(KR 4/2012)
Pes meno Kokki je jedna z najväčších tadžických legiend posledných rokov. Tento pes farebného rázu „čorčašma“ (štvoroký) sa stal legendou vďaka svojmu charakteru a povahovým vlastnostiam, ktoré ctia plemeno stredoázijský ovčiak. Narodil sa vo Fajzabáde a niektorí tadžickí kynológovia hovoria o ňom, že sa narodil ako obyčajný pastiersky pes pri stáde. Kohútikova výška u Kokkiho bola okolo 73 až 75 cm, čo sa môže zdať pre tých, čo preferujú akési novodobé „monštrá“ v duchu, čím „väčší aziat“ tým kvalitnejší, celkom málo. Podaktorí hovoria, že Kokki pochádzal z Garmy a sám majiteľ Firuz hovoril o jeho pôvode rôzne verzie. V každom prípade, nech už sa narodil kdekoľvek, či v Tadžikistane, alebo Afganistane, stal sa už počas svojho života legendou, čo je pri jeho kariére, keď získal 6x titul šampióna celkom logické a spravodlivé.
Ako videl tohto šampióna Alichon Latifi?
Kokki bol pes silnej kostry a veľmi mocný. Telo mal primeranej dĺžky, stál akoby tak trochu na vyšších nohách, slabiny mal vtiahnuté.. Vynikajúca povaha, silný, pružný, trpezlivý, odolný voči bolesti, s pevným, železným záhryzom. Kokki za celú svoju kariéru prehral len tri razy a to s veľmi silnými a zdatnými súpermi. Raz psovi menom Targel, tigrovanému, veľmi silnému psovi kohútikovej výšky okolo 70cm. Raz proti karateginskému Poľvonovi, ktorý bol obdobne sfarbený ako Kokki, len bol trochu nižší. A nakoniec tretí raz podľahol starému, do siva sfarbenému psovi vyznačujúcemu sa neuveriteľnou trpezlivosťou a veľkým duchom. Meno tohto psa však nikto nezaznamenal. Kokki sa vďaka svojím vlastnostiam a úspechom zaradil medzi najlepších tadžických psov ako Bujnok, Pachta, Ala- Poľvon. Žiaľ fotografický materiál tohto znamenitého psa nezachoval, ale video áno. Kto má záujem môže Kokkiho vidieť na ruskej webovej stránke.
Kokki aj vo vyššom veku, ako deväťročný dokázal zvíťaziť aj s omnoho mladšími súpermo, čo svedčilo tiež o jeho dobrom zdravotnom stave. Mnohí chceli mať potomkov po Kokkim a ten aj mnohé suky napáril. Zväčša to neboli príliš kvalitné sučky a ak sa neskôr majitelia kvalitných sučiek začali o Kokkiho zaujímať, tak už bolo neskoro, avšak z jedného spojenia sa podarilo získať dôstojného potomka, ktorý sa stal známym a svojou povahou potvrdil vynikajúce vlastnosti svojho otca. Bol to Segun. Matka tohto psa sa volala Betta. Bola to suka bielej farby a jej majiteľ ju kúpil náhodne na železničnej stanici. Segun sa stal populárnym a jeho majiteľ Rustam Sobirov s ním napáril veľa sučiek. Nie všetky spojenia sa vydarili, ale čo je dôležité je fakt, že zanechal po sebe dvoch výborných potomkov – bratov Tarzana a Tajsona. Tarzan bol svetlejšej farby, Tajson tmavší. Práve títo dvaja bratia sa stretli vo finále o titul šampióna Tadžikistanu za rok 2006 – 2007. Vyhral Tajson, ale tento verdikt sa očitým svedkom nie celkom pozdával, lebo sa im javilo, že podľa správnosti mal vyhrať Tarzan. Nech už to bolo akokoľvek, obidvaja naplnili odkaz svojich predkov otca Seguna a deda Kokkiho. Majiteľ Tajsona získal za víťazstvo automobil značky Opel a majiteľ Tarazna iné hodnotné ceny. V roku 2007 zomiera majiteľ Rustam Sobirov a všetky psy línie Kokikiho a Seguna prechádzajú do majetku jeho brata Rustama Otabeka. Všetky, až na jedného a to Tarzana, ktorý putoval do Uzbekistanu, čím sa len potvrdzuje, že Uzbeci sú schopní a ochotní kupovať tie najkvalitnejšie psy z celej Strednej Ázie. Otabek sa zúčastňuje šampionátov v rokoch 2007- 2008 a 2008 – 2009, ale predchádzajúce úspechy už nezopakoval. Navyše šampióna