pohľadom rozhodcu, alebo „Taliani sú nám bližší, než by sme čakali…“
(KR 6/2011)
Vážení priatelia!
Niektorí z vás možno ešte majú v živej pamäti moju reportáž spred šiestich rokov, keď sa mi dostalo cti posudzovať stopy na Majstrovstvách sveta vo výkone dobermanov v Mníchove. Moje dojmy z týchto majstrovstiev boli vtedy značne rozporuplné. Najmä, hm…, ako to slušne napísať: rezervovaný prístup organizátorov ma vtedy veľmi prekvapil. Keď sa moje posudzovanie nevyvíjalo v prospech domácich, trápili ma drobnými zlomyseľnosťami. Napríklad mi neposlali na stopy žiadne jedlo, nezabezpečili mi odvoz z poľa na hotel (nech ma vraj zavezie ten Čech, ktorému som mu dal 98 bodov!), a podobne. Po mníchovskom „svete“ mi jedna známa z Čiech povedala: „Jó, Jožo, dobře si to posoudil… ale, je ti jasné, že to bylo naposled!“ A hľa, prešlo šesť rôčkov a opäť tu bolo pozvanie posudzovať MS dobermanov! Nerobím si žiadne ilúzie, že by si predstavitelia IDC len tak z dlhej chvíle spomenuli na „samorasta“ zo Slovenska, a hneď písali pozvanie. V prvom rade je ide o zásluhu manželov Freyerovcov, ktorí dokonale fungujú ako vyslanci „dobrej vôle“ v západnom svete. Takých „lobistov“ môžu slovenským dobermankárom závidieť aj nadnárodné monopoly. Alica s Wolfgangom za posledné roky zorganizovali na Slovensku niekoľko svetových výstav IDC i Majstrovstiev sveta IDC. Všetky akcie dopadli na výbornú, na čo nezabúdajú ani mocní páni „tam hore“. Okrem toho som na všetkých majstrovstvách sveta IDC, ktoré sa konali u nás, plnil funkciu dozoru nad stopami. Šľapači, ktorých som mal v tíme, vždy podali perfektný výkon. Som presvedčený, že i táto skutočnosť mala istú váhu pri „odklepnutí“ môjho mena pre posudzovanie tohtoročných majstrovstiev sveta. Všetkým spomenutým chcem vyjadriť veľké poďakovanie.
Posudzovať MS je pre našinca naozaj veľká česť! O to viac, že prvýkrát v histórii WM IDC bolo posudzovanie obrany mimo územia Nemecka zverené „nie Nemcovi“! A navyše, najmladšiemu a „negramotnému“ k tomu! (Dohovorím sa len rusky a poľsky.) Takáto dôvera každopádne zaväzuje. Aj preto som sa na posudzovanie pripravoval obzvlášť zodpovedne. Doma som si dookola kreslil grafický rozvrh obrany tak, aby som „neubližoval plemenu“, a zároveň dal vyniknúť tým najlepším. Alicu som bombardoval telefonátmi s množstvom otázok na organizátora, napríklad – na ktorej strane štadióna bude posledný úkryt, či majú aj pravorukého figuranta, a tak ďalej.
Vážnou otázkou, s ktorou som zápasil, bolo stanovenie latky. Doma, na kvalifikačných pretekoch, som zvyknutý posudzovať prísne (veď viete), ale v Taliansku ma čaká niečo iné. Stav okolo výcviku dobermanov dôverne poznám z predchádzajúcich majstrovstiev sveta. Hlavný problém spočíva v tom, že z celosvetového pohľadu sa s plemenom veľmi málo pracuje. Drvivá väčšina z tých najlepších, približne štyridsiatich psovodov na svete, je milovníkmi svojho psíka. Ich doberman je často členom rodiny spávajúcim na gauči a výcvik pre majiteľa i psa predstavuje skôr zmysluplné trávenie voľného času. Vo väčšine krajín postupový kľúč na „svet“ ani neexistuje. Jednoducho, kto má IPO 3 a peniaze na štart, nech ide podporiť plemeno… Pri porade rozhodcov priamo na MS nám bolo zdôraznené, aby sme zvolili meter, ktorý neodradí nadšencov výcviku, ale zároveň urobí spravodlivé poradie. Táto inštruktáž už však bola v mojom prípade bezpredmetná. V stanovení latky som mal jasno.
