(KR 3/2014)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Laikovi by sa zdalo, že severského psa s krásnou srsťou, a ktorý viac ako pol roka žije v chladnom prostredí a na snehu, netreba skoro vôbec kúpať. Jeho srsť je stále nadýchaná, vyváľaná v snehu, takže parazity nemajú v jeho prípade šancu. Možno stačí len dobre vyčesať a hotovo.
Ale opak je pravdou. Aj o takýchto psov sa treba riadne starať. Je známe, že tieto plemená majú „mastnú“ srsť, ktorá zabraňuje jej premočeniu, čím udržuje správnu telesnú teplotu. Preto som musel môjho Siváka pravidelne kúpať, správne česať a aplikovať mu potrebné preparáty a kozmetiku. Samozrejme, že v zime to bolo jednoduchšie, pretože „kúpeľ“ naozaj pozostával z riadneho vyváľania sa v sypkom snehu a potom už len z vyčesania. Keď však nastali teplé dni a sneh sa roztopil, bol som i ja nútený pristúpiť k riadnej očiste. Pokiaľ sa to obišlo len s vystriekaním hadicou a nejakým šampónom, to ešte šlo. Problém nastal vtedy, keď sme sa vybrali k potoku a nútil som Siváka vliezť do vody. K takému kúpaniu mal odpor. Dalo mi to dosť námahy, aby som ho týmto spôsobom vôbec namočil. Bránil sa a dával mi najavo, že mu je kúpanie vo väčšej vode nepríjemné, respektíve že sa vody bojí. Dokonca som si všimol, že keď boli po daždi kaluže, obchádzal ich, a ak sa to nedalo, veľmi čudne dvíhal labky, akoby ho voda pálila.
Skúšal som na neho kadejaké triky, ale nič nezaberalo. Bol veľmi bystrý, lebo keď som, napríklad, preskočil potok a on zostal na druhom brehu, vždy hľadal miesto, kde bol potok najužší, a tam ho prebehol. Nakoniec som to vzdal, prestal ho už trápiť a zaradil som ho medzi „neplavcov“.
Keď mal asi dva a pol roka, bol som s ním u mojich rodičov na krátkej dovolenke. Bola jar, príjemne teplo, a tak sme šli na prechádzku okolo rieky Nitry. Rieka je v týchto miestach zregulovaná a v zákrutách má upravené tzv. záplavové územia. Tu som dal Sivákovi voľno a on pobehoval po veľkom priestranstve až k samotnému toku rieky. Nitra je tu široká približne 14 m, hlboká 1,5 až 2 m a pomerne rýchlo tečie. Keďže bola jar, vody bolo naozaj dosť. Sivák sa zastavil na kraji strmšieho svahu a so záujmom pozoroval tok rieky. Voda unášala kúsky dreva, menšie konáre, a to ho zaujalo, keďže boli v pohybe.
Zrazu mimoriadne spozornel, napol sa ako struna, a než som si všimol, čo sa deje, Sivák sa vrhol do rieky. V jej strede plával kŕdeľ divých kačíc. Hojdali sa na vlnách, voda ich unášala a na moje obrovské prekvapenie môj Sivák plával za nimi. Doslova som klusal po brehu, aby som bol v strede diania. Hneď som pochopil, že Sivák nemá žiadnu šancu kačice dohoniť, pretože tie asi po dvadsiatich metroch vzlietli proti prúdu rieky a boli preč. Sivák zrazu stratil cieľ svojho náhleho záujmu, začal sa vo vode čudne točiť a tok ho prudko unášal. Za neustáleho klusania po brehu som na neho volal, aby ma zbadal, lebo bol stále v strede rieky. Na moje veľké prekvapenie sa netopil, ale plával. Až asi po 100 m sa tok rieky spomalil a Sivák doplával k brehu. Zišiel som až k nemu a pomohol mu vystúpiť z vody. Pootriasal sa, začal sa čudne chvieť a stále pozeral na rieku. Zrejme nechápal, čo sa stalo, veď sa prvýkrát kúpal v rieke, ale čo kúpal, on plával! Kačice sme už potom nevideli, len zo Siváka ešte dlho kvapkala voda a doma som ho musel vyutierať a vysušiť.
A tak som ho od tohto dňa musel vyradiť zradu neplavcov a slávnostne ho „pasovať“ na plavca, lebo to dokázal sám, i keď mu k tomu dopomohli obyčajné kačice.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2014