(KR 4/2011)
Vznik plemena, ktoré očarilo pani Miroslavu Ňuňukovú, sa datuje približne do 17. storočia a poznáme ho pod anglickým názvom king charles spaniel. Pomenovanie zdedilo po svojom najväčšom obdivovateľovi a šľachtiteľovi Karlovi II. Spoločnosť mu príslušníci tohto plemena robili od detstva, o čom svedčia jeho rodinné obrazy. V správe kronikára sa píše, že viac času venoval svojim španielom než štátnickým záležitostiam. Zaujímavá je aj zmienka Dr. Caiusa z roku 1570, ktorá hovorí, že pre svoju nežnosť boli španieli obľúbení nielen na kráľovskom dvore, ale aj u anglických dám. Ľudia v tom čase dokonca verili v ich liečivú silu a doporučovali si ich prikladať na telo pri chorobách žalúdka, ale aj ako „náplasť“ pri rôznych ochoreniach.
Hoci stále hovoríme o jeho charaktere spoločenského psa, nikdy v sebe nezaprel, že je potomkom poľovných španielov. V minulosti však boli v Anglicku využívaní aj ako poľovní psi, a to najmä na jarabice a prepelice. V tomto období boli tieto psíky väčšie, v súlade s požiadavkami módy sa však postupne „scvrkávali“ až na súčasné rozmery. Povráva sa, že tieto zmeny boli dosiahnuté aj cieleným krížením s japonským španielom a inými plemenami. Vraj…
Dnes king charles spaniel hrá úlohu výborného a inteligentného spoločníka, najmä v mestských bytoch.
Prečo ste sa rozhodli pre toto plemeno?
King charles spaniel je nádherný, inteligentný, miluje svojho pána a k cudzím je rezervovaný. Má rád pohodlie, je jemný, kľudný a vyrovnaný. Všetky spomenuté povahové a výzorové vlastnosti ma viedli k zadováženiu tohto psíka, ktorý sa výborne prispôsobil životu mojej rodiny. Vyrastala som v rodine poľovníka. Otcovou prioritou bola ochrana prírody, nie lov. Lásku k prírode som pociťovala od malička – bolo to pre mňa prirodzené, nikto ma k nej nemusel viesť. Milovala som všetko zvieractvo a rastlinstvo, no najmä psov. Mali sme ich vždy dvoch alebo troch, a to hlavne poľovníckych dlhosrstých jazvečíkov. Keď niektorý z našich psíkov zostarol, ihneď sme si zaobstarali nové šteniatko.
Niekedy sa u nás stretli plemená, o spolužití ktorých by niekto aj zapochyboval. Tak to bolo i pri našej dobermanke, ktorá mala 10 rokov, keď sme si k nej zakúpili šteniatko mopsa. Tinuša bola nádherná čierna dobermanka s veľmi ostrou povahou. Advento bol čierny mops so širokou hruďou a krátkymi krivými nôžkami. Spočiatku sme sa obávali, ako Tinuša Adventa prijme, pretože nikdy nemala šteniatka a bola zvyknutá, že všetka láska patrila len jej. So strachom som jej vysvetľovala, že mu nesmie ublížiť, že aj on patrí do rodiny. Moje obavy boli zbytočné, zamilovala si ho, ako keby bol jej šteniatkom. Občas som s úžasom pozorovala, čo všetko mu dovolí. Vyskakoval na ňu, hrýzol ju, škriabal. Keď sa bála poškriabania očí, jednoducho zdvihla hlavu.
Vedela som, že ho môžem pri venčení nechať s Tinušou na dvore samého, že nikomu nedovolí, aby mu ublížil. Neviem, či mal Advento ostrosť a strážnosť geneticky danú (sprevádzali ho celý život i po Tinušinej smrti), alebo ho tak vychovala naša Tinuša. Keď k nám niekto prišiel, zastali si bok po boku a jeden brechal zúrivejšie než druhý. Bol to úžasný pohľad – krásny vysoký štíhly pes a malý zavalitý psík. Keď som neskôr začala uvažovať o kúpe ďalšieho psíka, zobrala som si na pomoc Atlas psov do vrecka. Medzi spoločenskými plemenami stála fotografia nádherného psíka s noštekom ako gombička, farby blenheim. Učaroval mi a okamžite som sa pre toto plemeno rozhodla. V atlase bolo o king charles španieloch len pár slov a ešte väčší problém bol zohnať na Slovensku psíka s PP. Ale to by bolo na dlhé rozprávanie.
A aká je súčasnosť?
V súčasnosti mám chovateľskú stanicu založenú v roku 2007 a jej členmi sú:
– 6-ročný psík Endy, ktorého som kúpila na Slovensku ako 6-mesačného. Na výstavách dosiahol tieto ocenenia: R.CAC, 2x CAC, BOB. Je to psík vyznačujúci sa nesmiernou múdrosťou a nádhernou dlhou hodvábnou srsťou.
– 5-ročná Peggy, ktorú som kúpila ako 7-mesačnú v Čechách. Jej výstavné ocenenia: CAJC, R.CAC, CAC a R.CACIB. Je to nádherná suka s vyrovnanou, pokojnou povahou.
– 3-ročný Wilson – je tiež z Čiech, kúpila som ho ako malé šteniatko. Je typickým predstaviteľom vlastnosti „milujúci jedného pána a k cudzím rezervovaný“. Má nádherné oči.
Ocenení mojich psíkov by bolo určite viac, ale zdravotné problémy mi posledné dva roky nedovolili chodiť na výstavy. Je najvyšší čas, aby moja Peggy mala šteniatka, no zároveň mám veľký strach, či im nájdem nový domov s dobrými ľuďmi, ktorí ich budú ľúbiť a chrániť ich pred všetkým zlým.
Čo prajem slovenskej kynológii?
Veľmi túžim po tom, aby sa na Slovensku i na celom svete chovom psov zaoberali len ľudia, ktorí psov milujú a šteniatka odchovávajú len pre radosť svoju a radosť ľudí, ktorí si ich od nich odkúpia. Veľmi túžim po tom, aby sa prísne trestali tzv. chovatelia psov, ktorí ich chovajú v zlých, niekedy až otrasných podmienkach, a šteniatka „produkujú“ vo veľkom len pre zisk. Veľmi túžim po tom, aby sa zakázalo a prísne trestalo vykupovanie šteniatok výkupcami. Veľmi túžim po tom, aby ľudia neboli takí ľahostajní a poukazovali na majiteľov, týrajúcich svojich psov. A napokon, mám sen ako každý, kto má rád zvieratá a prírodu – aby sa sprísnili zákony, postihujúce týranie zvierat. Pokiaľ by sa moje túžby splnili a ľudia kupujúci šteniatka by boli oboznámení predávajúcim o tom, čo chov obnáša, zodpovedne dodržiavali rady týkajúce sa starostlivosti a chovu a, hlavne, keby si zvážili svoje schopnosti plnohodnotne sa o psíka postarať, tento svet by nepotreboval ani jeden útulok.
Myslím si, že k týmto krásnym slovám sa môžem len pripojiť a popriať okrem radosti so psíkmi i veľa zdravia.
Spracovala: Bc. Viera Janeková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2011