Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 6/2014)
Kto z nás netúžil vlastniť bicykel? A ešte k tomu nie hocijaký, ale taký, ktorý by nám každý závidel! I ja som ako chlapec najskôr vlastnil kolobežku a neskôr som po strýcovi zdedil starší bicykel. Poreparoval som si ho a slúžil nielen mne, ale i mladšiemu bratovi. Až ako dospelák som si zadovážil poriadny „stroj“. A keď som sa stal majiteľom Modrookého Siváka, trúfol som si aj na horský bicykel.
Dostal sa mi do rúk zahraničný časopis Schlittenhunde Magazine, v ktorom som sa dočítal, ako si bezpečne pripútať záprahového psíka k bicyklu. V tom čase sa ešte takéto krosové disciplíny u nás nebehali, ale veľa majiteľov psov už skúšalo trénovať psíkov pomocou bicykla. Môj „horák“ nebol len taký obyčajný. Kúpil som ho ako nový od kamaráta z Horskej služby. Bol talianskej výroby s odpruženou vidlicou a spevneným rámom, mal 21 prevodov, brzdy Shimano, skrátka stroj jedna báseň. Keď som sa na ňom preháňal po Donovaloch, nejeden krk sa krútil. A keď som „zapriahol“ Siváka do bicykla na novú vodiacu tyč vlastnej výroby, boli sme hneď stredobodom pozornosti. Najskôr som skúšal nový spôsob zapriahania len na malom parkovisku, potom krátko na ceste, lebo som si musel vyskúšať brzdnú dráhu bicykla, nakoľko Sivák bol pripútaný o postroj gumovým lanom.
Až neskôr som si trúfol vyskúšať moje i Sivákove reakcie v teréne. Po niekoľkých skúšobných jazdách som usúdil, že to pôjde, a v jednu slnečnú sobotu sme vyrazili. Trás na bicyklovanie je v okolí Donovál neúrekom, a tak som ani príliš neuvažoval a vydal sa bez veľkého plánu. Išlo nám to celkom dobre a na moje prekvapenie Sivák slušne ťahal, tak že miestami som sa len viezol. Usúdil som, že sa takýto podstatne rýchlejší spôsob venčenia psíkovi páči a ja som sa tiež cítil dobre, pretože som sedel a užíval si to. Párkrát sme odpočívali, dopĺňali zásoby vody a ani sme si neuvedomili, že sa začalo zmrákať. Niekde v diaľke bolo dokonca počuť i hrmenie.
Rozhodol som zmeniť kurz trasy a namieriť si to k domovu. Dosť sa zotmelo a začal fúkať silný vietor, ale to sme už boli na úzkej asfaltovej ceste a klesaním sme sa blížili k prvým domom. Lano medzi mnou, teda bicyklom a Sivákom, bolo pekne napnuté a my sme naberali rýchlosť v očakávaní, že to stihneme pred blížiacou sa búrkou. Zrazu sa veľmi zablesklo a hneď i hrozne zahrmelo. Obaja sme sa strhli, Sivák v momente zastal, ja som prudko zabrzdil, lano sa mi zamotalo do predného kolesa a nasledovalo nečakané salto cez bicykel a pád na asfalt rovno pred Siváka. Hneď nato začalo silno pršať. Možno dve – tri sekundy som o sebe vôbec nevedel, ležal som na zemi zachytení v ťažnom lane. Započul som len zaskučanie, pozrel som na Siváka, ten sa už otriasal od veľkých kvapiek dažďa a zdal sa byť v pohode. Aj ja som sa poohmatával, či som celý, a rýchlo sme si to namierili pod turistickú striešku stojacu vedľa cesty. Siváka som odopol od gumového lana a obaja sme ako-tak prečkali prudký lejak.
Až po hodnej chvíli som si uvedomil, že sme na prekvapenie bez zranenia, dokonca i bez škrabancov. Bicykel bol tiež bez „straty desiatky“, iba môj „patent“ na upevnenie ťažného lana nevydržal. Domov sme sa vrátili trochu premočení a vyľakaní, ale radi, že sme to šťastlivo prežili.
Sivák od toho času, keď som prišiel s bicyklom ku kotercu, čudne pozeral. S nie veľkým nadšením sa nechal navliecť do postroja a so stálym obzeraním sa na mňa opatrne vyrážal na prevezenie sa s mojím bicyklom. Zakrátko som ho od tejto traumy oslobodil tým, že som horský bicykel pre istotu predal. A tak sa z nás stali opäť len dvaja obyčajní bežci.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2014