(KR 12/2012)
V prvom rade mi dovoľte predstaviť sa. Volám sa Andrea Adamčiaková a výcviku psov sa venujem od roku 1985, kedy som si kúpila prvého psa – bezpapierovú sučku nemeckého ovčiaka, Bonu. V 1989 za mnou prišli MUDr. Miroslav Urban a Dušan Urban z Rimavskej Soboty s tým, že plánujú založiť na Slovensku dobrovoľnú záchranársku organizáciu, ktorá neskôr dostala názov Asociácia cvičiteľov záchranárskych psov. Ich otázka bola, či by som sa nechcela venovať záchranárskej kynológii. Výcvik záchranárskeho psa ma lákal už chvíle, kedy som toto jedičné odvetvie kynológie videla prvýkrát. Moja odpoveď znela, samozrejme, „ÁNO“. Toto bol môj začiatok v pozícii dobrovoľného záchranára a taktiež aj začiatok Liptovskej kynologickej záchranárskej brigády.
Od roku 1985 som si vycvičila troch záchranárskych psov (vlastne sučky plemena nemecký ovčiak), s ktorými som pretekala, no zúčastňovala sa aj pátracích akcií. Boli to nielen záchranárske psy, ale aj moji parťáci, na ktorých som sa mohla kedykoľvek spoľahnúť – vedela som, že priestor, ktorý bol nimi prehliadnutý, zostal čistý, bez hľadanej osoby. Všetky sučky (Bona bez PP, Charleta z Joz-Ve, Kýlie Sivý Timotej) mali splnené vrcholové záchranárske skúšky vo vyhľadávaní na ploche, v ruinách, na stope, ale aj v lavíne. Všetky boli majsterkami Slovenska, účastníčkami majstrovstiev sveta, mnohých záchranárskych pretekov na Slovensku, aj v zahraničí a mnohých pátracích akcií. Možno sa vám počet mnou vycvičených psov zdá nízky, ale každý, ktorý k nám príde, si svoj život u nás užíva až do odchodu za dúhový most. A, žiaľ, z priestorových dôvodov si viac veľkých psov dovoliť nemôžem. Momentálne máme doma dôchodkyňu Bonu (Kýlie Sivý Timotej), ktorá sa ešte pred dvoma rokmi stala majsterkou Slovenska v praktickom vyhľadávaní zavalených osôb. Vzhľadom k jej veku (11 rokov) si už užíva zaslúžený „dôchodok“. Pôvodnej nástupkyni našej starkej, sučke s menom Vike Útvar ZVJS, bol ešte predtým, ako ukázala, čo v nej je, diagnostikovaný osteosarkom. Táto skutočnosť znamenala, že sme sa museli vzdať pretekov, aj skúšok. Zúčastnila sa však piatich pátracích akcií a teraz si užíva spolu s Bonkou odpočinok. Okrem vyššie spomínaných psích partnerov využívaných na pátracie akcie som popri ich výcviku vycvičila a zložila základné záchranárske skúšky s ďalšou desiatkou psíkov, ktorí sa zúčastňovali a zúčastňujú pátracích akcií.
Dosť však bolo o mne, prejdime k výcviku. Možno s mojou metodikou výcviku nebude súhlasiť každý, ale ak pomôže aspoň niekomu, účel bude splnený.
Čo je záchranárky pes?
Záchranárskym psom nazývame jedinca, ktorého sme pomocou špeciálneho výcviku naučili, že za pomoci jeho výborného čuchu je potrebné vyhľadať osobu (živú alebo mŕtvu), zavalenú pod hromadou sutín alebo lavínou (tu špeciálne vycvičené lavinárske psy Horskej služby musia označiť aj osobné veci zavalených osôb, čo pri vyhľadávaní v ruinách pes nemôže), prípadne ju nájsť na rozľahlom neprehľadnom teréne, či pod hladinou vody.
Záchranársky pes je najčastejšie využívaný na miestach, kde je treba okamžite zasiahnuť a použiť psí čuch na vyhľadanie osoby (napríklad v lavíne, v zrútenej budove po výbuchu plynu), kým je ešte šanca na prežitie, a v terénoch, ktoré sú veľmi ťažko dostupné pre rôzne stroje a techniku.
Hlavnou úlohou záchranárskeho kynologického tímu (psovod + pes) je nájdenie živých osôb zasypaných v ruinách, pod troskami budov či iným materiálom, prehľadávanie neprístupných miest, kde by sa mohla nachádzať stratená osoba (rôzne otvory, jamy, pivnice, šachty, jaskyne, zrázy), vyhľadávanie osôb, ktoré sa v dôsledku šoku stratili, alebo sú uväznené v troskách pri rôznych dopravných či leteckých haváriách, pri priemyselných nehodách či živelných katastrofách, preverovanie rôznych priestorov (internýchi externých), či sa tam nenachádzajú náhodné osoby.
Na začiatku si musíme uvedomiť, že každý psík je individualita, a nie na každého platí to isté. Záchranárskemu výcviku sa môžu venovať takmer všetky plemená, nomusíme si uvedomiť psychický a najmä fyzický fond daného jedinca. Výber záchranárskeho psa nerobíme podľa rasy. S niektorým psom sa psovod potrápi viac, s iným menej. Všetko záleží od povahy psa, prístupu psovoda, jeho skúseností, správnej motivácie. Najlepší na výcvik je pes vyrovnaný v povahe, ktorý rád pracuje so svojím pánom, výcvik berie ako hru, či odmenu. Mal by byť dostatočne rýchly, nie ťažkopádny. Nemôžeme chcieť napr. od čivavy, aby nám prehľadávala neprehľadný les s rozlohou niekoľkých stoviek metrov štvorcových, alebo aby nám dotiahla k brehu topiaceho sa človeka. Na súťažiach a skúškach záchranárskych psov môžeme vidieť okrem nemeckých ovčiakov, border kólií, bradáčov od veľkého až po malého, zlatých retríverov, dokonca aj aljaškého malamuta, rôzne krížence, rotwajlera, dobermana, ale aj tzv. „bojové plemená“ stafordšírskych teriérov (predstaviteľ tohto plemena z Rakúska je majstrom sveta), či pittbulterérov.
