(KR 1/2012)
Snáď najslávnejší plemenník všetkých čias v chove dlhosrstých kólií vďačí za svoju obrovskú kariéru viac-menej náhode. Dazzler sa narodil v roku 1962 v známej britskej chovateľskej stanici „Dunsinane“ pani Audrey Chatfield.
Viedol veľmi zaujímavú a na seba nepríbuznú krv. Veľké nádeje vkladané do jeho rodokmeňa však boli ešte v jeho rannom veku vystriedané príliš „vlažnými“ výstavnými výsledkami. Preto prestal byť veľmi skoro vystavovaný. Dazzler totiž nebol typom psa, ktorý by oslňoval svojím vzhľadom. Bol subtílnejšej, i keď anatomicky dobrej stavby tela. Jeho telesná jemnosť však bola zvýrazňovaná permanentným chýbaním kondície čo do srsti i substancie. Zároveň však mal dve obrovské prednosti. Prvou bol spomínaný rodokmeň a druhou na tú dobu (keď sa chov potýkal s doslova zlými hlavami) veľmi potrebná ušľachtilá hlava s nádherným výrazom.
Dazzler do svojich troch rokov žil pokojným spôsobom života bez väčšieho povšimnutia v spoločnosti viacerých slávnych plemenníkov ich spoločnej majiteľky, pani Osborne (chovateľská stanica Sandiacre). Práve za jedným z nich viedli kroky manželov Eglinových, majiteľov neskôr legendárnej chovateľskej stanice Rokeby. V tom čase s chovom len začínali, preto si dali poradiť pani Osbornovou. Tú napadlo využiť práve nenápadného Dazzlera. A tak ich vtedy neznámu sučku nakryli rovnako neznámym psom. Práve toto spojenie odštartovalo doslova hviezdnu kariéru nielen Dazzlerovi, ale aj jeho prvej neveste – neskôr dobre známej šampiónke Witchcraft of Rokeby. Cez ich spoločné potomstvo dospela k uznaniu aj spomínaná chovateľská stanica. Hneď z prvého vrhu vzišli rovno traja šampióni, išlo však len o začiatok jeho slávy. Dazzler totiž svojmu potomstvu odovzdával viac, než mal on sám. Paradoxom bolo, že jeho exteriérovo vydarenejší bratia neboli schopní vyprodukovať tak kvalitné potomstvo ako nenápadný „Daz“.
Počas svojho života bol Dazzler vnímaný rozpačito – nielen kvôli svojmu na prvý pohľad nepresvedčivému vzhľadu, ale aj kvôli svojskej povahe. Stávalo sa totiž, že nakrýval len tie sučky, ktoré sa páčili jemu samému. A jeho pohľad na krásu sa dosť často rozchádzal s názormi chovateľov. Dazzlerova majiteľka si vďaka tomuto psovi užila množstvo emócií – od pobavenia, až po pocity zlosti, či zúfalstva. Od komentárov typu „veď nie je až taký zlý, ako sa hovorí“, cez nemé úžasy, keď sa rozhodol, že práve dnes nekryje. Daz totiž kryl zásadne bez ľudskej asistencie a len správne načasované sučky. Napriek, alebo práve kvôli tomu, dal Dazzler početné potomstvo nesmiernej kvality a získal titul najlepšieho plemenníka vo Veľkej Británii.
Na tohto psa bolo vedených azda najviac úzkych príbuzenských a líniových plemenitieb spomedzi dlhosrstých kólií, pričom väčšina iných známych plemenníkov boli jeho blízki, či vzdialenejší potomkovia. Za zmienku rozhodne stoja, napríklad, Ch. Ramsay of Rokeby, Ch. Aberthorne Arrester, Ch. Arranbrook Mr. Chips of Abberhill, či Ch. Brilyn Supertramp. Kvalitných potomkov existovalo, samozrejme, ďaleko viac, a nielen v Británii. Tieto kólie boli nielen výstavne nadmieru úspešné, ale vo svojej generácii tvorili významné míľniky európskeho chovu. Na Dazzlerovi, priamo, či cez jeho úspešných potomkov, chovali po mnohé roky najprestížnejšie britské chovateľské stanice. Jeho syn Dunsinane Riff Of Rokeby žil aj na Slovensku v chovateľskej stanici Tatranská romanca u Dr. Letka. U manželov Kosíkovcov (chovateľská stanica z Gatebeckparku) zase veľmi úspešne pôsobil jeho vnuk, Ch. Deneoak Dyllan z Dunsinane. A takto Dazzler výraznou miernou prispel k vyzdvihnutiu československého chovu na dovtedy nevídanú úroveň.
Dazzlerovo meno má v rodokmeňoch nesmierne množstvo kólií. Zaujímavý je bezpochyby fakt, že napriek silnej a často využívanej príbuzenskej plemenitbe to nemalo negatívny vplyv na zdravie jeho potomkov.
Dnes sa nedá snáď ani len predstaviť, akým smerom by sa bol vyvíjal chov kólií, ak by sa pani Osborne na začiatku tohto príbehu rozhodla inak. Takto nenápadný pes Dazzler vďaka šťastnej náhode ovplyvnil históriu celého chovu kólií.
MVDr. Stanislava Zubrická
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2012