Nedá mi nespomenúť milú príhodu. Po skončení MS sa na facebooku objavili isté videá a priatelia si medzi sebou žartom písali: „Toho rozhodcu v obleku som už tuším niekde videl.“ „To nie je on. Tento je voľajaký milší…“ Musím sa priznať, že posudzovať s nižšie nasadenou latkou bolo pre mňa nesmierne náročné. Ale beriem to ako ďalšiu cennú skúsenosť. Snáď som to zvládol – musia to však posúdiť iní. S istotou viem, že plemenu som rozhodne neublížil. Veľmi pekne to v záverečnej reči povedal prezident IDC, pán Wiblishauser: „Nie je najdôležitejšie, kto vyhral. Dôležité je, že vyhral doberman.“
Vráťme sa však na začiatok. Najprv vám musím priblížiť reakcie kolegov z práce na žiadosť, aby ma zastúpili počas mojej neprítomnosti: „Jasné, že ťa zastúpime. Len si choď privyrobiť.“ Keď som im povedal, že z toho nič „nekápne“, pozerali na mňa ako na výhercu prvej ceny v Lote, ktorý sa to snaží silou mocou zatĺcť. Laikom sa veľmi ťažko vysvetľuje, že posudzovanie takejto akcie je vecou prestíže, a že to okrem dobrého pocitu robím len za stravu a ubytovanie. Podľa predpisu IDC, náklady na rozhodcu hradí vysielajúci domáci doberman klub. Viete si predstaviť, že by som žiadal od našich, ledva päťdesiatich členov, aby mi kompletne uhradili tento výjazd? Našťastie, sú tu manželia Freyerovci, ktorí nevynechali ani jedny majstrovstvá sveta. Vždy cestujú na vlastné náklady (!), a boli ochotní zobrať aj mňa. Aby to nemali príliš jednoduché, obaja si naložili na ramená i funkcie vedúcich družstiev. Wolfgang Slovákov a Alica Čechov. Áno, znie to paradoxne, ale Alicinu obetavosť, jazykové schopnosti a manažérsky talent umne využili práve naši západní susedia. A to mala navyše tlmočiť aj mne.
Vo štvrtok ráno sme naložili kufor požičanej oktávky až po strop. Wolfgang šoféroval, ja som sedel vpredu a Alicka sa trpezlivo tlačila vzadu s dvomi dobermankami. Tisíc kilometrov od cieľa veru nebolo ľahkou vyhliadkou. Ale Wolfgang je skúsený vodič, ktorý „niežeby jazdil príliš rýchlo, on len lieta príliš nízko“ – takže cesta úspešne ubiehala. Cez „maľované“ Rakúsko, kde je šľahačka na káve naozaj šľahačkou, toalety sú čistučké a príroda malebná, so starostlivo upravenými domčekmi, vykosenými lúkami a bucľatými kravkami (nezapriem zootechnika), sme sa dostali až k šnúre tunelov pred Talianskom. Prvý dojem z Talianska bol, akoby sme sa vrátili domov. Hlučná premávka, mierne bezočiví šoféri (smerovky a spätné zrkadlá majú asi len na okrasu), trochu ošumelé priemyselné budovy, sem-tam porozhadzované papiere, či ohorky cigariet. Naozaj, keby diaľnice neboli v perfektnom stave, myslel by som si, že sme na Slovensku. Kvalitný stav talianskych diaľnic som pochopil veľmi rýchlo, keď Wolfgang platil mýto. Pri pohľade na drobné, ktoré mu zo stoeurovky vydali, sa mi „pretočili panenky“. To sa im ale ľahko buduje, keď majú také poplatky!
V podvečer sme dorazili do cieľa cesty – mestečka Castano Primo. Typické talianske mestečko, ležiace na periférii Milána, s množstvom úzkych uličiek a kruhových objazdov. Na starých domoch miestami opadaná omietka, mladíci na vrieskajúcich motorkách a trocha hluční, ale nesmierne pohodoví ľudia, ktorí stále o niečom diskutovali. Nie nadarmo dosiahlo umenie rétoriky svoj vrchol práve v starom Ríme. Aj v televízii z desiatich dostupných programov na ôsmich neustále vysielali diskusné relácie, prípacne talk show, a na dvoch ďalších futbal.
