(KR 4/2011)
CACIL coursing na snehu v Rakúskom Neustifte pri Insbruku bol prvým dielom seriálu EUROCUP 2011. V priebehu roka sa bude zápoliť i v Nemecku, Francúzku a dvakrát v Taliansku. Škoda, že nadšenci coursingového športu na Slovensku, organizovaní v coursingovom klube, nemajú väčšie ambície propagovať tento šport v našej krajine. Myslím si, že zorganizovať jeden diel seriálu EUROCUP na Slovensku by nebolo ťažké. Zúčastnení maďarskí chrtári propagovali coursingový šport vo svojej domovine, kde v tejto sezóne prebieha dvakrát coursing CACIL-ový a päťkrát národný. Je mi smutno pri myšlienke, že tento šport začína stagnovať a vytrácať sa práve u nás – veď vo „východnom bloku“ sme boli prvými, ktorí s týmto športom začali.
Za ideálneho slnečného počasia pri teplotách -3 až -8 stupňov v nadmorskej výške 1250 m sa na dráhach perfektne upravených ratrákmi bežalo bez problémov. Dlhé boli približne 750 – 800 metrov.
CACIL-ového coursingu som sa zúčastnil ako rozhodca. Bol som prekvapený účasťou 200 chrtov z Rakúska, Nemecka, Talianska, Švajčiarska, Francúzka, Holandska, Maďarska a Slovenska. Organizátor mal celý podujatia perfektne pripravený a zvládnutý. Chrtov rozdelil do dvoch dní. Behalo sa na dvoch pripravených dráhach – na jednej doprava, na tej druhej doľava. Behalo sa súčasne, čo znamená, že dopoludnia na jednej dráhe behali afgánski chrti, zatiaľ čo na dráhe druhej zápolili barzoje. Popoludní si dráhy vymenili. Coursingovými rozhodcami bol okrem mňa Milan Bergl z Českej republiky, Tobias Josch z Nemecka a Hannes Krapfenbauer z Rakúska. Rezervu tvorili Dagmar Kohl a Herbert Wittstadt z Nemecka a Helge Kronsteiner z Rakúska. Na každej dráhe stála vždy dvojica rozhodcov.
Zo Slovenska sa zúčastnila rodina Pšeneková s barzojom Aloja Nova Fanfara a s afgánkou Oliviou Newton J. Gandamak majiteľky Petry Bezákovej. Obe sa držali výborne – Olívia skončila z 23 štartujúcich súk na peknom deviatom mieste, Aloja Nova o niečo nižšie.
Jednotlivé dráhy boli od seba vzdialené 5 km a vyhodnotenie coursingu prebehlo v najbližšej, približne 10 km vzdialenej obci, a to vždy večer okolo 18. hodiny v príjemnej atmosfére prenajatej tirolskej reštaurácie. Pri tejto príležitosti som si spomenul na našich ľudí. Keby sme takýto postup použili na Slovensku, určite by bola prítomná dávka nervozity z nutnosti čakania a presunu na iné miesta.
Bol to príjemný víkend strávený v nádhernom prostredí Rakúskych Álp. Som presvedčený, že o rok sa sem určite vrátim. Rád by som túto akciu odporučil i ostatným členom nášho klubu.
Vlastislav Vojtek
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2011