Mushing IV – Teraz trochu z iného súdka…
(KR 1/2011)
Názov možno napovedá, že tentokrát nechcem písať o psoch, nie je to však pravda. Z iného súdka sú i iné skúsenosti, zážitky či pocity. Naskytla sa mi vzácna príležitosť byť pri krste knihy, v ktorej sa o psoch píše. Nie však, ako je zvykom, „encyklopedicky“. Poznáte tie knihy, čo stoja veľa peňazí a je v nich skopírovaný posudzovací list toho-ktorého plemena, ale nič viac. Táto kniha je iná. Jej krstným otcom nebol nik iný ako Peter Hámor, známy slovenský pokoriteľ nejednej osemtisícovky. Už toto naznačuje, že ide o „iné“ dielo. Zaradil by som ho k cestopisom. Prečo? Pretože je v ňom naozajstný život. Život prežitý spolu s Eskimákmi, presnejšie s Inuitmi, v ich krajine – Grónsku. Dnes vám chcem predstaviť knihu „V KRAJINE ĽUDÍ“ (Kalaallit Nunaat), a spolu s ňou, samozrejme, i jej autora – Luciána Očkovského.
Kalaallit Nunaat (Krajina ľudí, tiež Naša krajina, Grónsko) bolo a je príťažlivé pre návštevníkov a cestovateľov z iných krajín a kultúr. Takto začína celá kniha ktorá nás zavedie do kútov našej planéty, v ktorých dodnes žijú lovci, cestujúci na psom záprahu. Priblíži biele pláne ošľahané vetrom. Samozrejme, nezabudne pritom ani na psov, grónskych psov. Čo je na tejto knihe iné? Zrejme najviac ma fascinoval fakt, že opisuje naozajstné zážitky. Týmto nás pohltí. Nechcem tu však siahodlho ospevovať niečo, čo si môžete prečítať aj sami. Na navnadenie aspoň krátky úryvok.
„Psy sa v strmom svahu celou silou zapierajú do tvrdého, vetrom ubitého svahu. Psovodi povzbudzujú svojich psov tradičným grónskym povelom „ju-ju-ju“. Komunikácia so psami im pridáva na nálade a ešte viac ich povzbudzuje k práci. Sane napriek týmto podmienkam pomaly nasledujú hore do svahu. Jon so svojím záprahom je vyššie pred nami. Jeho sane a psy akoby viseli vysoko nad našimi hlavami ako pavúk na bielej stene. Malebne sa vyníma na ostrom rozhraní bieleho snehového poľa a modrej, sýtej oblohy. Psy s pracovným nasadením, vlastným tomuto plemenu, ťahajú ťažké sane, na ktorých sedím ja, aj Hjelmer. Ich snaha je však limitovaná strmým, asi 40-stupňovým svahom. V týchto podmienkach nie sú schopné ťahať viac ako tridsať sekúnd, a potom nasleduje rovnako dlhá prestávka. Koniec prestávky musí urobiť Hjemler a ešte zadychčaných psov popohne povelmi a plieskaním bičom nad ich hlavami do ďalšej driny v strmom svahu. Psov treba týmito argumentmi veľmi presviedčať, vedia, že musia ťahať a tejto práci sa nevyhnú. Intenzívne krátke úseky práce a oddychu sa striedajú v nespočetných opakovaniach a týmto štýlom zdolávame po hodine asi polkilometrový svah. My dvaja sedíme celý čas na saniach. Inak by sme svah zdolali oveľa skôr. Zvykom je, že psovod, ani jeho pasažier, nikdy nezosadnú zo saní. Tento štýl zdolávania obzvlášť ťažkých úsekov cesty zodpovedá temperamentu psov a sú to ony, ktoré nasadili tento štýl. Psovod to rešpektuje a prispôsobuje sa temperamentu a mentalite psov, nenúti ich k inému spôsobu a intenzite ťahania a striedania pracovného nasadenia s prestávkami na oddych.“
Po prečítaní tejto knihy si uvedomíme, aké veľké rozdiely existujú v chápaní postavenia psa v hierarchii hodnôt Inuitov a nás, Európanov. Nechcem tieto stránky rozoberať, pretože sa to jednoducho nedá. Ide skôr o to, že prostredníctvom takýchto ľudí a ich kníh a stretnutí pochopíte aj svojich psov! Lebo ak viete, z akého prostredia pochádzajú, aký v ňom majú status, viete pochopiť ich správanie, zmýšľanie a už vás neprekvapia mnohé veci, ktoré sú pre nás, Európanov, inak nepochopiteľné.
Teraz si spojme predošlé zhrnutia s dnešným článkom:
Sme členomi niektorého z klubov. Sme správne trafení. Olizujú nás aj psi, a čo?! Domáca hydina sa niekam stratila. Voľný čas sa rovná psom. Slovo veriť si. Poznáme psov lepšie ako seba. Dnes je to jednoduché: Hľadajme, čítajme a počúvajme ľudí – „európskych Inuitov“.
Ak sa chcete dozvedieť o knihe „V krajine ľudí“ viac, informácie nájdete na www.lucianockovsky.sk
Jano Keruľ
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2011