Po skúsenostiach z Mníchova som do Talianska cestoval s „malou dušičkou“. Stále ma prenasledovali dve otázky: „Aký prístup budú mať organizátori?“, ale najmä „Akí budú figuranti?“. V oboch prípadoch mi spadol zo srdca poriadny balvan. Organizáciu majstrovstiev sveta zastrešoval sám prezident talianskeho doberman klubu a viceprezident IDC – Dr. Pezzano, ktorý má okrem veľkého množstva iných odborností aj odbornosť rozhodcu pre výkon. Za najbližších spolupracovníkov si vybral dve sympatické dámy – Silviu Marocchi (rozhodkyňu pre výkon) a Barbaru Bricci. Skvelá voľba! Veľmi ústretové a milé organizátorky, ktoré presne vedeli, čo robia. Na každú odbornú otázku vedeli okamžite reagovať a vždy sa snažili nájsť najlepšie riešenie.
Moja prvá otázka sa, samozrejme, týkala figurantov. Keď mi oznámili, že zajtra prídu páni Vincenzo Magnati a Ario Benedictis, ktorí pravidelne figurujú domáce kvalifikačné preteky, veľmi sa mi uľavilo. Navyše, Vincenzo je známy aj v zahraničí. Figuroval dokonca Majstrovstvá Nemecka nemeckých ovčiakov! Náhradníkom bol pán Demis Benedetti. Možno sa niekomu zdajú moje obavy z figurantov prehnané, ale kolegovia rozhodcovia iste vedia, o čom hovorím. Tak, ako zlí šľapači dokážu pokaziť výkony psov v stopách, rovnako môžu zlí figuranti veľmi ľahko zničiť niekoľkoročnú prácu psovoda, v horšom prípade aj zraniť psa. Zasvätení si určite spomenú, napríklad, na nešťastné MS belgických ovčiakov vo Francúzku, nehovoriac o tom, že v takejto atmosfére sa veľmi ťažko posudzuje. V Taliansku ma našťastie nič také nečakalo!
Večer som si prezrel štadión. Typický provinčný, bez akejkoľvek diskusie zasvätený jedinému športu – futbalu. Pevná betónová tribúna, podzemný podchod pre hráčov, či dvojmetrové oplotenie deliace tribúnu od trávnika jasne vypovedali o temperamente talianskych fanúšikov a ich posadnutosti „guľatým nezmyslom“. Keďže som chcel byť už vo štvrtok užitočný, rozvrhol som aspoň rozloženie úkrytov na ihrisku, aby mohli na druhý deň pretekári trénovať na tom, čo ich čaká. Zvláštnosťou boli plenty vo farbách talianskej vlajky. Na ploche boli rozmiestnené tak, aby opticky tvorili zelený, biely a červený pruh.
Po chutnej večeri som sa zložil na izbe štvorhviezdičkového hotela Sciá On Martin. Pohľad z balkóna na okolitú prírodu i večerná prechádzka mi veľmi silno pripomínali moje rodné Záhorie. Žltastá živoriaca tráva, suchá pôda, otravné komáre i vzduch, všetko bolo tak známe, záhorácke. Len nápisy v taliančine, palmy v predzáhradkách a zasnežené štíty Álp na horizonte prezrádzali, že som inde. Ale celá atmosféra na mňa pôsobila blahodarne. Tešil som sa na ďalší deň.
V piatok som sa osobne stretol s figurantmi. Usmievaví sympaťáci. Organizátori nás odviezli na neďaleké cvičisko a na výber pomocníkov nám poskytli dvoch dobermanov. Chlapci predviedli, čo vedia. A veru, nemali sa za čo hanbiť. Nastúpili na to z ostra! Dovolím si tvrdiť, že poznám špecifiká plemena, preto som ich prejav zľahka upravil. Aby dobermani bez väčších ťažkostí stíhali prepady, figuranti „neutekali preč“ hneď po zdvihnutí palice. Na kontroláku som požadoval, aby bol pomocník aktívny a kričal až do samotného stretu so psom. Z jednoduchého dôvodu. Pri ľahkom výkluse do psa s rukávom na terč naberie doberman vysokú rýchlosť a často sa zo zákusu odtrhne.
