(KR 7/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Vždy na jar, keď sa v dolinke zvanej „Medvedia“ objavila rastlina medvedí cesnak, absolvoval som už niekoľko rokov nepretržite, dvojdňový výstup na západnú časť Nízkych Tatier, Prašivú.
No a nemohol som tak neurobiť ani teraz, keď som vlastnil „Bieleho Tesáka“, ako som v duchu volal môjho Modrookého siváka. Masív, ktorý mal byť naším spoločným cieľom, býval vždy v tomto ročnom období ešte stále pokrytý množstvom snehu. V noci skoro vždy mrzlo, ale cez deň už slniečko veselo svietilo a návštevníci hôr sa opaľovali a krášlili svoje tváre „bronzom“. Sneh bol tvrdý, dalo sa po ňom dobre kráčať a nebolo nutné rešpektovať značkovaný chodník, ktorý i tak nebolo vlastne vidieť. Prichystal som potrebnú zimnú výstroj, lyže, zásoby na dva dni, samozrejme pre obidvoch a okolo 14,00 hod. sme vyrazili smerom k takmer 1800 m vysokej hore.
V hlbokej doline pod masívom hory som stretol chlapcov z Horskej služby, ktorí sa vracali z „výšlapu“ na pásoch a zlyžovania žľabu. Prehodili sme pár slov na kvalitu snehu, pohladili môjho spoločníka a kamarátskym podaním rúk sme sa rozlúčili. Pomalým kľučkovaním po zamrznutom snehu sme sa asi po hodine dostali do záveru hlbokej doliny a začali stúpať na svah hory a traverzom sme pomaličky naberali výšku. Po ďalšej hodine sme vyšli z tieňa hory a tu nastal náš prvý problém. Sneh vplyvom slnečných lúčov povolil a stúpanie sa stalo veľmi namáhavým. Obaja sme sa ťažko borili v hlbokom snehu šikmého svahu a len pomaly napredovali. Na malej rovinke nastal druhý problém. Objavil som medvedie stopy. Neboli staré, nakoľko macko mal tiež problém s udržaním sa v mokrom snehu a pod chvíľou sa zjavne podklzoval a boril presne, ako my. Nevideli sme ho, ale na počudovanie vykračoval práve v našom smere. Zmenil som preto trochu našu trasu nakoľko sa to dalo a pokračoval v stúpaní.
Miestami som stál až vyše kolien v preborených stopách. Po nejakom čase som musel konštatovať, že jednoducho nevládzem. Môj ruksak vážil i s lyžami rovných 20 kg. To bolo v poriadku, ale sneh bol stále mokrý a neochladzovalo sa. Ba naopak. Mal som dojem, že sa ešte oteplilo, hoci slnko už zapadlo. V horách sa rýchlo stmieva. Na pochod v tme som bol pripravený, ale čas som mal rozplánovaný tak, že o nejakú hodinu sme mali byť na hrebeni, kde som plánoval postaviť stan na prenocovanie. Žiaľ, my sme boli len v polovici stúpania a ešte niekde pred nami medveď.
Úplne sa zotmelo. Objavili sa mraky a mesiac, s ktorým som rátal, nikde. Svietil som si čelovou lampou a snažil sa pomaly napredovať. Gumové lano, ktorým sme boli obaja so Sivákom spojený prestávalo byť napnuté a môj spoločník tiež spomaľoval. Neskôr viac odpočíval, ako ja. Snažil som sa ho nabádať, aby kráčal, ale moje povely zostávali bez účinku. Zastal som, pritiahol som si ho k sebe, pohladil ho a spýtal sa: „čo je kamarát, čo sa deje?“ Odpoveďou bolo len akési zavrčanie a snaha vracať sa po stopách späť. Posvietil som pred seba a tu som znovu zbadal stopy od medveďa. Pochopil som. Musel byť celkom blízko, lebo keď som Siváka nasmeroval dopredu, okamžite sa otočil a urobil prudký skok do tmy smerom nadol. Bolo mi jasné, že sme skončili. Môj spoločník odmieta poslušnosť a to niečo znamená.
Chvíľu som svietil do tmy pred seba, načúval ticho a premýšľal čo urobiť. Sivák mi ležal úplne pri nohách hlavou natočený na ústup. Urobil som posledný pokus a môjho spoločníka som vyzdvihol a nasmeroval do hlbokého snehu a do tmy, kam sme mali namierené. Pes sa bleskove zvrtol, doslova skočil smerom nadol, lano sa tak prudko naplo, že som neudržal rovnováhu a spadol tvárou do snehu.
Jeho reakcia ma tak prekvapila, že som na pár sekúnd nevedel čo sa stalo. Posvietil som na Siváka, ten ležal viac, ako tri metre predo mnou a keď som sa konečne zdvihol, opäť napol lano a snažil sa unikať z miesta dole svahom po našich hlbokých stopách. Bolo rozhodnuté. Ešte raz som preskúmal svetlom priestor pred nami. Nič som nevidel, nič som nepočul, všade bola len biela tma a tak som začal zostupovať dolu svahom po vlastných stopách.
Pochopil som, že Sivák určite zacítil silnejšieho protivníka ako bol on a vytušil nebezpečenstvo. Veď to bolo jeho prvé nepriame stretnutie s medveďom. Najskôr som bol na neho nahnevaný, potom mi ho prišlo ľúto, ale nakoniec som bol rád, že nedošlo k priamemu stretnutiu dvoch nerovnomerne silných zvierat. Veď Sivák bol ešte len ročný pes, ktorý nemal žiadne skúsenosti a tak som mu bol nakoniec vďačný, že sme sa obaja, hlboko po polnoci dostali šťastlivo do bezpečia i keď sme zdanlivo prehrali.
Pokračovanie na budúce.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2013