(KR 3/2011)
Donovaly 10. – 13. februára 2011
Osobná výpoveď
Zasa máme ďalší ročník donovalských pretekov psích záprahov za sebou. Tentokrát sme usporadúvali Majstrovstvá sveta FISTC – pre neznalých ide o medzinárodnú asociáciu pretekárov s čistokrvnými psami severských plemien. Tento náš, už 20. ročník pretekov na Donovaloch, bol zároveň i jedným, alebo, vlastne, tým úplne najviac vyčerpávajúcim, a to fyzicky, no najmä psychicky. Tvrdím, že s počasím a ženami sa bojovať nedá.
Tri týždne pred akciou nám úplne zmizol sneh, čo sa v takomto termíne nestalo od nepamäti. Vnútorne som už uvažoval, či by sme to nemali zastaviť, pokiaľ je ešte čas, a materiálne škody by neboli také veľké. Kolektívne rozhodnutie však bolo pokračovať, veď meteorologické predpovede hlásili sneženie v termíne pred pretekom.
Dva týždne pred pretekmi sme začali sneh dovážať nákladnými autami z okolia Donovál, Starých Hôr a rozoberala sa lavína spadnutá v Rybom pod Krížnou. Týždeň pred podujatím nám dáždik všetku dovtedajšiu robotu rozpustil a drahý sneh vyvezený na Donovaly stiekol naspäť do doliny. Predpovedané sneženie sa na webe posúva o týždeň. Niektorí dlhoroční stáli reklamní partneri odstupujú, atmosféra hustne, ľuďom v teréne dochádzajú sily. V pondelok sa pokračovalo v navážaní. Celkovo sa doviezlo vyše 500 nákladných áut snehu – z tohto čísla som už úplne na prášky. Totálne kolektívne šialenstvo. Prezident FISTC stojí rozkročený na zelenej lúke a neveriacky hľadí na okolitú krajinu, škrabúc sa vo svojom conquestadorovskom účese. Pretekári, ktorí prišli ako prví z Francúzska a Ruska a videli zelenú krajinu s navezeným pásikom snehu, si mysleli, že si z nich snáď robíme „dobrý deň“, alebo sa im sníva.
Vo štvrtok vďaka Mirovej skupine sme už ale mali lúky slušne prepojené s lesom, kde sa držal pôvodný sneh, chalani makali ako roboty, trate pripravené a preteky sme odštartovali. Po prvýkrát v histórii FISTC podujatie otvoril a požehnal mu miestny kňaz – mladý chlap s veľmi silnou charizmou, ktorý údajne niekoľko rokov pracoval v USA a Vatikáne. Na otvorení pretekov sme ako usporiadatelia zožali standing ovation od približne 160 pretekárov z celej Európy. V piatok sa odbehlo prvé kolo. Cez deň jemne snežilo a miestami jemne popršalo. Ak by to ostalo v tomto stave – v pohode by sme vydržali do nedele. Okolo 15.00 ale začalo pršať a následne prišiel totálny lejak, neskôr spojený s víchricou. „Tak to je koniec,“ pomyslel som si, a radosť zo života mi dávalo len príjemné posedenie s priateľmi z perfektného klubu bernardínov, ktorí toto podujatie pravidelne navštevujú. Unavený a vyčerpaný som si na hotelovej izbe ľahol na zem k veľkému teplému telu nášho vlkodava. Ten si zhlboka vzdychol a oblizol ma svojím vlhkým jazykom. V jeho očiach som čítal výčitku: „Dotrepeš ma sem, kde je vonku toľko nádherných nových pachov a zvukov, a vôbec sa mi nevenuješ?“ Zaspávam so zmiešanými pocitmi. Každú chvíľu sa budím, chodím na balkón sledovať tú spúšť a už neverím ani v zázrak. Okolo 2. až 3. hodiny som presvedčený, že sme s pretekom skončili. Predpovede na webe nehlásia žiadnu očakávanú zmenu k lepšiemu, dokonca nehlásili ani ten dlhotrvajúci lejak – meteorologický ústav treba zrušiť! Ráno vstanem a zbalím si tašku…
Okrem snehovej kaše na navozených tratiach zostali len rozmočené lúky. Víchor dokončuje dielo skazy. Veľmi som čakal povzbudivé slovo a podporu niekoho z najdôležitejších: „Chalani, vydržte, my to dokážeme“…ale, bohužiaľ, nič! Znechutený a unavený znovu zaspávam…
Ráno o 6.00 ma budí Dušan, že máme v areáli Sodomu Gomoru a treba zachrániť, čo sa dá. Po nekľudnej noci dvíham telefón okamžite, čo veľmi prekvapilo všetkých, čo ma bližšie poznajú. Znechutený otváram okno a na pohľad, čo sa mi naskytol, nezabudnem do konca svojho života. Okrem búrlivého vetra neustále vyvádza víchrica, nádherná zimná donovalská scenéria, jasná modrá obloha, zasnežená Prašivá a viac ako 10 cm čerstvého, pevného, vetrom ubitého snehu. Budím svojho syna Tomáša. Je mojou pravou rukou, začal sa pri Donovalskom mushingu motať pri mojich nohách ako 7-ročný pri Penzióne Encián a robí to pravidelne dodnes, hoci už ako letecký inžinier a doktorant na ČVUT v Prahe. Viacerí tu v tíme máme deti, ktoré popri tomto športe vyrástli, a dnes si preň neváhajú zobrať dovolenku, precestovať stovky kilometrov, aby pomohli svojim rodičom „závislákom“.
