(KR 7/2013)
Zamyslenie na tému:
K napísaniu tohto zamyslenia ma podnietil telefonát, v ktorom ma majiteľ práve narodených šteniatok požiadal, aby som mu ich ako poradkyňa chovu pre welsh springer spaniela prostredníctvom klubu pomohla predať. Na moje počudovanie sučka nebola chovná a pán nebol členom klubu. Veľmi nepríjemne zareagoval na moje vyjadrenie, že v tomto mu nepomôžem.
Pýtala som sa, prečo sučku neuchovnil, keď sú dnes podmienky, ktoré je treba splniť, skutočne základné, a sučky sú uchovňované bez problémov. Odpovedať nevedel. Žiaľ, s takými „chovateľmi“ sa stretávame poslednú dobu čoraz častejšie. Čím to je? Veď je v záujme každého klubu zvelaďovať svoje chovy a pri počte psov na Slovensku je každý pes vítaný. Problém vidím v absolútnej ľahostajnosti. Ľahostajní sme my, chovatelia, voči takýmto „tiežchovateľom“, zamieňajúcim si chov s rozmnožovaním. Ľahostajní sme k životu nechcených šteniatok, ľahostajní sme k množiteľom psíkov, ktorí nedbajú o zdravie psov, ľahostajní sme voči nedôstojnému zaobchádzaniu s nimi… Pýtam sa: Dokedy? Možno si môžem hneď aj odpovedať. Ešte veľmi dlho. Kým nebude cťou chovateľa nájsť pre psa dobrého majiteľa a pre majiteľa adekvátne podmienky k chovu. Kým si nebudeme vážiť jeden druhého a svoje odchovy. A kým budú ľudia kupovať bezpapierových psov ako „posledného z vrhu, ktorý nemohol dostať papiere, ale rodičia sú papieroví, len šteniatko nie“, a podobne. Pritom nevidia, že ľudia tohto typu pária psov z finančných dôvodov, bez ohľadu na zdravie potomstva a rodičovského páru, bez ohľadu na neraz príbuzenskú plemenitbu, či dokonca bez ohľadu na plemeno psa. Mnohokrát sa stalo, že z kokeršpaniela, ktorý nedostal papiere, vyrástlo niečo podobné, chlpaté, ale rozhodne nie jedinec, ktorý sa ponáša na čistokrvné zviera.
Nenaleťte preto takýmto výhovorkách. Bezpapierový psík, akokoľvek milý, nikomu nezaručí štandard, povahu a hlavne zdravie.
Ďalšou skutočnosťou je, že väčšina majiteľov bezpapierových psov „nechce psa na výstavy“. Tu však nejde o výstavy, ale zaručenie toho, čo som už spomínala. Šteniatka bez preukazu pôvodu nemusia vykazovať typické znaky štandardu, povahy a zdravia, aj keď niekto chce mať psa len pre radosť. Nikdy nevieme, či z lásky ku psovi nespravíme aj nemožné a nezačneme sa venovať organizovanej kynológii, ktorá má dnes viacero atraktívnych odvetví. Mnohí z nás si prvého psa kupovali ako domáceho spoločníka a skončili ako poprední vystavovatelia, ťahajúci sa každý týždeň po výstavných kolbištiach Európy.
Chov bezpapierových psov dehonestuje prácu chovateľov. Vyhýba sa obmedzeniam chovateľského klubu, čo sa týka podmienok chovnosti, obmedzenia v počte vrhov u sučiek, obmedzenie veku a podobne, ktoré sú nevyhnutné z dôvodu zachovania štandardu plemena, povahy a zdravia psa. Nie je žiadnou tajnosťou, že úbohé sučky „tiežchovateľov“ rodia po každom háraní a šteniatka sú vychovávané v nedôstojných podmienkach – skrátka ako tovar!
Nuž, aj takáto je podoba dnešného chovu bezpapierových psov.
Čo zaručuje preukaz pôvodu?
- že zo šteniatka vyrastie plemeno, ktoré ste si vybrali,
- že exteriér a povahové vlastnosti sa približujú štandardu,
- že rodičia boli zdraví, riadne uchovnení, absolvovali výstavu, prípadne skúšku z výkonu, majú vyšetrenie bedrových kĺbov, bonitáciu – čiže splnili podmienky pre chov,
- že nie sú spárení príbuzní psi,
- že šteňa, ktoré si zadovážite, bolo riadne prezreté veterinárnym lekárom, je odčervené, zaočkované a začipované.
Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2013