Základy o výcviku
S výcvikom záchranárskeho psíka začínam už od útleho veku šteniatka, učím ho na rôzne dopravné prostriedky, na rušný život v meste, na kontakt s cudzími ľuďmi, na hladkanie, odmeňovanie, nosenie sa na rukách cudzích ľudí, na iných psov.
Kým začneme so špeciálnym záchranársky výcvikom, musíme mať zvládnutú základnú poslušnosť. Bez nej by psík nemohol vykonávať záchranársku činnosť, lebo sa veľakrát ocitá v životu nebezpečných priestoroch a situáciách, kde mu môže jeho ľudský kamarát prostredníctvom povelu uľahčiť prácu,zachrániť zdravie, alebo aj život (patria sem povely: STOJ, VPRED, NIE, DOPRAVA, DOĽAVA, SCHODY, PLAZ, ĽAHNI a mnohé ďalšie). Poslušnosť je teda, samozrejme, nevyhnutná pre každého psa. Základom každého cviku je dobrá motivácia. Existuje celý rad faktorov, ktorý ovplyvňuje prácu psa nielen pri špeciálnych prácach, ale aj pri poslušnosti, na stopách či obranách. Okrem fyzickej stránky (kondícia, zdravie), či psychickej pohody je výcvik hlavne o motivácii. Je na psovodovi a povahe psa, pre akú motiváciu sa rozhodneme – motivácia na základe potravinového či koristníckeho pudu, prípadne kombinácia oboch.
Spôsob označenia osoby
Psík osoby označuje štekaním, alebo tzv. nálezkou, čo je drievko zavesené na obojku psa, ktoré pes pri nájdený osoby uchopí do zubov a beží za psovodom. Neustálym pobehovaním medzi nájdenou osobou a psovodom musí psovoda najkratšou cestou k osobepriviesť. Z praktického využitia sa uprednostňuje označovanie osoby štekaním, nakoľko hlavne v ruinách je nebezpečné, aby mal pes na sebe obojok (môže sa poraniť, prípadne môže uviaznuť či si spôsobiť smrť uškrteným), preto sa budem venovať len označovaniu osoby štekaním.
Ako naučiť psíka štekať?
So ,,štekačkou“ začínam čím skôr, už od šteniatka. Mne sa osvedčili tri metódy:
1. Motivácia potravou
Pri extrémne žravom jedincovi za pomoci misky s krmivom. Misku položím na búdu alebo pred koterec, prípadne na vyvýšené miesto. Dráždim psíka dovtedy, kým nevydá čo i len slabý štekot, ihneď ho pochválim a odmením – tak, že mu dovolím trocha sa nažrať, po čom misku znovu zdvihnem do výšky a opäť opakujem (povel štekaj, fešák a pod.). Prípadne, ak mám psíka, ktorý už ovláda povel štekaj, robím to takto: držím oboch psíkov za obojok pred miskami s krmivom, dám povel štekaj, nechám psa, ktorý ovláda povel štekaj chvíľu poštekať a pustím ho k miske sa nažrať. Psíka vo výcviku k miske nepustím, len ho povzbudzujem, dráždim a akonáhle zašteká, púšťam ho k miske. Nezabúdajte, že psík musí byť hladný.
2.Motivácia na základe koristníckeho pudu
Ak mám psíka aportéra, dráždim ho na aport (loptička, pešek, pískacia hračka, uzol) a pri šteknutí mu ho spolu s obrovskou pochvalou a radosťou odhodím.
3. Motivácia opustenia, odlúčenia, naviazanosti
Ak nepomáha ani jedno, ani druhé, zoberiem šteniatko na prechádzku na neznáme miesto. Priviažem ho o nejaký strom, začnem sa vzdaľovať. Pri zašteknutí sa rýchlo vraciam. Psíka chválim už pri návrate k nemu, odmením ho a zase sa začnem vzďaľovať, po zašteknutí vychválenie a odmena. Opakujem niekoľkokrát.
Dôležité je, aby vždy, keď pes čo i len trochu naznačí prejav štekania, bol hneď odmenený s veľkou radosťou z našej strany. Nezabúdajme, že niekedy je menej viac, preto necvičme štekačku do úmoru, ale po niekoľkých úspešných šteknutiach (v začiatkoch aj po kňuknutí) psíka odmeníme a cvik ukončíme. Radšej to v priebehu dňa zopakujme aj 10x po pár minútach, ako 1x pol hodiny.
V budúcom vydaní si povieme nielen o metódach učenia pri vyhľadávaní.
Použitá literatúra: (Pes Přítel člověka 3/2011), Komplexná príručka pre nasadenie záchranárskych psov do pátracích akcií v ruinách) http://bkzb.webnode.sk/metodika-vycviku/
Fotky poskytla Andrea Adamčiaková, Bratislavská kynologická záchranná brigáda a Kosičká kynologická záchranná brigáda.
Bc. Andrea Adamčiaková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 12/2012