Poslankyňa Jana Kiššová o svojom labradorovi a iných maznákoch
(KR 9/2015)
Odkedy máte psa? Spomínate si ešte na svojho prvého psíka?
Už ako deti sme chceli mať psa a dlho sme ho nemali. Bývali sme v rodinnom dome, rodičia tam stále bývajú, a pes sa tam aj hodil, ale naši nám ho nechceli dovoliť. Raz sme sa snažili prehovoriť mamu a ona to postavila do pozície, že buď ona alebo pes. Odpovedali sme jej: „Maminka, teba už máme dlho, my by sme teraz radšej toho psa.“ A tak nám naši kúpili vlčiaka. Odvtedy môj život sprevádzajú psy.
Môj prvý pes bola sučka, Aska. Vtedy však bola rozšírená parvoviróza, o rok umrela a celá rodina mala smútok. Bez akejkoľvek diskusie sme kúpili ďalšie šteniatko, zas malú Asku.
Aké plemená psov vás počas života sprevádzali?
U rodičov sme mali vlčiakov. Brat mal chvíľu belgického ovčiaka, robil športovú kynológiu. A teraz máme čokoládového labradora.
Prečo práve toto plemeno? Prečo by ste ho poradili niekomu, kto premýšľa, že si kúpi prvého psa?
Je to ten najvýnimočnejší pes na svete. Hnedí labradori sú vraj ojedinelí, niekde som čítala, že takého mal aj Bill Clinton. No nie preto sme si ho kúpili. Ja aj môj partner sme vždy chceli psa. Keď sme sa rozhodli pre spoločné bývanie, zvažovali sme psíka, ktorý nebude príliš štekať, nebude agresívny a nebude vyžadovať príliš náročné prechádzky, na ktoré nie je vždy dosť času. Nechceli sme ani malého psa, ja vždy vravím, že pes má mať veľkosť psa, a nie veveričky. Rozhodli sme sa teda pre labradora a urobili sme výborne. Býva s nami v byte a je veľmi pokojný. Veľký je len telom, prievanu veľa neurobí.
Každý, kto si kupuje psa, musí zvážiť viacero vecí. Či chce psíka dnu, alebo von, či ho chce k deťom, koľko má naňho času, či to má byť obranár, alebo rodinný maznák. Pes v byte si k človeku a človek k nemu vypestuje celkom iný vzťah, pretože trávia spolu ďaleko viac času. Mať ho stále za zadkom je niečo úplne iné, než len ísť s ním trikrát za deň von. Treba si zvážiť všetky možnosti. V byte so psom, samozrejme, treba viac upratovať. A rozhodne treba rátať s tým, že bez človeka sa psík sám ani len nevyciká. Treba s ním chodiť von, starať sa oňho úplne. Veľa ľudí si povie – máme dieťa, o to sa dokážeme starať, zvládneme aj psa. No dieťa je od určitého veku v istých veciach sebestačnejšie než psík. Vyciká sa, vezme si niečo z chladničky – no pes to, inak ako doma na dlážku, sám nedokáže.
Ako vám váš pes určuje denný režim?
Buď môj priateľ Jozef alebo ja s ním ideme ráno von. Jeden z nás si ho berie do práce, je skvelé, že máme to šťastie, že môžeme. Navyše ja občas pracujem z domu. Von ideme zas okolo tretej – štvrtej. A večer chodíme obvykle spolu. Sú to príjemné spoločné večerné prechádzky, ktoré by, nebyť Maxa, zrejme neboli. Stačí dvadsať minút, pol hodiny prechádzky. Max má u nás v byte svoje miesto a akceptuje, kam nesmie. Do postele ho nepúšťame a pri stole nám nežobre. To je však výsledok našej dôslednosti, keby to bolo na ňom, vopchal by sa všade.
Mnohí politici sa chvália úspechmi svojich psíkov na súťažiach a výstavách, vás nikde nevidno…
My máme psa ako rodinného maznáka. Naše želanie je dopriať mu skvelý a bezstarostný život. Súťaže a výstavy akceptujem a nijak nekritizujem, ale rozhodli sme sa, že Maxa vystavovať nebudeme.
Ako sa dostal k vám domov práve tento hnedý labrador? Aké boli prvé spoločné dni?
