(KR 8/2015)
V mojej praxi pôrodnej asistentky sa stretávam s tým, že budúcich rodičov, a hlavne ich príbuzných, veľmi znepokojuje otázka, čo budú robiť a ako sa majú zachovať v období príchodu nového člena rodiny domov. Psík v domácnosti je čoraz viac samozrejmosťou a mladé páry si najskôr zadovážia psíka a po vhodnom čase naplánujú dieťatko. Čo ale v takom prípade so psíkom?
Je to riadny člen rodiny – psičkári vedia, o čom hovorím, a mnohí sú na pochybách, ako bude vyzerať spolužitie dieťaťa so psom. Ako to býva, je lepšie sa na problém pripraviť, než ho nepripravený riešiť. Pes je živý tvor. Myslím si, že v mnohých prípadoch sme ho veľmi poľudštili a on zdieľa naše vlastnosti, teda aj žiarlivosť. Veď doteraz bol on ten, na ktorého sme sústreďovali všetku pozornosť a lásku, a teraz toto miesto bude patriť aj niekomu inému.
Prevencia a príprava sú v tejto fáze veľmi dôležité. Po narodení dieťatka nezabudnime doniesť psíkovi z pôrodnice jeho pach – či už plienočku alebo svetrík, skrátka niečo, čo bude ovoniavať a zvykať si na nový pach v rodine. Po príchode z nemocnice sa snažme dieťatko nechať ovoňať – napríklad nožičky, a nezabúdať na psíka, aby sa necítil odstrčený. Je len prirodzené, že dieťatko preberie pozornosť rodiny na seba. Doteraz bola venovaná psíkovi. Pri podcenení tejto situácie môžu nastať problémy vo vzájomných vzťahoch a pes začne žiarliť a snažiť sa prevziať stratenú prioritnú pozíciu. Preto je nesmierne dôležité, aby sa pes necítil ohrozený. Vhodnými aktivitami sú, napríklad, každodenná prechádzka pri kočíku, spoločné hry, nezmenené miesto na spánok, a podobne. Je dôležité ponechať psovi tri istoty. Ležovisko/súkromie – miska/žrádlo a hračky.
V počiatočných mesiacoch sa pes k dieťaťu správa ako k mláďatku a chráni ho, reaguje v podstate len na jeho plač. Zmena nastáva začiatkom aktívneho pohybu dieťatka. V prvom rade je nevyhnutná zvýšená hygiena a zvýšená pozornosť zo strany rodičov na vzájomný kontakt. V tomto období nikdy nenechajte dieťa spolu so psom bez dohľadu dospelého. Dieťa všetko spracováva dotykom a nevhodný kontakt s telom psa uňho môže vyvolať reakciu, na ktorú v záchvate bolesti zareaguje nepredvídateľne.
Keď je dieťa pohryzené psom, je to vždy chyba dospelých!
Katastrofické scenáre v podobe nevhodnosti tohto spolužitia máme za sebou, psík ostáva doma a ja chcem vedieť, ako to bolo u vás. Ako zareagovala rodina na fakt, že pes ostal, ale aj ako zareagoval pes na vaše bábätko. Bolo to jednoduché a nebolo čo riešiť, zvykli si na seba bez problémov, alebo boli starosti? Bola by som veľmi rada, keby ste nám dali vedieť a podelili sa o tomto období vášho života a o tom, ako ste ho riešili, ale aj o ďalšom spolužití detí so psíkmi. O opis, ako zvládli toto obdobie, sme požiadali viaceré mamičky, a tu sú ich odpovede:
Ing. Janka Fulierová s dcérami Jankou a Zojkou
Ako ste zvládli príchod dieťatka do rodiny so psíkom?
V čase, keď sa mi narodila moja prvá dcéra, sme bývali v byte a psíkov sme mali u mojich rodičov v dome, len niekoľko kilometrov od nás. Prechádzky s kočiarom s cieľom pozrieť psíkov boli na dennom poriadku. Dcérka sa s nimi zoznamovala postupne – najskôr na záhrade u mojich rodičov a neskôr s nimi cestovala po výstavách po celej Európe. A veru im nejedenkrát vyjedala granulky z misiek a delila sa s nimi o ich miesto v „búde“. Samozrejme, že jej prvé slovo bolo HAVO, a prvá veta HAVO PAPÁ. Presťahovali sme sa do domu, keď mala dcérka rok.
