(KR 6/2011)
Najstaršie európske podobizne psov a psovitých mäsožravcov boli nájdené na jaskynných kresbách v Špenielsku a pochádzajú z obdobia pred vyše 12 000 rokmi. Pred vznikom egyptských nástenných malieb a hieroglifov už exitovali rozličné plemená, podobajúce sa dnešným mastifom a anglických chrtom. Psy sa neobjavovali len na nástenných maľbách. V klasickom gréckom umení sa štylizované podoby psa objavovali na keramike a v sochárstve. Dnes ich podobizne nachádzame v rôznych umeleckých spracovaniach.
Rané európske umenie
Portréty psov boli v ranej Európe početné, za rímskych čias však portrétovanie takmer vymizlo. S poklesom vplyvu Ríma a šírením kresťanstva v Európe sa podobizne psov v umení stávali čoraz väčšou zriedkavosťou, miniatúrne maľby psov však nachádzame v rukopisoch, akým je, napríklad, gotický kalendár. Psy sa opäť dostali do obľuby až okolo roku 1066.
A čo obdobie renesancie?
Vo veľmi významnom renesančnom období sa začali objavovať tentokrát už detailné portréty psov v alegorických, náboženských a mytologických umeleckých dielach. Maliar Veronese (1528 – 1588) veľmi precízne vyobrazoval malé psy typu španiela, anglického chrta a salukiho, v jeho obrazoch však neboli hlavným námetom, ale detailom. Leonardo da Vinci (1452 – 1519) sa psami zaoberal viac, vypracoval ich podrobné anatomické štúdie. Jeho záujem bol však viac vedecký než umelecký. V Španielsku psov maľovali v spoločnosti detí. K významným umelcom španielskeho pôvodu patria, napríklad, Antonio Moro (1517 – 1575) a Diego Velázquez (1599-1660). Psy boli predmetom obrazov i v severnej Európe. Príkladom je tvorba Albrecha Durera (1471 – 1528) ponúkajúca anatomicky dokonalé anglické chrty a poľovné stavače na obraze „Videnie sv. Huberta“. I vo Francúzsku v období Ľudovíta XV. na jeho dvore vo Versailles Jean-Babtiste Oudry (1686-1755) a Alexandre-Francois Desportes (1661- 1743) maľovali veľmi pestré obrazy psov.
Kam siahajú počiatky psích portrétov?
Zvieratá sa začali portrétovať od začiatku 18. storočia. Najvyšší vrchol dosiahli maľby v Británii. V Spojených štátoch amerických je odrazom histórie tohto národa ľudové umenie. Spočiatku potulní maliari putovali od mesta k mestu v snahe získať objednávky v bohatých rodinách. Väčšina diel zobrazuje psov ležiacich na nohách portrétovaných osôb. Amni Phillips, jeden z potulných maliarov, zachytil i samotné odpočívajúce psy.
Modernizmus
Nástup modernizmu priniesol experimenty. Pablo Picasso (1881-1919) používal motív psov na všakovaké vystrihovačky, Alberto Giacometti (1901-1966) svojimi sochami prevrátil psa naruby. Psy na obrazoch Alexa Colvilla a Andrewa Wyetha vyjadrujú útrapy prírody a všeobecne slúžili ako výrazový prostriedok pocitov maliarov.
Je pravdepodobné, že i v umení budúcnosti sa bude umelcom dariť zachytiť psa v takej podobe, v akej ho videli v minulosti. Hlavné je, aby bolo vyjadrené krédo „pes je najlepší priateľ človeka“.
Psi a Venuša
Už z dejepisu základných škôl vieme, že prvá soška vytvorená pradávnym človekom bola „Venuša“. Do tejto doby iná soška ľudskej postavy neexistovala. Znamená to však, že dovtedy neexistovali ženy? Neexistoval preto ani pes skôr, než boli nájdené jeho prvé, najstaršie pozostatky? Odpoveď je, predsa, jednoduchá – samozrejme to tak nie je. Človek si v období mladého paleolitu (približne pred 40 000 rokmi) najskôr musel uvedomiť význam plodnosti, udržiavania a rozmnožovania druhu, pred vyústením v zobrazenie príslušných symbolov. Až následne mohol zhmotniť prvé výtvarné a sochárske diela. Sošky žien symbolizujú plodnosť, poukazujú na zmeny postavení v spoločnosti lovcov a zberačov. Predstavujú vývojovú schému: oheň – žena – deti – šteňatá. Práve podľa podobného modelu mohlo dôjsť k primárnemu domestifikovaniu vlkov. Dôležitou križovatkou loveckých ciest sa v dobe ľadovej stáva územie Moravy. Na trase od Moravy po Východnú Európu boli nájdené pozostatky loveckých staníc s ukážkami progresívnych postupov výroby nástrojov a zbraní. Našli sa i indikácie, že v tomto období bol pes súčasťou spôsobu života človeka. Spočiatku psi či vlci pravdepodobne sprevádzali človeka pri love, postupne sa z nich však stali spoločníci nielen pri zaobstarávaní potravy, ale i ochrancovia tlupy, kmeňa a najmä detí. Je možné, že aj týmto spôsobom sa z „vlka“ stal pes, priateľ človeka.
Cheeky
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2011