(KR 6/2012)
Kupírovanie ušníc a chvosta
Neprislúcha mi, aby som k tejto kontroverznej téme verejne vyjadroval svoje osobné názory a postoje. Ostatne, moji priatelia ich dobre poznajú. Budem teda vecný. Kupírovanie ušníc a chvosta malo pôvodne jediný účel – praktický. Odstránením najzraniteľnejších častí tela získaval doberman jednoznačne navrch v súboji s protivníkom. Neskôr sa z tejto záležitosti stala móda, ktorej cieľom bolo zdôraznenie ušľachtilých telesných línií a pozorného, ostražitého výrazu. Najmä dĺžka a tvar okupírovanej ušnice podliehali módnym dobovým trendom a vyvrcholili vysokým úzkym uchom s rovným rezom. Momentálne sa plemeno doberman nachádza v prelomovej fáze. Smerom od západu na východ Európy sú pomaly, ale celkom isto, jednotlivými štátmi prijímané zákony na ochranu zvierat, ktoré kupírovanie zakazujú. Na Slovensku je zákonom zakázané kupírovanie ušníc, dočasne je povolená výnimka pre kupírovanie chvostov. Ušnice môže kupírovať len veterinárny lekár pri preukázaných zdravotných dôvodoch – napr. pri úraze. Zákaz kupírovania má zaujímavý vplyv na populáciu dobermanov v jednotlivých krajinách. Bašty chovu špičkových dobermanov z deväťdesiatych rokov – Holandsko, Francúzsko a Belgicko, zaznamenali po zákaze kupírovania značný pokles narodených šteniat a stratili prím v diktovaní trendu plemena. Symbolické žezlo po nich prevzalo Taliansko a Rusko, kde bolo kupírovanie povolené. Momentálne to vyzerá tak, že o pár rokov (možno len mesiacov) bude kupírovaný doberman uzavretou kapitolou v histórii plemena. Z centrály Medzinárodného doberman klubu IDC zaznamenávame opakované signály, ktoré upozorňujú na blížiacu sa zmenu štandardu – t.j. doberman s prirodzenými ušnicami a chvostom. Potom už bude jedno, či niektorá krajina kupírovanie zakazuje, alebo nie. Na všetkých výcvikových a chovateľských akciách budú mať kupírované dobermany červenú.
Pred chovateľmi stojí niekoľko nových výziev. Jednou z najťažších bude oslovenie potenciálnych záujemcov o dobermana. Nekupírované ušnice a chvost zmenili jeho výzor asi najmarkantnejšie spomedzi plemien, ktorých sa to týka. Ďalším chovateľským „orieškom“ bude ustálenie tvaru ušnice, nasadenie a hlavne nesenie chvosta. Sto rokov sa týmito atribútmi nikto nezaoberal. Preto sa dnes často stretávame aj s komickými variantmi – rôzne nesené, odstávajúce, polo vzpriamené, pokrčené ušnice, či príliš zatočené chvosty ap. Zostáva nám len dúfať, že ctižiadostiví chovatelia a majitelia sa nebudú hromadne uchyľovať k pokútnym chirurgickým operáciám odrastených psov, ktorými budú tieto nedostatky korigovať.
Zdravie
Z informácií o jeho pôvode by sa dalo predpokladať, že plemeno doberman bude najzdravšie na svete. Logicky sa zdá, že čím väčší bol podiel rôznych plemien a „plemien“, ktoré stáli pri jeho vzniku, tým bude doberman menej prešľachtený, a teda odolnejší a zdravší. Nie je to však celkom pravda. Doberman sa veľmi dlho vyvíjal pomerne roztrieštene. Bol síce zdravý, vitálny a mal neohrozenú povahu, ale jeho exteriérové znaky neboli „dotiahnuté“ do dokonalosti. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych, neskôr osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia sa objavilo niekoľko výnimočne pekných plemenníkov. Opakovanou príbuzenskou plemenitbou na týchto „superpsov“, ktorá pokračuje v podstate dodnes, sa podstatne zúžila genetická základňa celej populácie dobermanov.
Malo to, samozrejme, úžasný vplyv na ustálenie typických exteriérových znakov, ale, bohužiaľ, aj na ustálenie predispozícií k niektorým chorobám. Nie je to však nič tragické. V porovnaní s inými ušľachtilými plemenami je na tom doberman stále veľmi dobre. Existujú rôzne viac či menej vedecké teórie o tom, ako vplýva šľachtenie dnešných dobermanov na ich zdravie. Určite je na tom kus pravdy. Osobne si však myslím, že za drvivou väčšinou chorôb dnešných dobermanov stojí zlý životný štýl. Dlhodobé ustajnenie v malých mestských bytoch, nedostatok pohybu na čerstvom vzduchu, obezita, kŕmenie výhradne priemyselne vyrábanými krmivami, liečenie aj tých najbanálnejších problémov silnými antibiotikami…, sa jednoducho musí odzrkadliť v skrátenej dĺžke života.