Viac ako dve hodiny sme sa celý tím pasovali s vetrom pri opätovnom stavaní priestoru štartu a cieľa. Na pomoc prišli aj Vladovi synovia z hotelu, kde varia najlepší držkový guláš na svete. Trikrát nám takmer hotové dielo vietor opäť strhol, niektoré oplôtky s reklamami sa menia na kopu triesok. Piliere s veľkoformátovou LED obrazovkou a reprobedňami pred našimi očami povoľujú a s tupým škripotom padajú do malej vrstvy čerstvého bieleho snehu. Časti niektorých drevených predajných stánkov sa kotúľajú po lúke. Viditeľnosť počas závanov je tak 1 – 2 metre. „Kde je Peter? Čo si neratuje stánky?“ kričím, ale z odpovede, že vábi jelene, vôbec niesom múdry a ani ma to už netrápi. Drieme ako kone a asi každý z nás opäť očakáva morálnu podporu aspoň z vysielačky, otázku – Ako to ide, zvládnete to? Ale v éteri stále ticho…
S vypätím síl celého traťového týmu je o 9.00 všetko pripravené a štartuje sa 2. kolo. Po obede v sobotu vietor ustal a zvyšok preteku prebehol v nádhernej zimnej atmosfére. Ozvučenie i po páde z takej výšky neutrpelo vážnejšie škody a funguje ďalej, LED obrazovka taktiež nejaví fatálne vizuálne znaky poškodenia, ale skutočný stav ukáže až podrobné testovanie jednotlivých modulov. Darmo, tieto outdoorové (nie ázijské) výrobky niečo vydržia. Je ešte len ráno, ale už som unavený – kamarát Martin z Pedigree ma pozýva do stánku na čerstvo uvarenú medovinku a ohriatu oblátku. Pohľad na atmosféru na štarte – napäté tváre musherov, nedočkavosť psíkov, výkriky „Goo, goo..“ mi vženú slzy do očí. Paľo s Janom a Martinom si dôkladne zoradzujú záprahy na štarte. Mišiak s vypĺznutou líškou na hlave im zavadzia so svojím Nikonom. V hrdle mám stiesnený pocit – robím ako organizátor tento šport už 20 rokov, ale za tento pohľad to stojí!
Druhý deň zakončíme musherabendom. Napätie poľavuje, stretnutie s kamarátmi, s ktorými sa mám možnosť vidieť len raz v roku, pohárik chutnej hruškovice, neuveriteľná „KOSA“ – lebo došiel plyn (aj za to niekto môže), a ohlušení tancujeme pred pódiom YMCA, Donovaly GO a Mašinku. Chalani, mám vás rád…
Niekoľkomesačné prípravy a niekoľkotýždňový 24-hodinový NON-STOP zápas s prírodou skončil – kto je víťazom?
Pretekári z celej Európy po pretekoch neskrývajú uznanie a prezident FISTC Franko Manato na záver s poďakovaním prehlásil: „To, čoho sme sa stali tento týždeň svedkami na Donovaloch, sa nedá podoprieť žiadnymi logickými úvahami. Stali sme sa priamymi svedkami zásahu vyšších síl a svedkami zázraku. Môžeme sa len skloniť pred organizátormi, že v tejto náročnej skúške necúvli a vydržali. Myslím, že toto historicky prvé požehnanie šampionátu FISTC duchovným, bol dobrý nápad.“
Milí priatelia, ja osobne ako ateista, vlastne skôr veriaci materialista, po skúsenostiach z posledného šampionátu rozmýšľam nad múdrosťami starých indiánov, nad veľmi podobnými poznatkami Burjatských šamanov a kladiem si pred seba ako niekdajšieho skauta obrovský otáznik o našom správaní na tejto krásnej planétke…
Naši pretekári sa nám za námahu odvďačili húževnatými výkonmi, športovým prístupom a tí najúspešnejší siahli aj po medailách, alebo k nim boli veľmi blízko. Na 4. mieste v kategórii SKJ 2 na krásnom štvrtom mieste skončil Ján Mlynár. Roman Reistetter v kategórii SKJ potvrdil úlohu favorita a odchádzal z tohto šampionátu s krásnym striebrom. Zlato sa medzi ženami v rovnakej kategórii ligotalo Brigite Albertovej, ktorá prekvapila svojím výkonom celý musherský svet, okrem našich reprezentantov, ktorí verili, že táto sympatická Slovenka utečie svojím prenasledovateľom o cenné minúty. Nepopulárna zemiaková medaila sa ušla aj Marošovi Litvajovi v kategórii „A1“, pričom ďalším svetovým vice šampiónom je aktívny spolupracovník magazínu Kynologická revue, Ján Keruľ. Chlapci, gratulujeme najúspešnejším, ale ďakujeme všetkým!
P.S. Alenka, prepáč, že som sa ti za 4 dni, na ktoré som ťa na Donovaly so sebou zobral, nestihol viac venovať.
Anton Duša, píšuci bežne pod pseudonymom Anton Vlkodavovič Bajkalskij
Foto: Ján Miškovič „Mišiak“ a Ing. Vladislav Šuster
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2011