(KR 4/2012)
„Mami, pozri, ten ujo vedie malého koníka…!“ Túto vetu som si vypočul už mnohokrát, keď som sa so svojím dobermanom vybral na prechádzku mestom. Musím sa priznať, že ma neznalosť deťúreniec spočiatku trochu rozčuľovala. Dnes sa už len zhovievavo pousmejem. V mojom úsmeve je vždy aj kus hrdosti, ba nebojím sa povedať, pýchy. Skutočne, keď začnete pátrať naprieč albumom psích plemien, zistíte, že ušľachtilému plnokrvníkovi sa najviac podobá práve doberman. A to je pre milovníka krásy, elegancie a slobody príjemné zistenie…
Zhovievavý úsmev sa však vytratí vo chvíli, keď mamička prudko odtiahne dieťa na opačnú stranu s výstrahou: „To je doberman. Choď nabok, lebo ťa dohryzie!“ Veľmi často to doplní rozčúlenou otázkou: „Prečo ten pes nemá košík?!“ Roky som na túto otázku trpezlivo odpovedal, že môj doberman deti miluje a dieťatko ho môže pokojne pohladkať. Zbytočne. Hysterická mamička to takmer vždy pokladala za provokáciu. Dnes odpovedám: „Načo košík? Veď nejdeme na hríby!“ a poberiem sa svojou cestou. Je len málo plemien psov, ktoré u laickej verejnosti vzbudzujú svojou krásou všeobecný obdiv, a zároveň nesú nešťastnú pečať krvilačnej príšery. V nasledujúcich riadkoch, ktoré sú venované predovšetkým nováčikom v kynológii, sa pokúsim predostrieť pravdivý a neskreslený obraz o plnokrvníkovi z ríše psov – dobermanovi.
Dovoľte mi na začiatok krátke zamyslenie. Prečo si doberman „vyslúžil“ tento nelichotivý punc? Isto to súvisí s jeho prvotným poslaním – nekompromisnou ochranou svojho pána. Som však presvedčený, že paradoxne za to môže práve jeho výrazný exteriér. Len si spomeňte na to, ako sme boli pravidelne bombardovaní filmami, v ktorých sa „rozzúrené“ dobermany, ozdobené vybíjanými obojkami, bezhlavo vrhali na nevinnú obeť. Často s priateľmi parodujeme obľúbené vetičky z filmu o Šimonovi a Matúšovi: „Jestli to spackáš, tak tě hodím dobrmanům!“… „Nééééé, dobrmaůůům néééé!!!“ Viete si predstaviť, že by podobné scény natočili, napríklad, s bernskými salašníckymi psami, či basetmi? Vyznelo by to prinajmenšom komicky. Doberman je pre filmárov oveľa vhodnejším stelesnením psieho mafiána – naoko dokonalý, elegantný a uhladený zovňajšok a vo vnútri „chladné srdce neľútostného zabijaka“.
Takže, otázka znie: Mám sa na spomínanú mamičku hnevať? Určite nie. Známemu českému hercovi, Janovi Přeučilovi, vďaka jeho charakteristickému hlasu a filmovým úlohám už nik nedokáže odpárať nálepku slizkého, úlisného a zákerného manipulátora. V súkromí je to však veľmi vzdelaný, hĺbavý a jemný človek. Choďte to však vysvetľovať nejakej pani, ktorá práve dopozerala film, v ktorom „Přeučil“ priviedol na mizinu bezbrannú babičku… A s dobermanom je to podobné. Pokúste sa prosím len o krátke zamyslenie a predstavte si filmársky štáb v akcii. Prenášanie kulís, hlučný dav komparzistov, silné svetlá, pobehujúci zvukári a kameramani, rozmaznané filmové hviezdy, skeptický producent, nervózny režisér, a vsaďte do toho svorku cholerických dobermanov, od ktorých očakávate herecký výkon. Hlúposť, však? Na to, aby mohlo zviera zvládnuť tieto náročné podmienky a predviesť v nich požadovaný výkon, musí byť vybavené absolútne vyrovnanou, pevnou nervovou sústavou a veľkou dávkou prirodzenej vnímavosti a poslušnosti! Myslím, že aj najväčší pochybovači sa po tomto zamyslení trochu zháčia a pripustia si starú známu pravdu, že „všetko je inak“. Zo srdca by som doprial toto zamyslenie aj niektorým pánom poslancom, ktorí opakovane v parlamente predkladajú stupídne zoznamy plemien psov, ktorých chov je potrebné zakázať, alebo aspoň obmedziť! Ale o tom možno inokedy…
Pôvod a história
Napriek tomu, že plemeno doberman je staré (či skôr mladé?) len niečo vyše sto rokov, jeho pôvod je zahalený rúškom tajomstva. Môže za to jeho geniálny, no zároveň trochu tajnostkársky tvorca – pán Karl Friedrich Louis Dobermann, ktorý žil v druhej polovici devätnásteho storočia v nemeckom meste Apolda. Z dobových materiálov je zrejmé, že pán Dobermann pracoval ako mestský šarha, strážca mestskej brány, či exekútor a vyberač daní. Všetky tieto zamestnania ho predurčovali k tomu, aby sa stal šľachtiteľom odolných, odvážnych a neohrozených strážnych a obranných psov. Ak si predstavujete, že pánovi Dobermannovi behala po dvore svorka dnešných svalnatých a ligotavých elegánov, ste na veľkom omyle! Vzhľad „jeho psov“, ako ich sám nazýval, preňho nebol príliš dôležitý. Selekciu zameriaval takmer výhradne na extrémne povahové vlastnosti.