K najčastejšie uvádzaným chorobám, ktoré môžu dobermana postihnúť, patria napr. kožné ochorenia. Z nich asi najzávažnejšia je demodikóza (napadnutie roztočom demodex canis), ktorá však veľmi často súvisí s oslabenou imunitou. Doberman, tak ako väčšina veľkých plemien, je náchylnejší na torziu žalúdka. Ide o náhle pretočenie naplneného žalúdka s následným zaškrtením životne dôležitých ciev a úhynom do niekoľkých hodín. Pri včasnom spozorovaní príznakov (pes je skrčený, slintá, „plače“ a napína brucho) a rýchlom operačnom zákroku, sú vyhliadky na uzdravenie optimistické.
Z geneticky podmienených chorôb pohybového aparátu je najznámejší tzv. Wobbler syndróm. Jedná sa o degeneratívne zmeny na krčnej chrbtici, ktoré spôsobujú vážne problémy s pohybom, v rozvinutom štádiu dokonca imobilitu. Ochorenie očí známe pod názvom PRA (progresívna retinálna atrofia), spôsobujúce postupnú slepotu, bolo relatívne časté v minulosti, ale dnes je už na ústupe. Dysplázia bedrových a lakťových kĺbov sa síce občas vyskytuje, ale v porovnaní s inými veľkými plemenami v oveľa menšej miere. Za veľkého strašiaka sa dnes považuje srdcové ochorenie DCM – dilatačná kardiomyopatia. Ide o dedične podmienené ochorenie, ktoré sa prejavuje nepravidelnosťou v srdcových rytmoch a môže viesť až k náhlemu úhynu zvieraťa.
Dobrou správou je, že väčšina geneticky podmienených chorôb je spoľahlivo diagnostikovateľná. Medzinárodný doberman klub IDC i jednotlivé národné chovateľské kluby vyžadujú zdravotné vyšetrenia ako jednu z podmienok pre zaradenie do chovu. Bez absolvovania týchto testov s negatívnymi výsledkami nemá dnes ani ten najkrajší pes šancu stať sa špičkovým plemenníkom, ktorý ovplyvní vývoj plemena.
Doberman s či bez preukazu pôvodu?
„To máte tie šteniatka s „papiermi“, keď sú také drahé? Viete, my rodokmeň nepotrebujeme. Nechceme chodiť ani na výstavy… Chceme len pekného dobermana ako rodinného priateľa a na stráženie…“ Tieto slová som si vypočul už stokrát a vždy pritom škrípem zubami. Pod pojmom „papiere“ si väčšina laikov predstaví len rodokmeň s pečiatkou, v ktorom sa dočítajú, že otcom vrhu je „Asko von Hóhen Lóhe“ a matkou „Ajda od Zeleného hája“. To je však veľmi skreslená a zjednodušená predstava o tom, čo to vlastne rodokmeň je.
Preukaz o pôvode (PP) je v prvom rade úradným dokladom toho, že šteniatko je naozaj doberman. To znamená, že všetci jeho predkovia mnoho generácií dozadu boli dobermany. A teraz to najpodstatnejšie. Všetci títo predkovia museli absolvovať náročné testy, pri ktorých odborníci na plemeno prísnym okom zhodnotili kvalitu jedinca a rozhodli, či ho do chovu vôbec „pustia“. Pri nesplnení ktorejkoľvek z požiadaviek (kvalitný exteriér, vyhovujúce povahové vlastnosti, zdravie), si takýto pes, alebo sučka v chove ani „neškrtne“. Rodokmeň je prvým a zásadným predpokladom toho, že zo šteniatka, ktoré ste si priniesli domov, vám vyrastie to, čo od neho očakávate – t.j. krásny a typický predstaviteľ plemena s dobrou povahou a pevným zdravím! A je celkom jedno, či s ním budete chodiť na výstavy, alebo sa len potešíte z obdivu okoloidúcich.
