovou víťazkou, získala BOB a porazila 139 psov. Jeho vnuka, I.Ch Bastiena z Vejminku, som vystavoval v roku 2008 v open class na Cruft’s, kde sa v konkurencii dvadsiatich, prevažne anglických Show Championov, výborne umiestnil. Bol som vtedy prvým Čechom s českým odchovom na tejto obrovskej akcii. Niekoľko mojich psov sa pýši titulom „COCKER OF THE YEAR“ v Českej republike.
Musím však zdôrazniť, že počet výstavných titulov pre mňa nie je merítkom kvality psa. Mnoho mojich súk sa šampiónkami nikdy nestalo a napriek tomu výrazne posunuli môj chov dopredu.
Čo sa podľa teba zmenilo za roky vo výstavných kruhoch?
Zodpovedať túto otázku vyžaduje viacero uhlov pohľadu. V Anglicku, oproti situácii približne spred dvadsiatich rokov, sa mnoho nezmenilo. Snáď to nebude odo mňa veľmi odvážne, keď poviem, že tam chov skôr stagnuje. Vytratili sa veľké chovy, ktoré ponúkali viac línií. Chovom sa dnes živí stále menej a menej chovateľov, prevláda „hobby chov“. Línie sú veľmi premiešané a myslím, že to pre budúcnosť nie je dobré. Anglicko však stále produkuje ročne plus mínus 20 000 šteniat kokrov a je svetovým lídrom.
V Čechách po roku 1989 a otvorení hraníc pre cestovanie nastal boom v importoch a celkovo začali chovatelia so svojimi psami cestovať na „Západ“. U nás sa genofond skôr zväčšoval. Chcem však zdôrazniť, že celý zázrak anglickej kynológie je postavený na selekcii, na umení selektovať. Toto je nutné aplikovať do našich podmienok. Myslím si, že sa to dnes u nás nerobí dosť dobre. Mnoho chovateľov sa snaží do chovu pretlačiť čo najviac šteniat zo svojich chovov, niekedy pochybných kvalít. Vzniká nadprodukcia šteniat, čo plemeno poškodzuje.
Bohužiaľ, k mojej veľkej ľútosti, k tomu prispievajú aj tzv. „allroundi“ , rozhodcovia, ktorí sa občas nehanbia ohodnotiť titulom aj veľmi podpriemerné zvieratá. Asi sa tomu nedá zabrániť, počet výstav z roka na rok pribúda. Organizovať výstavu je dobrý business zo strany usporiadateľov a honba za titulmi vystavovateľov ešte stále láka.
Čo sa týka kvality psov v kruhoch, každý čas prinesie psov dobrých, aj menej dobrých. Dnešní kokri majú viac srsti, ktorá nie je vždy kvalitná, takže prináša skôr problémy než potešenie. Pre mňa je vždy dôležitejšia štruktúra a kvalita srsti než jej dĺžka. Viac srsti nie vždy znamená lepšieho psa. Myslím si, že dnes majú kokri lepšie kostry, lepšie uhlenia, ale horšie sú na tom hlavy. Vytráca sa ich sladký výraz. Hlavy sú často popisované ako dobré len preto, že lepšie nie sú. Určite sa zlepšil handling, ten sa s minulosťou nedá vôbec porovnať.
Rád by som použil jednu myšlienku, ktorú by mali mať na pamäti všetci chovatelia a rozhodcovia:
„Vyváženosť je kľúčom k dokonalosti a dokonalosť – čo je špičková kvalita – leží niekde uprostred štandardu.“
Nehľadajme extrémy, štandard o nich vôbec nehovorí. Majme na pamäti pôvodné poslanie poľovných psov, a takto sa na nich aj pozerajme.
Čo praješ slovenskej kynológii?
Slovenskej kynológii prajem veľa šťastia, zdravého sedliackeho rozumu a mnoho chovateľských individualít, ktoré posunú ktorékoľvek plemeno dopredu.
Ďakujeme za múdre a krásne myšlienky o chove a všetkom, čo k nemu patrí. Veľmi radi sa s Tebou stretneme v kruhu, či už IN alebo IN IN.
Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2012