(KR 6/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Nízke Tatry považujem za jedno z najfantastickejších pohorí nášho krásneho Slovenska. Niekoľkokrát som absolvoval prechod týmto pohorím v takmer každom ročnom období. Kto prešiel hrebeňovku z Kráľovej Hole na Donovaly alebo naopak, ten mi dá určite za pravdu.
Keď som si zadovážil špeciálny turistický postroj pre môjho Siváka a usúdil, že takúto náročnú túru zvládne, neváhal som a jesenný prechod sa stal skutočnosťou. Môj ruksak s kompletnou výbavou vážil presne 20 kg. Váha záťaže v kapsách psieho postroja predstavovala presne polovicu váhy môjho bremena. Sivák si niesol vodu, krmivo, pochutiny, misky, hrebeň, kefu, psí náhubok, zopár karabíniek a lano.
Štart sme mali z Donovál a, samozrejme, ako samostatná jednotka, bez akéhokoľvek sprievodu. Pri nastupovaní do autobusu sme hneď vzbudili pozornosť cestujúcich, ale predovšetkým vodiča, ktorý nám po skonštatovaní, že môj Sivák má psí náhubok, bez problémov vydal lístok, a my sme nastúpili do stredu autobusu. Môj spoločník si zaľahol a spokojne prežíval monotónnu jazdu. Spozornel a zdvihol sa len vtedy, keď niekto vystupoval alebo nastupoval. V Banskej Bystrici nastalo malé vzrušenie. Do autobusu nastúpila skupinka hlučných spoluobčanov, ktorá keď zbadala môjho Siváka, okamžite vystúpila, vodič mykol plecami a spokojne zatvoril dvere. Spolucestujúci sa len pousmiali a Sivák si v tichosti opäť ľahol a krútil chvostom. Prišla naša cieľová stanica Telgárt, a my sme vystúpili. Mali sme šťastie, pretože sme stopli auto s pracovníkmi vysielača na Kráľovej Holi, a tak sme si uľahčili náročný výstup na vrchol, odkiaľ sme začali šliapať odkázaní jeden na druhého. Počasie nám prialo, bolo jasno, teplota typicky jesenná, chladno a veterno, čo nám obom vyhovovalo. Siváka som konečne zbavil náhubku, spojili sme sa gumovým lanom, karabínou na mojom opasku, doplnili sme tekutiny a… vyrazili smerom na západ.
Sivák spokojne vykračoval, občas zastal, obzrel sa na mňa, či je všetko v poriadku, potom sa lano znovu naplo a my sme postupovali ďalej kľukatým chodníkom. Cesta nám s malými prestávkami veľmi rýchlo ubiehala a až k útulni na Andrejcovej sme nestretli ani živáčka. Večera z vlastných zásob nám obom mimoriadne chutila a z„ruksakov“ nám tak ubudlo nejaké kilo. Sivák sa najskôr pohodlne usalašil v mojom horolezeckom stane, ale po nejakom čase sa vyplazil pred vchod a až do svitania ma strážil.
To, o čom chcem porozprávať, sa nám stalo o poriadny kus cesty ďalej. Prešli sme cez Čertovicu, vystúpili na najvyšší vrchol Nízkych Tatier – Ďumbier (2043 m), a prešli cez Chopok. Boli sme na trase už tretí deň a prechádzali sme úsekom Derešov. Je tu dosť náročný skalnatý chodník. Sivák statočne napínal lano a ja som sa pozorne pozeral pod nohy. Vtom som pocítil prudké trhnutie, stratil som rovnováhu a spadol. Prvé, čo ma napadlo, bolo, či som celý. Našťastie som mal rukavice, a tie zabránili oškretiu rúk. Zodvihol som sa a s hrôzou zistil, že karabínka povolila, ťažné gumové lano sa mi z opaska vytrhlo a môj Sivák, bol preč. Prezrel som chodník pred sebou, potom strmé svahy napravo i naľavo, nič. Môjho spoločníka nebolo. Volal som, pískal, všetko zbytočne. Vracala sa mi len ozvena zo skál. Zložil som ruksak, vybral ďalekohľad a pozoroval skalnaté zrázy Derešov. Nikde žiadny pohyb. Začal som mať obavy, lebo ak Sivák ušiel, musel mať na to nejaký dôvod. A potom, ťahal za sebou trojmetrové lano, ktoré sa mu mohlo kdekoľvek zachytiť. Pobehoval som po hrebeni i trochu do strán, opäť volal a pískal, všetko bez úspechu. Na mieste, kde som ho stratil som nechal ruksak a celé okolie som stále pozoroval ďalekohľadom. Asi po pätnástich minútach pátrania som podišiel okolo 50 m dopredu a tu som zbadal môjho strateného psíka, ako značne unavený kráča proti mne. A nebol celkom sám. Ani nie 20 m od neho stál statný kamzík so svojou družkou a s mláďaťom. Pochopil som a nebolo treba žiadnych otázok!
Najskôr som sa zvítal s kamarátom, prezrel ho, či nie je zranený a či nestratil niečo zo svojho „ruksaku“. Potom sme obaja doplnili stratené tekutiny, vymenil som poškodenú karabínku a vyrazili sme na cestu ďalej. A kamzičia rodinka nás neopustila. Stále sa nás držala o pár desiatok metrov, raz vpredu, inokedy vzadu. Takto sme spolu kráčali až do Krížneho sedla. Potom, akoby sa chceli rozlúčiť. Sivák dlhšie stál, navzájom sa pozorovali, až sa starý kamzík pohol a jeho rodina ho nasledovala hlboko do doliny pod Poľanou.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2013