Cena, ktorú chovateľ za šteniatka požaduje, mu sotva stačí na to, aby pokryl náklady, ktoré sú s chovom spojené. Absolvovanie výstav, výcviku, zdravotných vyšetrení, administratívne poplatky, kvalitné kŕmenie, cestovanie stoviek (niekedy tisícok) kilometrov za vhodným plemenníkom, veterinárna starostlivosť o chovnú sučku a šteniatka… väčšinou mnohonásobne presiahnu „výnosy“, ktoré získa z predaja šteniat. Skutočný chovateľ túto stratu rád obetuje, pretože šteniatka z vlastnej chovateľskej stanice sú jeho „deťmi“. Nesú jeho meno (názov chovateľskej stanice) a predstavujú vo svete osobnú vizitku. Drvivá väčšina známych chovateľov sa skladá z pomerne ješitných ľudí. A to je pre plemeno veľmi výhodné. Ak chovateľ odovzdá svojim odchovom maximum úsilia a starostlivosti, priamoúmerne tým ovplyvňuje dobré meno svojho chovu, čiže aj svoje vlastné meno.
Obráťme mincu a pozrime sa na jej druhú stranu. Pri inzerovaní šteniat sa ani úspešný chovateľ nevyhne internetovým stránkam, kde ľudia nakupujú a predávajú všeličo – teda aj psov. Než kliknem myšou na ich otvorenie, zavolám žartom na manželku, aby mi priniesla lavór na vracanie. Za tie štvornohé kreatúry, ktoré sú ich množitelia schopní nazývať plemenom doberman (bez PP), by sa hanbili aj prví chovatelia z konca devätnásteho storočia! Fotografie vyziabnutých šteniatok s vypúlenými očami, zobáčikmi miesto čeľustí, chemlonovou srsťou a nafúknutými bruchami od škrkaviek, vzbudzujú u milovníka dobermanov ľútosť a hnev zároveň. Zvieratá z takýchto „chovov“ sú zväčša potomkami potomkov dobermanov, ktorí z vážnych exteriérových, povahových a zdravotných dôvodov neboli zaradení do chovu. Ak k tomu v každej tretej – štvrtej generácii primiešate orieška, ktorému sa zapáčila susedova „dobermanka“ na reťazi, výsledok je jasný.
Reči o tom, že „papiere“ dostali len prví štyria z vrhu a ostatní nie, sú prachsprostým klamstvom! V organizovanom chove už viac než dvadsať rokov dostanú rodokmeň všetky normálne a zdravé šteniatka! Smutné je, že títo množitelia sa oháňajú svetovo známou značkou Doberman. Keď takéto šteňa vyrastie a má vážne zdravotné problémy, poruchy v správaní, či nedajbože niekoho napadne, katastrofa je na svete. Už vidím tie palcové titulky v bulvárnom časopise: „Doberman zaútočil na nevinné dieťa!“ Nikdy ma neprestane fascinovať priam mecenášsky prístup týchto „chovateľov“. Nech počítam, ako počítam, neviem sa zmestiť do ceny, ktorú požadujú za šteňa. Keď zrátam len náklady na kvalitné kŕmenie, niekoľkonásobné odčervenie a prvé zaočkovanie šteniatka, už som v mínuse. Nebude to náhodou tak, že tieto šteniatka papajú polievku od včera a odčervovaciu tabletku či vakcínu nevideli ani náhodou? Záujemcom o šteniatko dobermana môžem odkázať len jediné: „Zdravý sedliacky rozum do hrsti!“. To, čo ušetríte pri kúpe dobermana bez PP, môžete veľmi ľahko preplatiť liečením chronických ochorení, či súdnych poplatkov. Nehovoriac o tom, že vášho dobermana bez PP si deti nebudú mýliť s plnokrvným koňom, ale s niečím celkom iným!
Myslím, že väčšina z vás po prečítaní tohto príspevku nadobudne dojem, že doberman kvôli svojim povahovým špecifikám, silnej sociálnej viazanosti na svojho majiteľa, nárokom na pohyb, kvalitu kŕmenia…, nie je psom pre každého. Pripúšťam. Tak, ako si všetko krásne a výnimočné musíme niečím zaslúžiť, nie je ani partnerstvo s dobermanom zadarmo. Doberman nie je imidžovým doplnkom pre povrchných snobov. Nie je to ani zúrivé monštrum, ktoré má pozdvihnúť ušliapané ego svojmu „zamindrákovanému“ majiteľovi. Ten, kto pochopí „dobermanskú dušu“ a stotožní sa s ňou, rád obetuje kus svojho života pre tohto plnokrvníka z ríše psov. Doberman sa mu za to obetuje celý!
Jozef Klíma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2012