Oplatilo sa. Problémy podobného druhu sa vyskytli len minimálne. Zatiaľ som bol absolútne spokojný. Všetko prebiehalo hladko až do návratu na štadión, kde sme mali predviesť skúšobného psa. Tu ma už čakal hlavný poradca pre výkon IDC, ktorý na každých MS dobermanov plní neoficiálnu funkciu hlavného rozhodcu. Strohé privítanie vystriedala výčitka, že meškáme. Meškali sme. Pár minút. Vraj je treba rozdeliť figurantov. Veľmi sa mu nepáčilo, keď som mu oznámil, že figurantov som už rozdelil po odskúšaní na cvičisku. Vraj, kto to kedy videl, vyberať figurantov mimo zrakov tribúny?! Avšak ja mám presne opačnú skúsenosť. A to i z tých najvýznamnejších svetových podujatí. Ale nič to. Riešil som to nevinným, mierne „natvrdlým“ úsmevom.
Ďalšia záležitosť, ktorá mu nesedela, boli plenty. Aby sa vraj dobermani nezranili pri obiehaní úkrytov (pôvodne boli postavené asi štyri metre od okraja trávnika), treba ich posunúť hlbšie do ihriska. Na oboch stranách cca o päť metrov. Moje námietky, že sa tým veľmi zúži uhol medzi plentami a psy budú behať štýlom „prvá – štvrtá“, neobstáli. Musel prísť pán s „lajnovačkou“ a urobiť značenie nanovo.
Nad postavením úteku som rozmýšľal niekoľko dní. Išlo mi hlavne o to, aby to „dobroši“ v pohode zvládli. Bol som pevne rozhodnutý, že do tohto si kecať nenechám. Zavolal som pána s lajnovačkou a začal som maľovať svoju čiaru. Na to znova pribehol hlavný výcvikár a začala ťahanica o toho milého chlapíka. Chudák, chvíľu mal z toho v hlave poriadny guláš. Dopadlo to zvláštnym kompromisom, keď sa nakoniec spojila čiara hlavného výcvikára s tou mojou do čudného, ťažko opísateľného tvaru. Bohužiaľ, väčšina pretekárov, ktorí odložili svojho psa na „jeho flek“ (kolmo na rukáv), mali s dostihnutím figuranta obrovské problémy. Často fatálne! Ale intermezzo pokračovalo. Keď som dal figurantom vyznačiť nenápadné body, pokiaľ majú bežať, kde majú zalomiť zadný doprovod a podobne, zavolal si ma, a pýtal sa, čo to stváram. To už som zatínal zuby, až mi z nich voda tiekla, ale vrátil som sa k svojej práci. Keď som sa obzrel, zbadal som, ako hlavný poradca pre výkon kreslí výraznú čiaru takmer uprostred ihriska. Toto som už vôbec nechápal. Odtiaľto sa vraj bude púšťať pes na „kontrolák“. Chápem, že je potrebné podporiť nadšencov pre výcvik dobermanov, ale vopred dehonestovať výkon plemena tým, že na MS postavíme kontrolák ako na IPO 1? To mi prišlo skôr kontraproduktívne. Našťastie, nebol som sám, komu sa to pramálo páčilo. Opakované námietky vedúcich družstiev a intervencie niektorých významných predstaviteľov IDC napokon zmenili toto rozhodnutie a kontrolák zostal kontrolákom. Týmto som si vypil svoj pohár žlče do dna a všetko ostatné už išlo bez problémov. A bez akéhokoľvek náznaku zasahovania do mojej práce. Od nikoho.
Úvodný ceremoniál s nástupom všetkých družstiev prebiehal v dôstojnej atmosfére. Bolo veľmi milé vidieť v sprievode aj slovenskú zástavu. Po dlhom čase sme na MS postavili dvoch reprezentantov. A hanbu nám rozhodne nespravili!