Prvé dobermany boli skôr nízke, ťažkopádne a neušľachtilé psy s rôznorodou štruktúrou a farbou srsti, ktoré však bezchybne plnili svoje poslanie. Nemám rád vysvetlenia vzniku plemena uvedené v mnohých knihách, „sofistikovane“ popisujúc plemená, ktoré pravdepodobne pán Dobermann pri šľachtení použil. Väčšina čitateľov si potom vytvorí skreslenú predstavu, že pán Dobermann mal v kotercoch zopár pinčov, rotvajlerov, nemeckých ovčiakov, beauceronov, weimarských stavačov, a namiešal z nich ten správny „koktail“. Musíme si uvedomiť, že mnohé plemená psov, tak ako ich dnes vnímame, v tej dobe vôbec neexistovali. Plemená psov v pravom slova zmysle s akým-takým ustálením znakov, boli veľkou vzácnosťou. Išlo predovšetkým o niektoré poľovné plemená, ktorých chov podomácky a často izolovane usmerňovali šľachtici vo svojich honosných sídlach. A aj tu pri selekcii prevládala pracovná upotrebiteľnosť nad exteriérovými znakmi.
Takže, ak máme byť úprimní, musíme si priznať, že doberman „prvej vlny“ vznikol krížením krížencov, bastardov, či „pouličných zmesí“, ktoré v hrubých rysoch vykazovali niektoré charakteristické znaky. Pri troške fantázie, niektoré z týchto krížencov môžeme nazvať predchodcami (!) dnešných pinčov, ovčiakov, beauceronov, rotvajlerov (tzv. dobytkársky pes), weimarských stavačov, nemeckých krátkosrstých stavačov, možno i jazvečíkov, dôg, atď., atď., atď. Pán Dobermann si o chove neviedol žiadne písomné záznamy. Pravdepodobne sa spoliehal len na svoj prirodzený talent a inštinkt, presne tak, ako mnohí úspešní chovatelia súčasnosti.
Po smrti pána Dobermanna po ňomprevzal pomyselnú štafetu pán Otto Göller, tiež z Apoldy. V tomto období sa prvýkrát stretávame s oficiálnym názvom Dobermannský pinč. Znalci histórie plemena sa domnievajú, že práve pán Otto Göller má hlavnú zásluhu na ustálení charakteristických znakov plemena – typu a rámca, farby srsti a pod. Mnohí milovníci dobermanov si opäť mylne a idylicky predstavujú, ako pán Dobermann na smrteľnej posteli odovzdáva svoj plemenný materiál pánovi Göllerovi, a ten zo zdedených jedincov systematickou selekciou vytvoril dnešných šampiónov. Celkom iste to tak nebolo.