Tajsona neprimerane zaťažuje, namáha a pravdepodobne tým o psa prichádza. Dovŕšením tragédie je smrť samotného Otabeka. Týmito udalosťami sa všetky psy z vychýrenej línie dostávajú do rôznych rúk a v podstate sa tak stráca ich genetický potenciál, ktorý sa rozptyľuje po celej krajine. Je tu však nádej na zachovanie tejto slávnej línie, pretože podaktorí ruskí a ukrajinskí chovatelia sa rozhodli pracovať v svojich chovateľských staniciach práve s potomkami tadžických legiend. V Rusku je to Larisa Kononenko, ktorá vlastnila svojho času legendárneho Ala Poľvona a teraz sa u nej nachádza syn Tajsona, ktorý sa volá Turtkuz. Larisa Konenka žije v Iskitime a jej chovateľská stanica sa vola Zaravšan. Potomkovia Turtkuza sa nachádajú nielen u Larisy, ale aj u Andreja Korža na Ukrajine. Žat Basy, syn Turtkuza (vnuk Tajsona) napáril čiernu aborigénku – tadžickú suku Panteru a sestra Žat Basyho – Žana Aj bola zase napárená dovezeným tadžikom menom Karatau. Je to typický tadžický pes, sfarbenia „čorčašmi“. Jeho otcom je známy pes vodca pri stáde – Galu. Ako vidno L. Konenko a A. Korž majú u svojich zverencov krv Tajsona, ale aby nepadol do zabudnutia ani jeho brat Tarzan, tak v roku 2011 bol privezený do Ruska aj potomok Tarzana do chovateľskej stanice Perenli. Genadij opisuje mladého Tarzana ako veľmi silného psa kohútikovej výšky okolo 75 cm a ťažkej kostry. je to pes v type tadžicko- afganských psov, čo len dokazuje zapájanie afganských psov v tadžickom chove. Zdá sa, že ani tento potomok z Kokkiho línie nebude v charakterových vlastnostiach zaostávať za svojimi príbuznými, veď už ako mladý zaznamenal prvú výhru nad potomkom známeho Šunkara, v ktorom koluje krv Bieleho Jekemena.
Afganské psy v Tadžikistane sú v obľube a môžeme sa tu stretnúť aj so psami, o ktorých afganský kynológ Quadirie hovorí, že patria ku známym výborným afganským starým pôvodným psom. Ich charakteristickou črtou je, že majú jedno, alebo dve oči modrej farby. Pravdupovediac, nie som si istý, či takto sfarbené oči nie sú skôr negatívnym signálom niektorej skrytej genetickej chyby, ale na webovej stránke, kde sú afganské psy propagované, takáto informácia zaznela, samozrejme aj s obrázkami psov, ktoré majú modré oči.. Na fotografii z Tadžikistanu môžeme vidieť psa v majetku Akaya Samadu, ktorý má práve jedno oko modré.
Tadžické psy oproti psom z iných oblastí Strednej Ázie nezaostávajú, skôr naopak v niektorých ukazovateľoch sa zdajú byť dokonca zaujímavejšie a preto je naozaj pre tadžickú populáciu aj v rámci celého plemena stredoázijský ovčiak výborné, že sa iniciatívy na zachovanie línie Kokkiho, ale aj iných výborných tadžických línií chopili ruskí a ukrajinskí chovatelia. Je to určite cesta zmysluplnejšia ako cesta samotného oficiálneho chovateľského zariadenia Ruchak v Tadžikistane, pretože namiesto toho, aby v tomto zariadení pracovali s pôvodnými generáciami žijúcim oddávna na ich území, dovážajú jedince z chovateľských staníc zo zahraničia a to žiaľ, neraz psy prešľachtené, ktorým chýba to, čo aziata robí aziatom, správny typ, alebo charakter. Zostáva len veriť, že aj v našich zemepisných končinách sa nájdu nadšenci, ktorých úžasné tadžické psy oslovia a začnú rozmýšľať o svojich chovateľských aktivitách, ktoré by boli spojené s Tadžikistanom a chovateľmi v Rusku, alebo na Ukrajine, ktorí si už svoju cestu k tadžickým psom našli.
Spracoval: Boris Kopeliovič – z internetových ruských a ukrajinských stránok.
Fotografický materiál A. Latifi, A. Korž
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2012