Pri porade rozhodcov vzniesol námietku Dr. Pezzano, že moja tlmočníčka je zároveň vedúcou tímu CZ 1. Nikto, kto i len trochu Alicu pozná, určite nepochybuje o jej lojálnosti, ale z formálneho hľadiska mal pán Pezzano pravdu. Tým pádom hrozilo, že skončím bez tlmočníčky. Zodpovední organizátori ale vopred zabezpečili veľmi milú a pozornú osôbku – Silviu Urgeovú. Silvia je Slovenka, ktorá už niekoľko rokov žije a pracuje v Taliansku. Aktívne sa venuje športovej kynológii, takže terminológiu má „v malíčku“. Hoci som ju doposiaľ nepoznal (ale vraj som ju už niekde posudzoval), počul som od kolegov rozhodcov, že im bola pri posudzovaní v Taliansku pravou rukou. Priznám sa, že nie som pyšný na to, že neovládam žiadny svetový jazyk. Preto som s veľkou radosťou a úľavou prijal Silviinu pomoc. Počas celých majstrovstiev veľmi zodpovedne plnila nielen úlohu tlmočníčky, ale aj bezchybnej spojky s usporiadateľmi, ba i môjho osobného šoféra. A to všetko nezištne. Občas mám z našich kynologických podujatí neblahý pocit, že sa vytráca priateľstvo, súdržnosť medzi „psíčkarmi“ a nefalšované nadšenie pre túto záľubu. Človek musí vycestovať do zahraničia, aby zistil, že to ešte nie je také zlé. Najmä za toto zistenie Silvii zo srdca ďakujem!
Na porade rozhodcov som sa bližšie zoznámil s mojimi kolegami. Poslušnosť posudzoval pán Alain Muller z Francúzska. Podľa môjho názoru posudzoval slušne. Ako jediný si ponechal prísnejší meter. Dobermani sú povestní peknými poslušnosťami, preto jeho latku absolútne chápem. Ale jedným dychom musím dodať, že na týchto MS dobermani v poslušnostiach za touto povesťou výrazne pokrivkávali. Arbitrom stôp bol pán Armin Baumeister z Nemecka. Keďže som ho nevidel pri práci, nemôžem sa vyjadriť. Ale zo všeobecných komentárov pretekárov a vedúcich družstiev usudzujem, že rozhodcovia tentokrát určite neboli sklamaním šampionátu. Veľká väčšina súťažiacich sa na našu adresu vyjadrovala pochvalne.
Okrasné tančeky sme mali za sebou a v sobotu sme mohli začať „od podlahy“. Ak by som mal porovnať výkony dobermanov na MS s výkonmi tých naj na našich kvalifikačkách, vo všeobecnosti by som dobermanom vytkol netesné obiehanie úkrytov, slabšiu razanciu, pevnosť a pokoj v zákusoch, či horšiu ovládateľnosť pri presunoch. Naopak, pochválil by som vytrvalé vyštekanie, plnosť zákusov, spoľahlivosť púšťania a perfektné stráženie figuranta. Samozrejme, je to veľmi všeobecný pohľad. Vyskytli sa aj odchýlky, či už jedným alebo druhým smerom.
Od prvých metrov behu psa na revíri sa hneď dala rozpoznať hŕstka pretekárov, ktorí pracujú v tíme s profíkmi. Ich výkony boli charakteristické tesným obiehaním úkrytov, perfektným športovým vystupovaním psovoda, spoľahlivým, technicky čistým prejavom psa, výbornou ovládateľnosťou pri nohe, starostlivo zvoleným miestom položenia psa na úteku (tým „mojím“). Z týchto výkonov zaujala, napríklad, obrana pána Joerga Fritschea z Nemecka, či Fausta Zambiniho z Talianska – zhodne po 96 bodov. Technicky spoľahlivý výkon predviedol majster sveta Giuseppe Soprani – perfektný revír i vyštekanie, menej priame odvolanie, dostatočne razantné, plné a pokojné zákusy, strojové púšťanie (občas až na hranici predčasného pustenia). Jedinej vážnejšej chyby sa dopustil sám psovod. Po prvom bočnom doprovode si pes podsadol až pod rukáv. Pretekár odchádzal na kontrolák a sebaisto (či zbrklo?) za chôdze privolal psa. Ten však reagoval na povel tesnejším prisadnutím k nohe figuranta. Keď sa táto situácia zopakovala a výstražne som ukázal tri prsty, nad pánom Sopranim visel Damoklov meč diskvalifikácie. Psovod sa našťastie preňho upokojil a do tretice si psa odvolal. Zvyšok obrany sa opäť niesol v duchu „namakaného“ výkonu – 97 výborne, a zároveň najlepšia obrana.