Ako som už spomínala, s priateľom sme vždy chceli psa. Keď sme sa pred desiatimi rokmi rozhodovali, či budeme bývať spolu v byte alebo v dome, a zvíťazil byt, uvedomila som si, že pes už zrejme nebude. Jedného nedeľného rána som sa zobudila a, ani neviem prečo, s ľútosťou som toto skonštatovala. Bola to taká básnická otázka. Na to mi ale Jozef priniesol otvorený notebook – vraj si mám nejakého vybrať. Vybrala som si. Vtedy som netušila, že existujú aj hnedí labradori, no ten z inzerátu bol nádherný. Bol posledný z vrhu. Zavolali sme majiteľom, a tí nás hneď pozvali prísť sa na šteniatko pozrieť. Bolo to niekde pri Nových Zámkoch. Neboli sme na psa nijak pripravení. Nemali sme nič – jedlo, obojok, vodítko, pelech, proste nič. No bola to láska na prvý pohľad a kúpili sme ho. Zamierili sme do prvého supermarketu, naložili tú malú hnedú guľu do nákupného vozíka a zaobstarali všetko potrebné. Odvtedy je s nami. Prvé tri dni plakal za mamou a cikal kade chodil. Ale odvtedy je pevnou súčasťou našej rodiny a, dovolím si povedať, jej najprivilegovanejším členom.
Nepovedali ste si niekedy – bez neho by to občas bolo ľahšie?
Nikdy. Dovolenky sú síce niekedy komplikované, no tie nie sú často a pomáhajú nám s ním vtedy moji rodičia. Často ho berieme aj so sebou, je trpezlivý a učenlivý, nikdy nič nepoškodil, nešteká a má rád ľudí. Raz bol s nami aj v Chorvátsku. Miluje vodu a nechcel sa z nej pohnúť, mal tam úplnú nirvánu. Nikdy sme neoľutovali, že ho máme. Max bol jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré sme spolu s Jozefom urobili.
Je váš pes priateľský aj k vašim priateľom?
Labradory sú veľmi dobré a pokojné psy, používajú sa na výcvik k nevidiacim alebo k deťom. Tento náš síce žiadny špeciálny výcvik nemá, ale je neuveriteľne poslušný, trpezlivý a nič mu nevadí. Nikdy na nikoho nezaútočil. Keď sa mu niekto prihovorí, správa sa k nemu ako k dlhoročnému kamarátovi, teší sa. Má rád, keď sa k nemu ľudia obracajú. Je vďačný, keď ho niekto pohladká. A miluje deti.
Máte obľúbené miesta na venčenie?
Chodievame von v okolí našej bytovky v Ružovej doline. Občas, keď chodím behať, ho vezmeme do bratislavského Horského parku alebo na Železnú studničku. Ja behám a „chlapci“ sa venčia.
Ako sa pozeráte na psíčkarov, ktorí po sebe nechávajú neporiadok?
Zle. Robia zlé meno aj tým poriadnym a spôsobujú zlobu voči psom. Nedávno som išla s Maxom von, a ako vždy som si vzala so sebou niekoľko plastových vreciek. Vždy zbieram aj po iných. Jednak nechcem do ničoho stúpiť a jednak nechcem, aby sa tam kumulovali negatívne emócie, či už voči psíčkarom alebo psom. Kráčala som, v ruke asi štyri plné vrecká a pani oproti mne s úsmevom skonštatovala: „Tomu vášmu psíkovi ale chutí!“ Odpovedala som, že keby všetci po svojich psíkoch upratovali, Max by nevyzeral ako najväčší pažravec na svete. Nie je také ťažké udržiavať poriadok.
Čo ďalší psi? Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste dopriali Maxovi spoločnosť?
Áno, chceli by sme jeho šteniatko. Má skvelú povahu, je nádherný, priali by sme si k nemu jeho potomka. Snáď sa to podarí.
V čom je váš pes pre vás najviac výnimočný, iný od ostatných?
Je úžasný spoločník. Je stále pri mne, kam sa pohnem, tam so mnou ide. Dokáže pri mne sedieť celé hodiny. Často pracujem dlho do noci a hoci zíva, nejde spať, leží pri mne. Presne vie, kedy som smutná, kedy má prísť, a kedy radšej nie. Až dojemne kopíruje môj život. Jozef často cestuje a on je vtedy môj parťák. Sme stredobodom jeho vesmíru a za to nám dáva všetku svoju lásku. A ja verím, že to nie je láska k piškótam.
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2015