Ako psíky zareagovali? Nežiarlili?
Naši štyria samojedi prijali zmenu prostredia veľmi dobre, dcéru zobrali ako ďalšieho člena svorky a boli k nej vždy veľmi ohľaduplní a trpezliví. Ak ich hra s ňou nebavila, jednoducho sa zdvihli a odišli. A my sme ju odmalička učili, ako zaobchádzať so psíkmi tak, aby im neublížila.
Ako ste toto obdobie prekonali?
Druhá dcérka sa mi narodila už do svorky pozostávajúcej z ôsmich samojedov, a ani táto nemala žiadny problém. Vždy ma udivuje, čo všetko jej naši štyria veteráni dovolia. Napríklad si na nich kedykoľvek môže položiť hlavičku, pritúliť sa k nim… sú úžasne jemní. Samozrejme, teenageri sú bláznivejší, ale aj oni vedia, že keď je Zojka nablízku, treba spomaliť – naučili sme ich to, a takisto sme naučili základné povely aj Zojku. Takže teraz, keď behá po dvore, občas ju počuť: „Fujto, nie, nie, pozor, Zojenka ide!“
Ako to vidíte spätne? Zachovali by ste sa rovnako?
Nikdy sme nemali žiadny problém, psov aj dcéry sme naučili spolu vychádzať. Vidím veľké pozitívum v tom, že obe moje dcéry vyrastali so psami.
Alebo prišiel psík až do rodiny s deťmi? Zvládli ste to?
Nám v podstate psíci len pribúdali k už existujúcej svorke detí a psov. Myslím, že všetci vždy veľmi rýchlo pochopili, ako to funguje u nás: tato kŕmi a športuje s nimi, mama sa stará o čistotu a kožúšky (a mám vždy vo vačku nejakú dobrôtku), staršia, 14-ročná Janka, je tu na bláznenie sa s nimi, a dvojročná Zojka je „to niečo vzácne“, k čomu musia byť opatrní, a čo musia chrániť.
Janka Pašmiková s dcérkou Monikou a synom Christiankom, samojed Elin
Náš psík – samojed ELIN, prišiel so rodiny s dvomi malými deťmi. Monika mala osem a Christianko päť rokov. Keďže sme po psíkovi už dlho túžili, na jeho príchod sme sa dôkladne pripravovali. Po večeroch sme deťom čítali, ako sa treba o šteniatko starať. Keď prišiel dlho očakávaný deň a priniesli sme si našu malú Elin, deti boli ako vymenené. Boli ticho (aby sa šteniatko nebálo), zmenili správanie z hŕ, hŕ na opatrné. Elin je u nás už tretí mesiac a musím povedať, že v ničom neupustili. Starajú sa o ňu, venujú sa jej. Je to ich nová huňatá sestrička. Pochopili, že je to živý tvor, a nie hračka, a tak sa k nej aj správajú. Elin sa dokonalo včlenila do rodiny, zvykla si na náš rodinný režim.
Ráno nás pekne privíta, potom vyoblizuje deti, rozlúči sa s nimi. Keď sú v škole a v škôlke, má kľudový režim, ale už dokonalo pozná, keď prichádza jedna hodina na obed. Už ich čaká pri bránke, že sa vrátia. Potom sa spolu bláznia. Podvečer chodíme spolu na prechádzky a o pol deviatej sa s deťmi ukladá na spánok. Musím povedať, že každý nás strašil a od psíka odhováral. Našťastie sme nepočúvali a máme Elin, ktorá nám do rodiny priniesla omnoho viac radosti než starostí. A starostí je menej, než sme čakali. Sme šťastní, že ju máme, psík odovzdáva deťom veľa pozitív do života. Náš život je aktívnejší a srandovnejší (strašne sa nasmejeme na tom, čo dokáže vymyslieť).