Pretekárke Elke Albrecht chýbal kúsok povestného športového šťastia k tomu, aby som práve jej odovzdal trofej za najlepšiu obranu, ktorú mi špeciálne pre túto príležitosť vyrobil môj poľský priateľ Bogdan Kurpas. Sučka nemeckej pretekárky predviedla takmer čistú prvú časť obrany. Dokonca aj po veľmi peknom kontroláku bola k najlepšej obrane veľmi blízko. Bohužiaľ, trochu zaspala posledný prepad, pri ktorom neurobila plný zákus. I to by ešte stačilo na top obranu. Táto situácia však sučku asi trochu naštvala a odmenila sa figurantovi tvrdým dokusom. Bohužiaľ, vyšlo to „len“ na 96 bodov.
Určite Vás budú zaujímať aj výkony našich pretekárov. Ich stopy a poslušnosti som nevidel. Len z počutia viem, že Mgr. Darine Miklášovej zostala Charisma stáť na odložení v sede. Takže až na túto jedinú vážnu chybu to bola rozhodne jedna z tých krajších poslušností. Obrana sa vyvíjala veľmi sľubne. Veľmi dobrý revír i vyštekanie, spoľahlivý zákus na úteku (tých bolo na MS ako šafranu) i prepade. Pri zadnom doprovode sa však sučka príliš zadívala na Darinu. Na prepad figuranta zareagovala neskoro skokom do prázdna. Našťastie, zniesla jeho pokračujúci nátlak a podarilo sa jej túto prekérnu situáciu zvládnuť. Zvyšok obrany už prebehol bez vážnejších problémov. Teda až na zvláštny Darinin povel PUSŤ v závere, ktorý Charisma ignorovala. Nečudujem sa jej. Znel, ako keď šliapnete na žabu. Celkovo dobre – 85 bodov.
Milan Mihok s Atisom to mali po 98-bodovej stope slušne našliapnuté. Jeho hodnotenie na poslušnosti už koluje po Slovensku ako obľúbená anekdota. Nebol som svedkom tejto situácie, ale vraj sa pán rozhodca veľmi pohoršoval nad Miňovými bermudami, nehodnými majstrovstiev sveta, a tento prehrešok voči bontónu ocenil mínus desiatimi bodmi. Nech už to tak bolo, alebo nie, malo by to byť pre Miňa poučením. V obrane Atis zaujal svojím presvedčivým, ozajstným, až drzým prejavom. Predviedol trochu nekľudné, ale zato razantné a tvrdé zákusy. Bohužiaľ, disciplína nebola jeho silnou stránkou, preto najmä kvôli opakovaným povelom na púšťačkách klesol do známky dobre – 87 bodov.
Myslím, že od našich reprezentantov asi nikto nečakal titul. Ale aj ten, kto čakal, že odídu s dlhým nosom, sa mýlil. Veď Darinine jedenáste a Miňove sedemnáste miesto je veľmi pekné. Najmä, keď si uvedomíme, aké silné zázemie majú iné európske tímy – napríklad Nemci, Taliani či Rakúšania. Obaja psovodi majú moju hlbokú poklonu za dôstojnú reprezentáciu slovenského dvojkríža na pôde svetového šampionátu (teda, až na tie bermudy, ale aj to je vlastne reklama). Niekto možno povie, že je to málo. Ja si to ale nemyslím. Byť v niečom jedenásty, respektíve sedemnásty najlepší na svete, to už niečo znamená…
Celkové poradie pretekárov je zrejmé z výsledkovej listiny. Myslím, že prvýkrát v histórii IDC WM sa podarilo majstrovi sveta obhájiť titul. Som presvedčený, že zaslúžene. V družstvách zvíťazili Taliani pred Nemcami a Rakúšanmi.
