Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 7/2014)
Západná časť Nízkych Tatier – Veľká Chochuľa, Malá Chochuľa a Prašivá – je dominantné pohorie, na ktoré je impozantný pohľad z Donovál. Väčšina návštevníkov pri pohľade na tento 5,5 km dlhý masív okamžite zatúži uskutočniť turistický výstup práve tam, neuvedomujúc si náročnosť trasy pre výšku tejto hory a prevýšenie, ktoré ich čaká.
Ja som mal to šťastie, že som žil v tomto prostredí plné tri desiatky rokov, a tak mi opakované výstupy na Veľkú Chochuľu (1753 m), či samotnú Prašivú, nepripadali náročné a bral som ich ako obyčajnú turistiku. V každom ročnom období som urobil niekoľko výstupov sám alebo s priateľmi či s turistami. Jednu takúto turistiku, ktorú som uskutočnil na sklonku leta i s Modrookým Sivákom, vám musím rozpovedať. Pamätám si to, akoby to bolo dnes.
Na hrebeni Prašivej, presnejšie pod kótou Košarisko (1694 m), žila niekoľko rokov veľká rodina svišťov. Táto časť Prašivej tvorí akýsi kotol s prudkým svahom obráteným na juhovýchod. Väčšie i menšie kamene pokrývajú celý svah, v ktorom je plno prirodzených úkrytov, ako stvorených práve pre svište. Vedel som o nich už dávnejšie, a vždy keď som tu bol, tešil som sa, že ich uvidím. No a teraz, keď som mal i kamaráta Siváka, zaujímalo ma, aká bude jeho reakcia. Chodník pre turistov je úplne mimo tejto lokality, a tak tu majú svište pomerný pokoj. Vždy od júna do začiatku septembra som ich mohol pozorovať.
Bolo predpoludnie okolo jedenástej hodiny a so Sivákom sme sa učupili v dolinke za kosodrevinu vo vzdialenosti cca 30 m, aby sme mohli vidieť pobehujúce svište. Bolo ich asi desať. Presne sa však nedali zrátať, nakoľko neustále pobehovali. Niektoré vo vzpriamenej polohe pozorovali okolie ako na stráži. Sem-tam sa ozval prenikavý piskot a svište v momente zmizli v skalách. Ale len nakrátko. O pár minút vykukli a opäť sa venovali obľúbenému pobehovaniu. Sivák ich najskôr nevidel a i ja som si pomáhal ďalekohľadom. Po nejakom čase však svište spozoroval a zbystril pozornosť. Musel som ho držať a dať mu najavo, že to nemôže byť jeho korisť. Na každý pohyb svišťov prudko mykal hlavou a bolo zjavné, že ho toto divadlo zaujalo. Vydržali sme takto skoro dve hodiny. Už-už sme si chceli oddýchnuť, keď som v tom spozoroval niečo divné.
Dva svište zvláštne doskakovali do tretieho a postrkovali ho. Tento akoby sa vôbec nebránil. Bol schúlený a nakoniec sa prestal hýbať. Po chvíli sa agresívne svište stratili v skalách, ale ten jeden tam nehybne ostal. Začal som si uvedomovať krutú realitu svištieho zákona prežitia. Pochopil som, že onen svišť je buď chorý, alebo starý. Keďže tu v horách sa o pár dní bude končiť leto, svište sa odoberú na zimný spánok a v norách nemôžu ponechať starých a chorých. Inak by neprežili.
Slnko sa začalo stáčať na západ a na „svišťom“ svahu sa objavil tieň. Všetky svište sa ukryli a ja som v ďalekohľade jasne videl toho jedného, skrčeného vedľa veľkej skaly. Bolo okolo štvrtej hodiny popoludní, keď som sa spolu so Sivákom vybral smerom k nemu, aby som zistil situáciu. Sivák prudko ťahal a dychtivo sa snažil dostať k svišťovi prvý. Necelé dva metre pred ním zostal nehybne stáť. To už som i ja mohol konštatovať, že svišť nežije. Môj predpoklad sa potvrdil. Bol to starý svišť, ktorého už rodina vypovedala zo svojho spoločenstva. Sivák ho krátko oňuchal a viac oňho nejavil záujem. Priznám sa, bolo mi trošku smutno, ale zákon prírody je už taký. Krutý, ale spravodlivý.
O dva týždne som bol na Prašivej znovu. Zbieral som brusnice a samozrejme ma opäť lákalo „svišťovisko“. Ale po svišťoch už nebolo ani stopy. Svah osirel. A nebol tam už ani starý svišť. Určite sa stal potravou krkavcov alebo líšky.
Aj Sivák smutne pozeral po skalách, akoby si uvedomoval, aká zvláštna ukážka fungovania prírody sa tu prednedávnom stala.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2014