Niki Zábojníková so synom a dcérkou
Ako ste zvládli príchod dieťatka do rodiny so psíkom?
Bolo to jedným slovom fantastické. Už v tehotenstve som sa tešila na tú chvíľu, keď sa vrátim z nemocnice domov medzi svojich psíkov. Vnímali, že mám niečo maličké na rukách, no ani jeden z nich sa nesnažil mu ublížiť. Možno ho brali ako človiečika, ktorý bude raz ich pánom.
Ako psík zareagoval? Nežiarlil?
V domácnosti ich máme viac, takže si viacerí psíci museli zvyknúť na nového člena rodiny. A bábätko prijali naozaj super!
Ako ste toto obdobie prekonali?
Náš drobec rástol a oni to vnímali veľmi intenzívne. V dobrom slova zmysle. Boli pri ňom, keď bol v kočíku, učil sa chodiť, vonku na dvore. Dennodenne bol s nimi v kontakte. Nikdy sa nestalo, že by pes skočil do kočiara, alebo sa snažil dieťatku ublížiť. Práve naopak. Sedel pri ňom a doslova a do písmena ho strážil.
Ako to vidíte spätne? Zachovali by ste sa rovnako?
Zachovala som sa tak aj pri našom druhom dieťatku, pri dcérke. Už v tehotenstve som jej rozprávala, že máme doma psíkov, ktorí sa na ňu tešia. A zaujímavé je, že aj psíci zmenili postoj ku mne ako k tehotnej (ale to už aj v prvom prípade). Boli empatickejší než inokedy. Asi tušili, že čoskoro príde ďalší človiečik. Neskákali na mňa ako mali vo zvyku, keď sa niečomu tešili. Prejavovali to inak. Jemnejšie. Obtierali sa mi o nohu, vrteli chvostom, ale ani jeden nevyskočil, a ani na prechádzke ma nepotiahol. Takže áno, zachovala by som sa takto toľkokrát, koľko by len bolo treba.
Janka Kadnárová a dcérka Viktória
Ako ste zvládli príchod dieťatka do rodiny so psíkom?
Naše dieťatko sa zaradilo do našej rodiny so psami bez akýchkoľvek problémov. Každý pes mal svojský prejav na nové zvuky a pachy malého bábätka. Jeden ma upozorňoval, že malá vstala, ďaľší sa na prechádzke od nás a kočíka nevzdialil, a pod. Bolo milé sledovať, ako im na tom malom zázraku záleží.
Ako psíky zareagovali? Nežiarlili?
Máme viac psov a nežiarlil ani jeden, možno vďaka tomu, že ich je viac a vo svorke sú nútení deliť so o pozornosť. Ale takéto prejavy sme nespozorovali ani u jedného.
Môžem povedať, že obdobie príchodu bábätka domov sme zvládli bezproblémovo možno aj vďaka tomu, že Viktória prišla do rodiny, kde najskôr boli psi, až potom prišlo dieťatko.
Ing. Dana Vodáková-Pospíšilová a synček Mariánek
Ako ste zvládli príchod dieťatka do rodiny so psíkom?
Velmi dobře a bez problémů. Moji psi, a mám jich šest, velmi vnímali po celé těhotentví můj stav. Rádi čichali k břichu a celkově se ke mně chovali velmi jemne a opatrně. Když byla doma připravená postýlka a další věci pro miminko, se zájmem si všechno prohlíželi. Miminko jsme jim ukázali brzy a snažili se, aby za žádných okolností neměli pocit, že jsou odstaveni na druhou kolej. Na druhou stranu musím říct, že mě velmi překvapilo, jaký respekt k miminku měli, a zpočátku jakoby se ho úplne báli. Dnes jsou s mým šestiměsíčním synkem velcí kamarádi. Žárlivost jsem vůbec nezaznamenala.
Ako to vidíte spätne? Zachovali by ste sa rovnako?
Ano, postupovala bych stejně, psy určitě nevynechávat z žádného rodinného dění. Oni stejně vnímají, že se děje něco nezvyklého, a pokud do toho nejsou „zasvěceni“, pak bych si myslela, že může vzniknout problém.
Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2015