Na záver by som rád niekoľkými slovami vysvetlil podnadpis k tomuto príspevku. Prečo sú nám Taliani bližší, než by sme čakali? Ako rozhodca cestujem po Európe už niekoľko rokov. Samozrejme, okrem výkonov psov si všímam aj mnoho iných vecí. Obyvatelia Apeninského polostrova sú, podobne ako my, trošku menej poriadkumilovní – príliš neriešia porozhadzované PET fľaše či papiere na zemi. Sú otvorení a bezprostrední, podobne, ako my. Veľmi dobre to bolo vidieť, napríklad, na publiku – celkom jasne dávalo najavo svoje emócie. Každý pekný výkon diváci odmenili búrlivým potleskom, a ak sa nebodaj týkal domáceho pretekára, hrozilo, že zrútia tribúnu. Veľmi milo ocenili zdvorilostnú vetu v taliančine, ktorú som si „našprtal“ na začiatok posudzovania.
Sú pohotoví a šikovní organizátori, i keď sem-tam niečo zaškrípe. Presne tak, ako na Slovensku. Naozaj, všetci členovia organizačného tímu pracovali s úprimnou snahou vyhovieť, na vzniknuté problémy reagovali rýchlo a s nadšením. I keď sa stalo aj to, že, napríklad, prví pretekári nemali na oficiálnom tréningu prekážky, a nejaké to „meškaníčko“ nikoho príliš nevyviedlo z miery. Radi sa neviazane zabávajú, rovnako ako Slováci.
Spoločenský večer sa niesol v absolútne uvoľnenom duchu. Ani náznak nejakej škrobenosti. Na stoloch kopa jedla, vína, v kúte sedel spevák s karaoke zostavou. Darina ho nazvala „mladším bratom Drupiho“. (Poznámka pre neskôr narodených čitateľov: taliansky spevák Drupi je v našich zemepisných šírkach známy najmä skvelým duetom s Hankou Zagorovou – „Setkání“.) Fíha, práve sa dívam na internet, aby som neskomolil Drupiho meno. A fakt, ako by mu z oka vypadol! Začínam si myslieť, či to napokon naozaj nebol sám Drupi. Či bol, či nie, snažil sa. Habera by mu asi vytkol občasné „intonačné neistoty“ (bujará životospráva urobí s hlasom svoje, to viem aj z vlastných skúseností), ale vcelku išlo o zábavné vystúpenie. Teda, aspoň ja som sa bavil. Problémom bol len jeho asi metrový reprák hneď vedľa stoličky a namiesto spánku mi celú noc v hlave rezonovali talianske hity.
Pre tých, ktorým bolo v sále teplo (teda všetkým), organizátor pripravil vonku zaujímavý program. Dvaja šibalskí kúzelníci obchádzali obecenstvo a zabávali ich rôznymi kartovými trikmi. Spoločenský večer vyvrcholil tombolou s príťažlivou hlavnou cenou – televízorom.
Taliani sú srdeční a pohostinní, ako my. Z toho, čo som videl, s hosťami komunikovali vždy zdvorilo a s úsmevom. Pri záverečnom nástupe tlieskali všetkým tímom, i konkurentom na stupňoch víťazov – čo nie je vždy celkom bežné.
Samozrejme, Taliansko nie je Slovensko. Rozdiely sa nájdu. Myslím, že Slováci sú ešte trochu úctivejší, majú väčšiu zodpovednosť (či skôr strach?) z toho, ako to dopadne. Sme oveľa sebakritickejší, viac nám záleží na tom, čo si o nás pomyslia iní, všetko viac „žerieme“. Ale jedno môžeme Talianom závidieť. Hrdosť. Myslím tým hrdosť v pravom slova zmysle, nie nafúkanosť a aroganciu, typickú pre niektoré iné regióny Európy. Na tom by sme mali my, Slováci, ešte popracovať.
Rozlúčim sa teda slovami: Grazie mille. Arrivederci, amici! Mali ste to v Taliansku pekné. Dostávate odo mňa štyri hviezdičky. Vrbové má ale päť. Keď si uvedomím, že my to dokážeme so smiešnym počtom aktívnych členov klubu a za omnoho ľudovejšie ceny, musím byť na nás pyšný ešte viac!
Výjazd slovenského tímu podporili: HAPPY DOG – daroval športový odev pre všetkých členov slovenského tímu, Z POLYTANU – firma darovala dva športové rukávy na prípravu reprezentácie, METBOX – firma darovala cenu „Najlepšia obrana“, Dobermann klub Slovenskej republiky – preplatil slovenskému tímu časť nákladov na dopravu a ubytovanie
Ďakujeme!
Jozef Klíma, foto: Lucie Skopalová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2011