Než sa vytvorila dostatočne široká a stabilná chovná základňa, bol proces chovu do značnej miery otvorený. Ak chovateľ cítil, že potrebuje vylepšiť niektorý konkrétny exteriérový, či povahový znak, nerozpakoval sa primiešať akékoľvek plemeno, či „plemeno“. Približne do tohto obdobia spadajú domnienky o použití plemien manchesterský teriér a greyhound. Rodová spriaznenosť s dnešnými plemenami je v mnohých prípadoch „podložená“ viac detektívnou dedukciou než písomne zdokumentovanými faktami. Vyskytujúca sa hnedá a modrá farba, ako i zvláštne správanie niektorých dobermanov pri vetrení zveri (snaha o vystavovanie), naznačuje príbuznosť s nemeckými a weimarskými stavačmi. Typická čierna farba s pálením by mohla znamenať spoločných predkov s plemenami rotvajler, manchesterský teriér, či beauceron. Kvadratická telesná stavba, živý temperament, ostrosť a učenlivosť, sú typickými znakmi pinčov a bradáčov. Telesná výška, dĺžka hlavy, elegantné proporcie, výbušnosť a rýchlosť smerujú ku greyhoundovi.
Tak, či onak, prvá výstava Národného spolku chovateľov dobermannských pinčov sa konala v roku 1899 a prvý štandard plemena bol schválený v roku 1900. Začiatkom dvadsiateho storočia rástla obľúbenosť dobermanov geometrickým radom. Ich spoľahlivé služby využívali represívne zložky a armáda (dobermany bol známe aj pod názvom četnícke psy), ale pôsobili aj ako poľovné a záchranárske psy. O krátky čas sa rozšírili do celej Európy a pomerne skoro aj za „veľkú mláku“. Doberman sa dodnes teší celosvetovej popularite, i keď takmer každý svetadiel má toho „svojho“ dobermana. Pravý je však len jeden – ten európsky. Najmä americký typ dobermana môžeme pomaly považovať za iné plemeno. Niektoré exteriérové znaky „dotiahli“ Američania dlhodobou selekciou do takých extrémov, že sú nielen v rozpore s platným štandardom, ale dokonca hraničia s prirodzenosťou a zdravím zvieraťa. Zdalo by sa, že po storočnici organizovaného chovu je plemeno v Európe natoľko ustálené, že všetky dnešné dobermany budú „ako cez kopirák“. Bohužiaľ, ide o ďalší omyl.
Značný podiel rôznych plemien a „plemien“, ktoré „stáli pri kolíske dobermana“, sa nám síce výnimočne, ale predsa len ozve zo „záhrobia“ v podobe nežiaducich znakov – napr. biele znaky, neparalelné línie hlavy, jemná spodná čeľusť, slabšia tvrdosť voči figurantovi (podiel greyhounda), silný lovecký pud pri prenasledovaní zveri, snaha stopovať s vysokým nosom (stavače), dlhšia srsť, viditeľná podsada, voľná koža na krku, dlhší telesný rámec (spoločné dedičstvo s rotvajlermi a ovčiakmi). Znovu však zdôrazňujem, že tieto nežiaduce znaky sa v riadenom chove vyskytujú skutočne len sporadicky. Sú nielen pripomienkou zaprášenej histórie, ale aj odpoveďou na otázku niektorých prekvapených chovateľov: „Kde sa to len mohlo vziať, keď obaja rodičia sú interšampióni s vrcholovými skúškami?“
Exteriér
Veľmi nerád by som opakoval znenie štandardu. Ten si predsa môže prečítať každý (štandard č. 143). Ale ťažko sa pri charakteristike tohto plemena vyhnete výrazom, ktoré štandard často opakuje: elegantný, hrdý, ladný, súmerný, ušľachtilý, harmonický… – doberman takým skutočne je. Prirovnanie k ušľachtilému plemenu koní je na mieste. Doberman, napriek tomu, že od čias prvého vydania štandardu podstatne „narástol a zmohutnel“, má pôsobiť ako stredne veľký, suchý (tým sa nemyslí chudý!), svalnatý, silný, no rozhodne nie ťažkopádny pes. Je kvadratickej (štvorcovej) telesnej stavby s napätým a energickým držaním tela. Svalstvo tesne a harmonicky prilieha na pevné kosti, hlava je dokonale súmerná, pri pohľade zhora pripomínajúca tupý klin (nič z nej „netrčí“ a ani nikde nič „nechýba“). Celkový dojem umocňuje pomerne dlhý, veľmi elegantne nasadený a nesený krk. Čerešničkou na torte je „obal“ – koža tesne prilieha, je pevná a napnutá, nikde nevisí a nevytvára záhyby. Srsť je krátka, hustá, pružná, s výrazným leskom. Ak je vám to málo, pridám pár slov o pohybe: pevný, pružný, výdatný, s ďalekým záberom končatín – nie nadarmo sa v mnohých publikáciách o plemenách psov dočítate, že doberman je ideálnym stelesnením psa ako takého.
Niekoľko faktov zo štandardu musím predsa len použiť: Výška psa v kohútiku je 68 – 72 cm, sučky 63 – 68 cm. Hmotnosť psa je 40 – 45 kg, sučky 32 – 35 kg. Rád by som upozornil, že hmotnosť je skutočne len orientačná miera. Videl som mnoho nádherných, vysokých a zároveň harmonických psov s hmotnosťou okolo 50 kg, i nižších elegantných sučiek s hmotnosťou 29 kg, a nič im nechýbalo. Takisto sa občas musím trpko usmiať nad niektorými kolegami – rozhodcami, ktorí pobehujú v kruhu s posuvnou mierou a tvrdo penalizujú každý milimeter výšky nad, či pod štandard. Som presvedčený o tom, že najdôležitejšia je celková harmónia, ušľachtilosť a výraz stredne veľkého psa. Jednoducho povedané, krásny doberman má oku lahodiace proporcie, ktoré sa odmerať nedajú, ale esteticky založený človek ich prosto vidí!
Najbližších príbuzných dobermana nájdeme v druhej skupine plemien FCI, konkrétnejšie medzi pinčami a bradáčmi. Tieto plemená majú k sebe blízko nielen svojím výzorom, ale najmä povahou – sú temperamentní, bystrí, živí, vnímaví a ostražití.
Farba srsti
Štandard plemena uznáva dva farebné varianty: čierny s pálením a hnedý s pálením. Podstatné je, aby bola farba rovnomerná a tmavá. Čierna má mať odtieň antracitovej čiernej (čo najtmavšia s výrazným leskom). Hnedá farba má byť taktiež tmavá (čokoládová). Hnedá farba srsti je pri zanedbanej starostlivosti náchylnejšia k zmenám odtieňu. Pálenie v oboch prípadoch má byť tmavé (hrdzavočervené), ostro ohraničené a rovnomerne rozmiestnené na predpísaných častiach tela. V minulosti sme sa často stretávali s problémom svetlého (slamovožltého) pálenia, prípadne s úbytkom pálenia – prelínaním čiernej farby v pálení, či s celkom chýbajúcimi znakmi na hrudi. V súčasnosti sa takéto jedince vyskytujú len výnimočne. Farba očí má byť podľa možností čo najtmavšia – u čiernych takmer čierna, u hnedých tmavohnedá. Faktická poznámka: Keďže čierne a hnedé dobermany možno páriť medzi sebou, o zisk titulu víťaz plemena – BOB a titulu CACIB, na medzinárodných výstavách nastupujú obe farby spoločne.
Okrem štandardných farieb sa občas vyskytne aj farba modrá a izabela. Tieto farby, i keď nie sú štandardom povolené, sa bežne vyskytujú a zasahujú do chovu na americkom kontinente, vo Veľkej Británii a v Austrálii. Nejde o žiadnu nepredvídanú mutáciu, či inú poruchu. Pomerne značná časť populácie čiernych a hnedých dobermanov nesie tzv. recesívnu vlohu pre zriedenie, ktorá sa občas vyštiepi a prekvapí nás vo vrhu neštandardnou farbou. Modrá farba je „zriedená“ čierna a izabela je „zriedená“ hnedá. Hlavným dôvodom neuznania týchto farebných variantov dobermanov je skutočnosť, že často trpia alopeciou – chorobne riedkou, lámavou srsťou so sklonom k lysinám. Čitateľov, ktorých zaujímajú zákonitosti dedičnosti farieb dobermanov, odkazujem na článok v KR č. 5/2010. V niektorých publikáciách sa môžete stretnúť aj s tzv. bielym dobermanom. Záujemcov o túto raritu však musím sklamať. V tomto prípade (na rozdiel napr. od boxerov) ide o mutáciu – albinizmus. Albinické dobermany sú často náchylné na rakovinu očí a kože, trpia tiež vážnymi poruchami metabolizmu – takže nič pre seriózneho kynológa.
V ďalšom pokračovaní:
Povaha a pracovná upotrebiteľnosť
Ustajnenie
Kŕmenie
Starostlivosť o srsť
Jozef Klíma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2012